Napísala som päť kníh, tri z toho sú o holokauste.
Pred 20 rokmi som o ňom vedela len pár viet z učebnice, dnes mám s ľuďmi, čo ho prežili, blízky vzťah, nemôžem ich opustiť, pokiaľ tu ešte sú. To už nie je len práca. Zo začiatku som mávala zlé sny, teraz už nie, ale psychiater by povedal, že ich mám niekde zapuzdrené. Keď píšem, téma mi najprv šrotuje niekde v hlave, sadnem si a skusmo formulujem. Niekedy zistím, aha, ešte nemôžem, ešte to nie je v hlave urobené. A tak podobne je to s problémami, nestrkám prsty rovno do boľavej rany, idem okľukou okolo seba, skúmam, kladiem si otázky, či už mi v hlave dozreli riešenia.
Všetci máme predsudky, aj ja, tony.
To je normálne, ide len o to, ako ich vieme ovládať v každodennej komunikácii. Chodím na školy učiť deti o stereotypoch, predsudkoch, inakosti. Bavíme sa najmä o Rómoch, je strašné, ako z mladých vypadávajú počuté veci. Iste, majú svoju pravdu, ale neuvedomujú si, že to nemajú odkiaľ vedieť, že im to niekto (možno zámerne) zavesil na nos. Pritom sú vo veku, keď neznášajú manipulovanie.
Relaxujem pri kriminálkach.
McBain, Maigret, Christie. Poirota sme videli miliónkrát, kto si spomenie, kto je vrah, nesmie to povedať nahlas. A ešte Vinnetou! Na tom som vyrástla, tam asi začala moja ľudskoprávna orientácia, pri „etike Divokého západu“. Našťastie som bola už dospelá, keď som zistila, že May tam nikdy nebol.
Milujem lyžovanie.
Kedysi to bol zásadný šport, začínala som pri prvom snehu a skončila v máji, teraz sú to tak dva týždne. Zbožňujem intenzívne lyžovačky, rýchlu jazdu, to je adrenalín, prvý deň to švihnem dole svahom a vrieskam a teším sa, že to telo ešte vládze. Nebojím sa, až teraz na jar som padla tak, že ma doteraz bolí rameno, uvedomila som si, že sa môžem aj zraniť. Aký adrenalín mám v lete? Zbieram huby a bylinky.
Som lenivá na upratovanie, udržiavanie tip-top domácnosti.
Je mi ľúto energie a času na udržiavanie toho, čo je podenkové. Chcela by som si tiež viesť denník z každej cesty. Vždy si založím zošit a potom tam len zakladám vstupenky z galérie, metra, servítku z reštaurácie, a zápis nikde. Nemám na to výdrž. Pri mori zbieram mušle a kamene, to je moje upokojovadlo, vždy toho nazbieram za vagón.
V robote som s ľuďmi, na dovolenke sa už nechcem socializovať.
A už vôbec nie s neznámymi ľuďmi. Dobrý deň, a vy čo robíte? Holokaust. Nechce sa mi riešiť nevraživosť ešte aj na dovolenke, ľudia sú podozrievaví, ktorá židovská centrála vás platí? Žiadna. Moja chyba, uvedomujem si, že by som si hravo niečo iné vymyslela, ale ja nechcem. Muž, naopak, pracuje sám a potom je rád medzi ľuďmi, na chalupe prídu susedia opekať, sú zlatí, mám ich rada, ale oni sa chcú rozprávať, vedieť, čo mám nové, a ja chcem len hľadieť do ohňa, mlčať, dať si zopár panákov a ísť spať.
Z duše nenávidím prekvapenia.
Asi chcem mať všetko pod kontrolou. Na cesty som si vždy všetko nachystala tak, aby som sa nemusela nikoho pýtať. Naopak, môj muž prekvapenia miluje. Chcel požičať karavan, že pôjdeme po Európe, a nechcel prezradiť kam. Keď ma videl, ako som úplne stiekla z krvi, tak to zrušil. Teraz si kúpila karavan sestra, tak to ideme vyskúšať na týždeň s nimi.
Pred 20 rokmi som o ňom vedela len pár viet z učebnice, dnes mám s ľuďmi, čo ho prežili, blízky vzťah, nemôžem ich opustiť, pokiaľ tu ešte sú. To už nie je len práca. Zo začiatku som mávala zlé sny, teraz už nie, ale psychiater by povedal, že ich mám niekde zapuzdrené. Keď píšem, téma mi najprv šrotuje niekde v hlave, sadnem si a skusmo formulujem. Niekedy zistím, aha, ešte nemôžem, ešte to nie je v hlave urobené. A tak podobne je to s problémami, nestrkám prsty rovno do boľavej rany, idem okľukou okolo seba, skúmam, kladiem si otázky, či už mi v hlave dozreli riešenia.
Všetci máme predsudky, aj ja, tony.
To je normálne, ide len o to, ako ich vieme ovládať v každodennej komunikácii. Chodím na školy učiť deti o stereotypoch, predsudkoch, inakosti. Bavíme sa najmä o Rómoch, je strašné, ako z mladých vypadávajú počuté veci. Iste, majú svoju pravdu, ale neuvedomujú si, že to nemajú odkiaľ vedieť, že im to niekto (možno zámerne) zavesil na nos. Pritom sú vo veku, keď neznášajú manipulovanie.
Relaxujem pri kriminálkach.
McBain, Maigret, Christie. Poirota sme videli miliónkrát, kto si spomenie, kto je vrah, nesmie to povedať nahlas. A ešte Vinnetou! Na tom som vyrástla, tam asi začala moja ľudskoprávna orientácia, pri „etike Divokého západu“. Našťastie som bola už dospelá, keď som zistila, že May tam nikdy nebol.
Milujem lyžovanie.
Kedysi to bol zásadný šport, začínala som pri prvom snehu a skončila v máji, teraz sú to tak dva týždne. Zbožňujem intenzívne lyžovačky, rýchlu jazdu, to je adrenalín, prvý deň to švihnem dole svahom a vrieskam a teším sa, že to telo ešte vládze. Nebojím sa, až teraz na jar som padla tak, že ma doteraz bolí rameno, uvedomila som si, že sa môžem aj zraniť. Aký adrenalín mám v lete? Zbieram huby a bylinky.
Som lenivá na upratovanie, udržiavanie tip-top domácnosti.
Je mi ľúto energie a času na udržiavanie toho, čo je podenkové. Chcela by som si tiež viesť denník z každej cesty. Vždy si založím zošit a potom tam len zakladám vstupenky z galérie, metra, servítku z reštaurácie, a zápis nikde. Nemám na to výdrž. Pri mori zbieram mušle a kamene, to je moje upokojovadlo, vždy toho nazbieram za vagón.
V robote som s ľuďmi, na dovolenke sa už nechcem socializovať.
A už vôbec nie s neznámymi ľuďmi. Dobrý deň, a vy čo robíte? Holokaust. Nechce sa mi riešiť nevraživosť ešte aj na dovolenke, ľudia sú podozrievaví, ktorá židovská centrála vás platí? Žiadna. Moja chyba, uvedomujem si, že by som si hravo niečo iné vymyslela, ale ja nechcem. Muž, naopak, pracuje sám a potom je rád medzi ľuďmi, na chalupe prídu susedia opekať, sú zlatí, mám ich rada, ale oni sa chcú rozprávať, vedieť, čo mám nové, a ja chcem len hľadieť do ohňa, mlčať, dať si zopár panákov a ísť spať.
Z duše nenávidím prekvapenia.
Asi chcem mať všetko pod kontrolou. Na cesty som si vždy všetko nachystala tak, aby som sa nemusela nikoho pýtať. Naopak, môj muž prekvapenia miluje. Chcel požičať karavan, že pôjdeme po Európe, a nechcel prezradiť kam. Keď ma videl, ako som úplne stiekla z krvi, tak to zrušil. Teraz si kúpila karavan sestra, tak to ideme vyskúšať na týždeň s nimi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.