Operné štúdiá a akadémie ako „farmy“ na formáciu mladých talentov sú súčasťou mnohých divadelných inštitúcií. Majú ich nielen tie najvýznamnejšie (londýnska Covent Garden, Viedenská štátna opera, milánska La scala, Bavorská štátna opera, festivaly v Salzburgu, Pesare i v Aix-en-Provence), nájdeme ich aj na menej hviezdnych adresách, predovšetkým v nemeckej jazykovej oblasti.
V kamenných divadlách ide zväčša o stabilné ročné či viacročné ansámble začínajúcich umelcov, ktorí pod vedením skúsených tvorcov pripravujú autonómne javiskové projekty a zároveň sú využívaní ako predstavitelia menších postáv v „dospelých“ inscenáciách materských scén.
.dobrá myšlienka
Slovenské ani české divadlá na podobný systém doposiaľ nenaskočili. V koncepcii Mariána Chudovského, s ktorou sa v roku 2012 uchádzal v ministerskom konkurze o miesto generálneho riaditeľa SND, budil teda zámer vytvoriť priestor pre interpretov stojacich na prahu kariéry zaslúženú pozornosť. A tiež očakávania, či pôjde len o sľub získavajúci mu „bod navyše“, alebo o reálnu ambíciu. Po troch rokoch je zrejmé, že Chudovský to s operným štúdiom myslel vážne. A hoci prvá lastovička evokuje skôr splnenú čiarku než úspešný štart nového projektu, dobrá myšlienka si pýta rozvinutie.
Pilotným predstavením operného štúdia SND je komicko-heroická dráma Giovanniho Paisiella Kráľ Teodor v Benátkach. Súčasník Haydna a Mozarta skomponoval počas pomerne dlhého života (1740 – 1816) okolo stovky opier a vo svojej dobe bol komerčne úspešným a spoločensky uznávaným autorom. Dnes, s výnimkou sporadicky uvádzaného Barbiera zo Sevilly (nemýliť si so slávnejším menovcom z pera Gioachina Rossiniho), sa s jeho tvorbou na operných scénach nestretneme. Bratislavskí inscenátori zdôvodnili raritný opus ako „príspevok k dramaturgickému preskúmaniu klasicistického repertoáru“. Prečo nie. Navyše, ak sa pred 230 rokmi práve Kráľom Teodorom začalo bratislavské pôsobenie Erdődyho opernej spoločnosti, ktorá v nasledujúcom období saturovala tunajší kultúrny život.
.drsný zvuk, konvenčná réžia
Či sme sa však mali s Paisiellovým dielkom (znovu)zoznámiť prostredníctvom verzie od Hansa Wernera Henzeho (1992), to je otázkou hudobného vkusu. Toho môjho sa zdrsňujúca polyštýlová úprava nemilo dotkla. Posilnením dychovej sekcie na úkor delikátnych sláčikov a tiež exhibicionistickým klavírnym sprievodom, ktorý tu nahrádza diskrétne čembalové basso continuo, sa zotrel jemný pôvab vlastný klasicistickým partitúram. Pri neexistujúcej interpretačnej tradícii nie je ľahké posúdiť, koľko z málo diferencovaného, neraz až hrubo pôsobiaceho zvuku treba pričítať na vrub Henzeho úpravy a koľko na vrub hudobného naštudovania Mariána Lejavu. Hody pre ucho to však tentoraz rozhodne neboli.
Od mládežníckych inscenácií sa prirodzene očakáva svieži pohľad a primeraná dávka divadelnej odvahy. Satira o špekulantovi a samozvanom korzickom kráľovi, ktorého dobehnú jeho intrigy a dlhy, otvára priestor aktuálnej persifláži. Lenka Horinková sa však vo svojom bratislavskom debute predstavila ako pomerne konvenčná režisérka. Vizuálnou diferenciáciou domácich Benátčanov zaodetých do karnevalových rokokových kostýmov (krčmár Taddeo, jeho dcéra Lisetta) a prišelcov nosiacich strihovo i farebne nápadné kúsky zo súčasného šatníka (podvodník Teodoro, jeho priateľ Gafforio, Lisettin nápadník Sandrino, Teodorova sestra Belisa) síce uľahčila divákom orientáciu v príbehu, tu sa však jej výklad začínal i končil. Väčšina gagov patrí do kategórie fúzatých (nazeranie do výstrihov, vypľutie vody v momente prekvapenia, dlhočizný papier s výpočtom Teodorových dlhov), zmysel iných nebolo ľahké odčítať (bizarná choreografia karnevalových masiek vo finále opery; Teodorova ária o sne, v ktorom ho prenasleduje prízrak dlhu zabalený do predvolaní, účtov a zmeniek, ilustrovaná neobratným vystúpením hltača ohňa). K vtipnejším chvíľkam patril „konflikt kultúr“ pri zoznámení mačovského pašu Acmeta a emancipovanej Európanky Belisy (akoby som videla Cohenovho Diktátora).
.sólisti a sólistky
Najväčšie očakávania sa vzťahovali k sólistom, ktorí vyšli z bohato navštíveného konkurzu. Stopäťdesiat uchádzačov sa zdalo dostatočným počtom na to, aby sa na javisku stretlo kvalitné obsadenie. Na premiére v historickej budove SND sa tento predpoklad sčasti potvrdil len v mužskej časti. Najmä zdravo posadený, farebne príťažlivý tenor, prirodzené herecké vlohy aj atraktívny zjav Ruzila Gatina (Sandrino) dávajú tušiť, že meno absolventa moskovského GITIS-u a kazanského konzervatória nepočujeme poslednýkrát. Perspektívu nemožno uprieť ani zvučnému barytónu Csabu Kotlára (Acmet), muzikálnemu basistovi Tomášovi Šelcovi (Taddeo) či v priebehu večera sa zlepšujúcemu Josefovi Škarkovi (Teodoro). Bonusom predstavenia bola vydarená ária Gracchia v podaní Mateja Bendu – prvého kontratenora na javisku SND. Dámy ťahali za kratší koniec: soprán Kristýny Vylíčilovej (Sandrina) znel krehko, ostro a technicky neisto, mezzosopránu Reinhild Buchmayerovej (Belisa) chýba špecifickejšia farba. Časť druhého obsadenia sme zatiaľ mohli spoznať len na exteriérovom predstavení v rámci festivalu Viva Musica! Amplifikované operné výkony sa nepatrí hodnotiť, a tak len diskrétne napoviem, že Borisa Prýgla (Teodoro) a Blanku Jílkovú (Lisetta) by stálo za hriech počuť aj v rámci regulárneho predstavenia.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Giovanni Paisiello: Kráľ Teodor v Benátkach Réžia: Lenka Horinková Hudobné naštudovanie: Marián Lejava Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: Martin Kotúček Dramaturgia: Martin Bendik Účinkujú: Kristýna Vylíčilová, Reinhild Buchmayer, Marek Tokoš, Ruzil Gatin, Csaba Kotlár, Josef Škarka, Igor Bečár, Michaela Sojčáková, Dominika Výberová, Marián Hrdina, Matej Benda. Premiéra 24. júna v Historickej budove SND.
V kamenných divadlách ide zväčša o stabilné ročné či viacročné ansámble začínajúcich umelcov, ktorí pod vedením skúsených tvorcov pripravujú autonómne javiskové projekty a zároveň sú využívaní ako predstavitelia menších postáv v „dospelých“ inscenáciách materských scén.
.dobrá myšlienka
Slovenské ani české divadlá na podobný systém doposiaľ nenaskočili. V koncepcii Mariána Chudovského, s ktorou sa v roku 2012 uchádzal v ministerskom konkurze o miesto generálneho riaditeľa SND, budil teda zámer vytvoriť priestor pre interpretov stojacich na prahu kariéry zaslúženú pozornosť. A tiež očakávania, či pôjde len o sľub získavajúci mu „bod navyše“, alebo o reálnu ambíciu. Po troch rokoch je zrejmé, že Chudovský to s operným štúdiom myslel vážne. A hoci prvá lastovička evokuje skôr splnenú čiarku než úspešný štart nového projektu, dobrá myšlienka si pýta rozvinutie.
Pilotným predstavením operného štúdia SND je komicko-heroická dráma Giovanniho Paisiella Kráľ Teodor v Benátkach. Súčasník Haydna a Mozarta skomponoval počas pomerne dlhého života (1740 – 1816) okolo stovky opier a vo svojej dobe bol komerčne úspešným a spoločensky uznávaným autorom. Dnes, s výnimkou sporadicky uvádzaného Barbiera zo Sevilly (nemýliť si so slávnejším menovcom z pera Gioachina Rossiniho), sa s jeho tvorbou na operných scénach nestretneme. Bratislavskí inscenátori zdôvodnili raritný opus ako „príspevok k dramaturgickému preskúmaniu klasicistického repertoáru“. Prečo nie. Navyše, ak sa pred 230 rokmi práve Kráľom Teodorom začalo bratislavské pôsobenie Erdődyho opernej spoločnosti, ktorá v nasledujúcom období saturovala tunajší kultúrny život.
.drsný zvuk, konvenčná réžia
Či sme sa však mali s Paisiellovým dielkom (znovu)zoznámiť prostredníctvom verzie od Hansa Wernera Henzeho (1992), to je otázkou hudobného vkusu. Toho môjho sa zdrsňujúca polyštýlová úprava nemilo dotkla. Posilnením dychovej sekcie na úkor delikátnych sláčikov a tiež exhibicionistickým klavírnym sprievodom, ktorý tu nahrádza diskrétne čembalové basso continuo, sa zotrel jemný pôvab vlastný klasicistickým partitúram. Pri neexistujúcej interpretačnej tradícii nie je ľahké posúdiť, koľko z málo diferencovaného, neraz až hrubo pôsobiaceho zvuku treba pričítať na vrub Henzeho úpravy a koľko na vrub hudobného naštudovania Mariána Lejavu. Hody pre ucho to však tentoraz rozhodne neboli.
Od mládežníckych inscenácií sa prirodzene očakáva svieži pohľad a primeraná dávka divadelnej odvahy. Satira o špekulantovi a samozvanom korzickom kráľovi, ktorého dobehnú jeho intrigy a dlhy, otvára priestor aktuálnej persifláži. Lenka Horinková sa však vo svojom bratislavskom debute predstavila ako pomerne konvenčná režisérka. Vizuálnou diferenciáciou domácich Benátčanov zaodetých do karnevalových rokokových kostýmov (krčmár Taddeo, jeho dcéra Lisetta) a prišelcov nosiacich strihovo i farebne nápadné kúsky zo súčasného šatníka (podvodník Teodoro, jeho priateľ Gafforio, Lisettin nápadník Sandrino, Teodorova sestra Belisa) síce uľahčila divákom orientáciu v príbehu, tu sa však jej výklad začínal i končil. Väčšina gagov patrí do kategórie fúzatých (nazeranie do výstrihov, vypľutie vody v momente prekvapenia, dlhočizný papier s výpočtom Teodorových dlhov), zmysel iných nebolo ľahké odčítať (bizarná choreografia karnevalových masiek vo finále opery; Teodorova ária o sne, v ktorom ho prenasleduje prízrak dlhu zabalený do predvolaní, účtov a zmeniek, ilustrovaná neobratným vystúpením hltača ohňa). K vtipnejším chvíľkam patril „konflikt kultúr“ pri zoznámení mačovského pašu Acmeta a emancipovanej Európanky Belisy (akoby som videla Cohenovho Diktátora).
.sólisti a sólistky
Najväčšie očakávania sa vzťahovali k sólistom, ktorí vyšli z bohato navštíveného konkurzu. Stopäťdesiat uchádzačov sa zdalo dostatočným počtom na to, aby sa na javisku stretlo kvalitné obsadenie. Na premiére v historickej budove SND sa tento predpoklad sčasti potvrdil len v mužskej časti. Najmä zdravo posadený, farebne príťažlivý tenor, prirodzené herecké vlohy aj atraktívny zjav Ruzila Gatina (Sandrino) dávajú tušiť, že meno absolventa moskovského GITIS-u a kazanského konzervatória nepočujeme poslednýkrát. Perspektívu nemožno uprieť ani zvučnému barytónu Csabu Kotlára (Acmet), muzikálnemu basistovi Tomášovi Šelcovi (Taddeo) či v priebehu večera sa zlepšujúcemu Josefovi Škarkovi (Teodoro). Bonusom predstavenia bola vydarená ária Gracchia v podaní Mateja Bendu – prvého kontratenora na javisku SND. Dámy ťahali za kratší koniec: soprán Kristýny Vylíčilovej (Sandrina) znel krehko, ostro a technicky neisto, mezzosopránu Reinhild Buchmayerovej (Belisa) chýba špecifickejšia farba. Časť druhého obsadenia sme zatiaľ mohli spoznať len na exteriérovom predstavení v rámci festivalu Viva Musica! Amplifikované operné výkony sa nepatrí hodnotiť, a tak len diskrétne napoviem, že Borisa Prýgla (Teodoro) a Blanku Jílkovú (Lisetta) by stálo za hriech počuť aj v rámci regulárneho predstavenia.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Giovanni Paisiello: Kráľ Teodor v Benátkach Réžia: Lenka Horinková Hudobné naštudovanie: Marián Lejava Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: Martin Kotúček Dramaturgia: Martin Bendik Účinkujú: Kristýna Vylíčilová, Reinhild Buchmayer, Marek Tokoš, Ruzil Gatin, Csaba Kotlár, Josef Škarka, Igor Bečár, Michaela Sojčáková, Dominika Výberová, Marián Hrdina, Matej Benda. Premiéra 24. júna v Historickej budove SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.