Vojna, nie mier

.odporučil nám ho vždy usmiaty Vasyľ z tlačového strediska ukrajinskej antiteroristickej operácie (ATO), kde už pred nami akreditovali asi tisíc zahraničných a tisíc domácich novinárov. Viac ako rok trvajúca vojna s doneckými a luhanskými separatistami je z Kramatorska, mesta medzi Charkovom a Doneckom s dvestotisíc obyvateľmi, z ktorých štvrtinu dnes tvoria utečenci z okupovaných území, na dohľad. No ak ju chcete vidieť, musíte každý večer poslať Andrijovi, záhadnej postave ATO, ktorú sme osobne nikdy nestretli, e-mail v ruštine s názvom zajavka na zavtra. Ide o žiadosť, kam chcete zajtra ísť. Andrij vám obvykle neskoro v noci odpíše OK s výkričníkom. Alebo s tromi, podľa nálady. Znamená to, že vojaci a dobrovoľníci z nacgvardije (Národnej gardy) na všetkých blokpostoch (kontrolných stanovištiach) o vás vedia a majú vaše meno na vytlačenom zozname. Inak sa nedostanete nikam.

Raz sa nám stalo, že Andrij nám dal zajavku v Marjinku, no na druhý deň ráno mi smutne do telefónu oznámil, že do Marjinky sa nedostaneme, prebiehajú tam práve ťažké boje. Separi alebo kontras, ako im tu hovoria, s podporou tankov podnikli ofenzívu, no ukrajinské sily ich útoky odrážajú. A neradi by sme dopadli ako istí zahraniční novinári, ktorí tam prišli k zákopom na prvých líniách, jeden z nich to nevydržal a išiel za roh na malú potrebu. Chudák, šliapol na mínu. Separi tvrdia, že Marjinka padla, ale Kyjev to poprel. Zdroj z ukrajinskej tajnej služby SBU uvádza, že tam počas bojov padlo desať ukrajinských vojakov a osemdesiat ich bolo zranených. Medzi mŕtvymi na druhej strane sú podľa SBU najmenej štyria príslušníci Specnazu, jednotiek zvláštneho určenia ruskej Hlavnej správy rozviedky (GRU).

.debaľceve to stačí
O deviatej ráno nás čaká pred hotelom chlapík v žigulíku, model VAZ 2015, ktorý má na ľavom boku karosérie priestrely po mínometnej paľbe. Až v priebehu ďalších dní sme na totálne rozbitých cestách severu Donbasu pri prvých líniách bojov pochopili, že toto auto je nezničiteľné, rovnako ako jeho jednoruký vodič. Náš statočný Sergej, etnický Rus, no verný Ukrajine má cez pravú ruku decentne prehodený uterák, predlaktie je zoskrutkované kovovou konštrukciou. Pod obväzom vidno dieru veľkú ako pingpongová loptička. Na mnohých operáciách už bol, na mnohé ešte pôjde. Nedbá. Ľavou rukou šoféruje, radí rýchlosti a ak treba, tak aj telefonuje. Vtedy šoféruje pravým kolenom. Už asi chápete, že jazda s ním je pôžitok.

„Stalo sa mi to 15. februára v Debaľceve. Separatisti dobyli toto mestečko, zovreli ho v oblúku ako v kliešťach, naši vojaci odtiaľ museli odísť. Počas prudkých bojov som tam viezol novinárov z Reuters. Rusi práve sťahovali tanky, keď ich záškodnícke skupiny spustili streľbu z mínometov. Padalo to všade. Sto metrov od nás sa chytil plynovod. Novinári vyskočili z auta a ľahli si do poľa, ja na asfaltku. Dostal som zásah. Zničilo mi kosť aj nervy. Na ruku mi dali kožu zo spodnej časti brucha. Prsty si doteraz necítim, dobré to už nebude nikdy,“ poznamená Sergej akoby mimochodom. A dodá, že po vojne, ktovie, kedy to bude, by si rád kúpil staršiu Škodu Superb a rád by robil taxikára. Srdečne mu to prajeme.

Ideme do terénu. Zastavujú nás vojenské a policajné kontroly. Niektorí dobiedzajú, že mu chýba zadná ŠPZ, no Sergej vždy ukáže zoskrutkovanú pravú ruku a vysloví mantru: „Debaľcevo.“ To ako priepustka stačí, kontroly nás s rešpektom pustia ďalej. Ak do neho vŕtajú, že by predsa len nemal šoférovať jednou rukou, povie iba, že musí dajako uživiť ženu a dve deti. Postupne sa dozvedáme, že jeho žigulík má už medzičasom opravené všetky sklá, ktoré vyrazila tlaková vlna pri explózii. Tiež sa to stalo v Debaľceve. „Zadné sklo novinári z ukrajinskej televízie 112 držali celou cestou späť v rukách, husto pršalo,“ smeje sa Sergej.

.kde je Lenin, tam je vojna
Ideme a zdá sa, že sa dnes aj dostaneme do Avdijivky, ktorá leží na hranici so samozvanou Doneckou ľudovou republikou (DĽR). Je to priemyselné mesto s obrovským chemickým kombinátom, ktorý patrí oligarchovi Rinatovi Achmetovovi. Je všestranný. Vlastní aj podniky v DĽR, jeden ukrajinský televízny kanál a tiež humanitárny fond, ktorý dodáva v súčasnosti do Avdejevky potraviny, lieky a hygienické potreby. Pôvodne malo mesto 36-tisíc obyvateľov. Dnes, v čase vojny, ktorej niektorí z neznámych príčin hovoria prímerie, ich tu ostala tretina. Aj Avdijivku, podobne ako Sloviansk alebo Kramatorsk oslobodili Ukrajinci od separatistov presne pred rokom.

„Obyvateľstvo je tu prorusky naladené. Sedemdesiat rokov počas Sovietskeho zväzu osídľovali ukrajinský Donbas Rusmi, najmä kvôli práci v baniach a vo fabrikách. Aj moji rodičia pochádzajú z Kurskej oblasti, pracovali tu ako učitelia,“ vysvetľuje nám Sergej a pokračuje: „Keď som bol v Avdijivke vo februári s novinármi, začala sa mínometná paľba z neznámej strany. Po polhodinke stíchla a išli sme sa pozrieť, čo sa stalo. Ľudia začali vybiehať z úkrytov a kričali na nás, že sa strieľalo kvôli nám, novinárom. Zrejme majú takú skúsenosť. Na vlastné oči som videl, ako v Debaľceve ukrajinskí vojaci zatkli chlapíka, ktorý mal v mobile telefonát so separatistom. Volal mu na druhú stranu, čo sa deje. Zatkli ho za terorizmus.“

Blížime sa do Avdijivky cez Orlivku, kde míňame jazierko, kam Sergej rád chodieva na ryby. Na námestíčku v centre obce ostal iba podstavec sochy. Kedysi tam stával Lenin, potom ho však dali dole, lebo ľudia tu veria, že kde sú ešte sochy Lenina, tam jе vojna. Má to istú logiku. Kde je ešte Lenin, tam je prosovietske (dnes proruské) obyvateľstvo. No dôvtipní Ukrajinci to vyriešili po svojom. Z niektorých sôch Lenina odmontovali hlavu a na jeho trup namontovali inú hlavu – Stepana Banderu. Vôbec, nová ukrajinská vláda dnes horlivo mení stovky sovietskych názvov ulíc, miest a obcí. „Žijú tu alkoholici. Kradnú kovy, aby si mohli vypiť. Nie všetci, ale mnohí,“ poznamená Sergej s dešpektom v Orlovke. Naľavo za dedinou je slnečnicové pole, v ktorom sa môže skryť aj vojenská technika, v diaľke napravo letisko Doneck, o ktoré sa v januári zvádzali ťažké boje, až napokon Rusi a separi tristo ukrajinských obrancov rozstrieľali, dodnes vyťahujú zvyšky ich tiel. Sme medzi prvou a druhou líniou obrany. Je ráno, takže by malo byť relatívne bezpečno. Separi zo štvrte Spartak zvyknú strieľať až po tretej popoludní, tak do druhej v noci. Potom je tišina.

.brat bojuje s bratom
Veliteľ blokpostu v Avdijivke, na ktorom vojaci preverujú vozidlá, či neprevážajú zbrane, muníciu, alebo diverzantov, sa predstaví ako Andrij. Včera separi ostreľovali komíny fabriky. „Hrozí tu veľká ekologická katastrofa,“ povie veliteľ varovne a zahľadí sa do diaľky, desať kilometrov odtiaľto je Doneck. „Ak na nás nestrieľajú, my neodpovedáme. Vojna sa musí končiť, no môže prerásť aj do väčšieho konfliktu, ktovie,“ dodá neurčito.

Ideme na sídlisko s názvom Juvilejnyj. Mnohoposchodové bytovky, iba niektoré sú poškodené vojnou. Ľudia sú nedôverčiví a nechcú hovoriť na kameru. „A odkiaľ máme vedieť, kto nás ostreľuje? Tí aj tí! Čo je to za vojnu? Brat bojuje s bratom!“ kričia a potom sa upokoja. Jeden dôchodca povie: „Zimu sme prežili bez vody, bez plynu a bez elektriny. Teraz, vďakabohu, všetko máme. A viete, aký mám dôchodok? 1 049 hrivien, čo je 45 eur. Iba inhalátor na astmu ma stojí tretinu penzie.“ Na otázku, prečo tu ostávajú, jedna mladá mamička s dieťaťom odvetí: „A kto by nás chcel? Hovoria, že sme teroristi a separatisti.“

Pred budovou v centre mesta distribuuje Červený kríž balíky s humanitárnou pomocou pre dôchodcov. Prichádza k nám hovorca krízového vojnového štábu mestského úradu, predstaví sa ako Arťom Sabadaš. „V meste niet bezpečného miesta, všade ostreľujú. Už desať mesiacov stojí vojna na tých istých líniách. Máme päťdesiat obetí a vyše štyristo ranených. Nefungujú tu čerpacie stanice, banky ani internet, ľudia musia chodiť po dôchodky a výplaty do okolitých miest. Už sme rozdali materiál na opravu štyridsiatich domov, no poškodených je ešte vyše tristo ďalších,“ uvádza Sabadaš a dáva nám svoje číslo mobilu, keby chcel Avdijivke niekto zo Slovenska pomôcť. Sergej nám potom vysvetľuje, že treba byť opatrný, pretože aj tento chlapík kolaboroval so separatistami. Podobne ako bývalá starostka Slovianska, ktorá ich dokonca vlani na jar vítala s kyticami a s otvorenou náručou, no keď ich ukrajinské jednotky vlani v júli vyhnali, rovnakým spôsobom vítala aj tie – dnes ju súdia za vlastizradu.

Na záver navštevujeme mestskú nemocnicu v Avdijivke. Aj tú separatisti sedemkrát ostreľovali, zvyšky rakiet Grad dodnes ležia na dvore. „Opravovali sme strechu a okná. Traumatologické oddelenie dostalo priamy zásah, jednu lekárku a pacienta zranilo. No zatiaľ fungujeme, lieky sú, máme pacientov aj na chodbách. Dokonca sa tu rodia deti,“ povie hlavná lekárka Irina Lagoda s nehou v očiach. Sergej je už nervózny a ženie nás do auta. Sú tri hodiny popoludní, separi môžu každú chvíľu začať „pracovať“, ako tu nazývajú ostreľovanie a boje. Vraciame sa vysokou rýchlosťou. Nesmiem sa v aute pripútať, kvôli bezpečnosti. „To aby si mohol v prípade streľby rýchlo vyskočiť,“ kričí Sergej.

.ako cesto medzi prstami
Vojna bude druhé leto. Cieľom útokov v tejto časti je nielen Marjinka, aj Krasnohorivka, teda dve mestá blízko Donecka. Separatisti pália z pozícií v bezprostrednej blízkosti obytných budov, čo je nielen porušenie Minska II, ale aj ženevských konvencií. Už niekoľko týždňov testujú ukrajinskú obranu pozdĺž demarkačnej línie. Ak by Marjinka ako dôležitý komunikačný uzol padla, otvorí sa im cesta na strategické polmiliónové mesto Mariupoľ na juhu línie bojov. Jeho dobytie by si však vyžadovalo asi 100-tisíc príslušníkov konvenčných ruských vojsk, čo by bol zásadný odklon od Putinovej stratégie maskirovky, ktorá dodnes popiera očividnú účasť Ruska v tejto vojne. Pribudlo by transportov s kódovým označením Gruz 200 (Náklad 200), ktoré vezú domov zabitých ruských vojakov. No najmä, narástol by aj v Rusku odpor obyvateľstva voči tejto nevyhlásenej špinavej vojne.

Taktika separatistov a ruských vojakov bola doteraz jednoduchá a účinná. Použili ju vlani v auguste v boji o Ilovajsk aj teraz vo februári pri dobytí Debaľceve. Spočíva v prekvapujúcich útokoch pozdĺž úzkych koridorov frontových línií, kde dokázali zaistiť pásy územia pripomínajúce prsty: v tých by potom mohli uväzniť a „miesiť ako cesto“ ukrajinské jednotky. Každý z týchto útokov sa doteraz začal bez varovania a znamená tak testovanie ukrajinskej obrany na viacerých miestach. No Ukrajina má čoraz lepšie vycvičenú a vyzbrojenú armádu, počiatočný šok a neschopnosť adekvátne reagovať pominuli. Nič dobrého pre ďalší vývoj neveští fakt, že predsedníčka Rady federácie Valentina Matvijenko vyzvala členov tejto hornej komory ruského parlamentu, aby neodchádzali z Moskvy príliš ďaleko: naposledy sa ruský senát narýchlo zišiel vlani, keď retroaktívne odobril anexiu Krymu.

.zlý mier
Večer sme si napísali zajavku do mestečka Popasna na frontovej línii s LĽR, ktoré vlani v auguste Ukrajinci oslobodili od separatistov. Aj tam bol Sergej s novinármi viackrát. Biedne zaostalé miesto, ktoré ostalo počas bojov bez vody. Privážali ju obyvateľom z neďalekého kolchozu nákladnými autami, tí za ňu platili štyridsať kopejok za liter. „Pre dôchodcov je aj to veľmi veľa,“ povie Sergej, keď míňame cestou miesto, kde stála kedysi televízna veža. Už nestojí, separatisti ju ako prvú vec zničili. Podobne ako na iných miestach. „Nie každý má doma chladničku, no každý má satelit a pozerá voľne prístupné ruské stanice. Tie ukrajinské tu pozerá málokto, sú cez satelit zakódované alebo sú prístupné iba terestriálne,“ povzdychne si Sergej. Veru, ak chce Kyjev vyhrať túto vojnu aj v mysliach a srdciach obyvateľov Donbasu, musí predovšetkým účinne čeliť ruskej propagande.

V Popasnej si ľudia po nedávnom ostreľovaní opravujú strechy domov. Rakety Grad tu zasiahli aj detskú škôlku, našťastie bez obetí. Na prvej línii nás víta veliteľ miestnej posádky ukrajinskej armády Serhij Nahirnyj. Žoviálny muž rýchlo prestane vtipkovať o vojakoch, ktorí sú tí najsentimentálnejší muži, lebo im chýbajú ženy, deti a ostatní blízki. „Vedieme obrannú paľbu, prví nikdy nestrieľame. Aj zlý mier je lepší ako akákoľvek vojna,“ dodá a pozrie sa smerom na východ. Necelý kilometer od nás, pri meste Pervomajsk sú pozície separatistov. V neznámej vzdialenosti čosi vybuchne. Uvažujem, či večer napíšem Andrijovi zajavku – do Bratislavy.