Návrh komisie, aby na základe výšky HDP, nezamestnanosti a podobne Brusel jednoducho prevelil 40-tisíc azylových žiadostí z juhu do iných krajín, sa ukázal ako komunikačný prechmat, čoho svedectvom je napríklad aj bratislavský „Nazi pride“. Práve vrhnutím kvót do debaty zúžila eurokracia priestor na konštruktívne riešenie krízy, pretože poštvala na mainstreamových politikov ulicu a všetky extrémy, pod ktorých tlakom teraz politici členských krajín hovoria a konajú. Najlepší príklad je samotný Robert Fico, ktorý si udobroval našich kotlebovcov tým, že „rozkopávajú otvorené dvere“.
To, že kvóty ako nielen komunikačne, ale i vecne zlé riešenie (konflikt národných suverenít s Bruselom) neprešli, však iba umocňuje morálnu povinnosť krajín ako je Slovensko. Musíme predsa prebrať svoj spravodlivý diel pomoci pri odbremeňovaní juhu Európy. Je to banálne pripomínať, ale jednosmerná eurofondová „solidarita“, ako ju chápu politici ako Fico, je neudržateľná nielen eticky, ale aj politicky. Naše ďalšie odmietanie pomoci totiž z podstaty veci pocítime, keď budú v hre záujmy SR. Aktuálna pripomienka, že „solidarita“ s Grékmi nevyšla, vyzerá síce impozantne, avšak len kým si nepripustíme, že nie každé solidárne rozhodnutie z Bruselu musí byť aj správne. V prípade migrácie však správne je.
Navyše, pomoc je v najvlastnejšom slovenskom záujme, ktorým je udržanie Schengenu. A ten bez celoeurópskeho konsenzu o utečencoch nemôže prežiť. Talianske hrozby o vydávaní európskych víz, maďarské vypovedanie Dublinu III (migrant žiada o azyl v krajine vstupu, ktorá ho musí prijať od iných členov, ak prekročí hranicu) či grécke vydieranie, že pustia všetkých ďalej, sú jasnou správou, že ak sa budú menej dotknuté krajiny ďalej vyzúvať z problému, voľný pohyb osôb padne. A kto si myslí, že v tejto napätej situácii zostane len pri Schengene, zrejme sa tiež mýli.
Debata, či je Schengen viac ako možné negatíva domestifikácie kultúrne odlišných ľudí, je iste legitímna, ale nie je celkom múdra. Keby Slovensko prijalo aj 5-tisíc migrantov – kvótny návrh bol asi 800 – tak je to stále jedno promile populácie. Strach z takejto situácie je iracionálny a nič na tom nemenia klišé o „druhej a tretej generácii“ či spájaní rodín, čo sú hrozby vzdialené desaťročia, a teda je v našich silách ich ovplyvniť. Uvedomme si, že v krajinách, kde sú s moslimskými komunitami skutočné problémy, je podiel migrantov 5,8 alebo až švédskych 12 percent, a ide teda o celkom iné miery.
Tešiť sa s multikulturalistami, že migranti sú požehnaním, však tiež netreba. Tu a teraz však nejde o ideologické pravdy, ale o elementárnu spoluúčasť na hasení situácie, a to aj vo vlastnom záujme. Ale pozor: Ani kvóty, ani dobrovoľnosť neriešia, že v blízkosti Európy sú v pohybe milióny ľudí, ktorí hľadajú nový domov a život v bezpečí.
To, že kvóty ako nielen komunikačne, ale i vecne zlé riešenie (konflikt národných suverenít s Bruselom) neprešli, však iba umocňuje morálnu povinnosť krajín ako je Slovensko. Musíme predsa prebrať svoj spravodlivý diel pomoci pri odbremeňovaní juhu Európy. Je to banálne pripomínať, ale jednosmerná eurofondová „solidarita“, ako ju chápu politici ako Fico, je neudržateľná nielen eticky, ale aj politicky. Naše ďalšie odmietanie pomoci totiž z podstaty veci pocítime, keď budú v hre záujmy SR. Aktuálna pripomienka, že „solidarita“ s Grékmi nevyšla, vyzerá síce impozantne, avšak len kým si nepripustíme, že nie každé solidárne rozhodnutie z Bruselu musí byť aj správne. V prípade migrácie však správne je.
Navyše, pomoc je v najvlastnejšom slovenskom záujme, ktorým je udržanie Schengenu. A ten bez celoeurópskeho konsenzu o utečencoch nemôže prežiť. Talianske hrozby o vydávaní európskych víz, maďarské vypovedanie Dublinu III (migrant žiada o azyl v krajine vstupu, ktorá ho musí prijať od iných členov, ak prekročí hranicu) či grécke vydieranie, že pustia všetkých ďalej, sú jasnou správou, že ak sa budú menej dotknuté krajiny ďalej vyzúvať z problému, voľný pohyb osôb padne. A kto si myslí, že v tejto napätej situácii zostane len pri Schengene, zrejme sa tiež mýli.
Debata, či je Schengen viac ako možné negatíva domestifikácie kultúrne odlišných ľudí, je iste legitímna, ale nie je celkom múdra. Keby Slovensko prijalo aj 5-tisíc migrantov – kvótny návrh bol asi 800 – tak je to stále jedno promile populácie. Strach z takejto situácie je iracionálny a nič na tom nemenia klišé o „druhej a tretej generácii“ či spájaní rodín, čo sú hrozby vzdialené desaťročia, a teda je v našich silách ich ovplyvniť. Uvedomme si, že v krajinách, kde sú s moslimskými komunitami skutočné problémy, je podiel migrantov 5,8 alebo až švédskych 12 percent, a ide teda o celkom iné miery.
Tešiť sa s multikulturalistami, že migranti sú požehnaním, však tiež netreba. Tu a teraz však nejde o ideologické pravdy, ale o elementárnu spoluúčasť na hasení situácie, a to aj vo vlastnom záujme. Ale pozor: Ani kvóty, ani dobrovoľnosť neriešia, že v blízkosti Európy sú v pohybe milióny ľudí, ktorí hľadajú nový domov a život v bezpečí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.