Ľavicový euroskepticizmus?

Zľava si stačí spomenúť na Martina Schulza, Daniela Cohn-Bendita, Romana Prodiho či mnoho iných prominentných politikov, pre ktorých je silnejšia EÚ správnou odpoveďou na akúkoľvek otázku. Hospodársky kolaps Grécka však môže pohľad mnohých ľavičiarov na Úniu zmeniť – ale nie spôsobom, ktorý by nás mohol tešiť.
Minulý rok napísal Costas Lapavitsas, grécky profesor na tradične ľavicovej londýnskej Škole orientálnych a afrických štúdií (a tiež poslanec za stranu Syriza) článok, v ktorom kritizoval „konzervatívne mechanizmy v srdci EÚ“ a vyjadril nádej, že európska ľavica vyšle svetu „jasný protikapitalistický odkaz, ktorý bude kombinovať radikálnu politiku s progresívnym euroskepticizmom.“
Nejde vôbec o kuriozitu. Paul Krugman, azda najvplyvnejší ľavicový mysliteľ na svete, ponúkol vo svojom minulotýždňovom stĺpčeku v New York Times technické argumenty proti euru, za ktoré by sa nehanbili ani Milton Friedman či Martin Feldstein. „Vznik eura,“ hovorí, „bol strašnou chybou.“ Gréckej vláde priamo odporúča, „pokiaľ to bude nutné, opustiť euro“.
Iný vplyvný ľavicový ekonóm, a tak ako Krugman držiteľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz, znie takmer ako Václav Klaus: „Snaha o dosiahnutie ľudovej legitimity je nezlučiteľná s politikou eurozóny, ktorá nikdy nebola veľmi demokratickým projektom.“ Stiglitz dúfa, že sa „Grécku s jeho silnou demokratickou tradíciou podarí zobrať osud do vlastných rúk.“ A Caroline Lucas, známa britská poslankyňa za Stranu zelených, zasa prirovnala nástojenie Trojky na rozpočtových škrtoch k „snahe o vládny prevrat.“
Niektoré konzervatívne euroskeptické hlasy, zvlášť tie britské, naopak znejú pozoruhodne ľavicovo. The Telegraph, prestížny konzervatívny denník, píše o „ponížení, ktorému je vystavená hrdá a starobylá krajina“ a pripomína, že „bez schopnosti robiť vlastné rozhodnutia budú ľudia vždy ponechaní napospas nevoleným byrokratom a finančníkom, ktorí riadia inštitúcie.“
Samozrejme, kritici eura, bez ohľadu na ich ideologické zafarbenie, majú v mnohom pravdu. Na to, aby fungovala ako menová únia, je Európa príliš rôznorodý kontinent bez dostatočnej ekonomickej flexibility. A problémy, ktorými dnes trpí, sa dali predvídať a dalo sa im zabrániť, ak by Európania zo spoločnej meny neurobili modlu.
Druhou stranou tejto kritiky, ktorú už euroskeptici príliš nezdôrazňujú, je však to, že pre krajiny, ktoré v eurozóne sú a chcú v nej ostať, neostáva iná možnosť, než budovať užšiu fiškálnu a politickú úniu. Na rozdiel od doterajšej hry na rozpočtové pravidlá potrebuje eurozóna prísnych, áno, aj ľudom nevolených byrokratov, ktorí budú strkať nos do národných rozpočtov a vetovať ich v prípade nezodpovednosti.
Kritika EÚ prichádzajúca zľava nie je nutne zlou, pretože Únia reformy potrebuje ako soľ. Tie, ktoré vzídu z dielne ľavicových euroskeptikov, však môžu urobiť viac škody než úžitku. Lapavitsas chce napríklad súčasnú EÚ demontovať a nahradiť systémom „riadených výmenných kurzov a riadených tokov kapitálu,“ čo by znamenalo koniec slobody investovať v rámci EÚ. Inými slovami koniec jedného z najväčších výdobytkov európskej integrácie.
Je ťažké špekulovať o tom, ako dopadnú udalosti v Grécku. Už teraz je však jasné, že zanechajú rozsiahle škody na projekte európskej integrácie, a to predovšetkým v podobe posilneného ľavicového i pravicového populizmu.
.autor je výskumník v American Enterprise Institute vo Washingtone.