Keď sa 4. júla 1915 schyľovalo k 500. výročiu upálenia Jana Husa, predniesol Tomáš Garrigue Masaryk vo švajčiarskom Zürichu prejav, ktorý sa spoločne s ďalším podobným (v Ženeve o dva dni neskôr) považuje za jeho osobné vyhlásenie vojny Rakúsko-Uhorsku. Bol to tiež začiatok československého zahraničného odboja. Od tejto chvíle sa Masaryk vystavoval enormnému osobnému riziku. Buď dohodové mocnosti vojnu vyhrajú a na troskách habsburskej monarchie vznikne nezávislý československý štát, alebo zahraničné dobrodružstvo 65-ročného profesora stroskotá.
V takom prípade by zrejme zvyšok života musel stráviť v exile, lebo doma by ho ako „vlastizradcu“ čakal povraz. Masaryk okrem národného programu v onom zürišskom prejave zhodnotil aj hlbší odkaz Jana Husa: „Jedna otázka stála v popredí. Čo a kto je autorita? – Autorita vnútorná i vonkajšia. Prečo mám poslúchať cudzieho človeka? Z akého dôvodu? Prečo uznávať pápeža, cisára, prečo kráľa, prečo úrady? Na toto ,prečo´ bola naša reformácia odpoveďou.“ V istom zmysle je otázka autority jednou z najdôležitejších v dejinách. Vo všetkých dobách a na všetkých miestach opakovane narážame na ten istý scenár: Usadená vrchnosť, odvodzujúca často pôvod svojej autority od nejakého vznešeného zdroja (Boh, ľud...), začne zneužívať vlastné postavenie. No už čoskoro proti jej zdanlivo neohrozenej mašinérii povstávajú jednoduchí muži i ženy – často osamotení a poháňaní výlučne tichým vnútorným hlasom svojho svedomia. Niektorí sú vo svojom snažení úspešní a po návrate z exilu či z väzenia sa stávajú prezidentmi – tak ako T. G. Masaryk alebo Václav Havel. Iní umierajú mučeníckou smrťou, ako Jan Hus.
Na tomto mieste treba zdôrazniť, že svedomie nie je reformované, katolícke ani ateistické. Oblieka si odev mnohých agend a presvedčení. Ani národy západnej civilizácie naň nemajú monopol. Svedomie je všeľudský fenomén. Je akýmsi vnútorným zmyslom pre to, čo je správne a čo zlé. Svojimi výčitkami nás núti niečo urobiť alebo naopak sa nejakého konania zdržať. Svedomie je vnútorným morálnym kompasom človeka. Nielen v západnom myslení, ale aj v prostredí islamu, buddhizmu, hinduizmu či taoizmu bola myšlienka svedomia náležite rozpracovaná. A najmä v poslednom storočí možno nájsť veľa pôsobivých mimoeurópskych životných príbehov o zápasoch za slobodu svedomia – od Aung San Suu Kyi z Barmy, ktorá strávila spolu 15 rokov v domácom väzení, vzdorujúc vojenskej chunte cez anonymného Číňana, ktorý sa v júni 1989 postavil kolóne tankov na Námestí nebeského pokoja až po 18-ročného študentského aktivistu Joshuu Wonga, ktorý v Hongkongu spoluorganizoval vlaňajšie protesty za všeobecné volebné právo... Západná civilizácia nie je jediná, v ktorej svedomie obživuje dôležité zápasy proti spoločenským nešvárom. No zdá sa, že nikde inde nehralo v dejinách svedomie takú centrálnu rolu ako práve u nás.
.vezmi svoj kríž
Keď sa človek zaoberá procesom, ktorý sa skončil upálením Jana Husa, nemôže prehliadnuť núkajúce sa paralely s najdôležitejšou justičnou vraždou v dejinách – ukrižovaním Ježiša Krista. Cirkevní hodnostári, ktorí súdili Husa, pripomínajú radu židovských veľkňazov, zákonníkov a starších, pred ktorých predviedli Ježiša. Obžalovaní v oboch prípadoch hlásali veci, ktoré oficiálne náboženské vrchnosti považovali za poburujúce. Žigmund Luxemburský, ktorý si z politických dôvodov umyl nad Husom ruky, hral v tomto historickom dejstve rolu Piláta. A bol tu tiež Judáš v podobe Štěpána z Pálče, ktorý kedysi patril k Husovým priateľom, no na koncile sa už staval proti nemu. Dokonca aj ikonografiu majú podobnú: Ježiš i Hus sú najčastejšie znázorňovaní v momente ich popravy – ten prvý na kríži, ten druhý priviazaný o kôl hranice. Kým Ježiš má na hlave tŕňovú korunu, Jan Hus pokrývku kacíra. A paralely siahajú aj za popravu oboch: Kresťania neboli vždy príkladnými nasledovníkmi Krista, rovnako ako husiti neboli vždy príkladnými nasledovníkmi Husa (a Krista).
Niekoho môže pohoršovať porovnávanie českého „bludára“ so Synom Božím. No každý kresťan by sa podľa Písma mal snažiť vziať svoj kríž a nasledovať Krista. Najznámejšia kresťanská kniha, napísaná Tomášom Kempenským zhodou okolností práve v desaťročí po upálení Jana Husa sa volala O nasledovaní Krista. Český kazateľ bol podľa všetkého človekom úprimnej viery. A na svojho Pána a Spasiteľa sa najviac podobal spôsobom jeho konca.
No zaujímavejšou otázkou je, čo boli oné zdroje autority, ktoré informovali Husovo svedomie? Lebo otázka, čím je (in)formované naše svedomie, má zásadný význam pre všetky podobné konflikty naprieč dejinami. Keďže svedomie je individuálne, obsah toho, čo každý z nás považuje za dobro a zlo sa môže líšiť. Niečie svedomie bolo informované rodičovskou výchovou, náboženskou vierou alebo svetskou filozofiou. Podľa niektorých mysliteľov je svedomie orgán, ktorým človek môže vnímať Boha podobne, ako očami vnímame farby. No v mnohých ľuďoch sa ozvalo svedomie pri tej či onej kauze nie preto, že by disponovali nejakým abstraktným etickým systémom. Často sa rozhodli povstať proti presile organizovanej moci prosto preto, že nejaký nešvár narušoval ich vnútorný zmysel pre férovosť. Lebo trebárs videli, že s niekým sa zaobchádza horšie, než si zaslúži.
.premenlivý odev svedomia
Sto rokov po Husovi žili v Anglicku dvaja pozoruhodní muži, ktorých príbeh ukazuje, aké navonok protichodné obsahy sa môžu ocitnúť pod zástavou autentického zápasu za slobodu svedomia: protestant William Tyndale a katolík Thomas More.
V tom čase vládol ostrovnému kráľovstvu Henrich VIII., náladový a roztopašný panovník s absolutistickými sklonmi, ktorému však nechýbal istý rozhľad. Z kontinentu sa do Anglicka šírili reformované myšlienky Martina Luthera. Henrich spočiatku stál na katolíckych pozíciách a protestanti za jeho vlády opakovane končili na popravisku ako kacíri. Jeden zo zástancov novej interpretácie kresťanstva bol aj William Tyndale. Tento mimoriadny jazykový talent si zaumienil, že preloží Bibliu do anglického jazyka priamo z hebrejčiny a gréčtiny. „Aby chlapec spoza pluhu poznal Písmo lepšie ako vy,“ odvetil raz klerikom, ktorí kritizovali jeho názory. Široká verejnosť mala dostať možnosť sama skúmať Bibliu bez predžutia často zhýralými kňazmi, ktorí sami veľmi knihu kníh nečítali.
Thomas More bol v rovnakom čase kancelárom Henricha VIII. a v protestantizme videl hrozbu nielen pre katolícku cirkev, ale aj pre stabilitu spoločenského poriadku ako takého. Božie slovo je podľa Mora ako mapa, s ktorou však neškolená myseľ zblúdi z cesty. Preto laici potrebujú cirkevné vedenie. V tomto duchu si s Tyndalom v 30. rokoch 16. storočia vymenili aj niekoľko verejných polemických spisov, v ktorých reagovali jeden na druhého. More nebol človek bez poškvrny. Historici sa dodnes prú, do akej miery sa podieľal na prenasledovaní protestantov. Mal zrejme maniere, typické pre intelektuálov a jeho spis Utópia zaváňa komunizmom. No potom došlo medzi ním a jeho priateľom Henrichom VIII. k roztržke. Kráľ sa rozhodol pre anulovanie manželstva s Katarínou Aragónskou, aby si mohol vziať za ženu svoju milenku Annu Boleynovú, od ktorej si sľuboval mužského potomka. Dostal sa pre to do konfliktu s pápežom, ktorý niečo také odmietal posvätiť. V roku 1534 sa teda Henrich VIII. vyhlásil sám za hlavu cirkvi v Anglicku. To už žil More dva roky v ústraní. S počínaním kráľa ako pravoverný katolík, prirodzene, nesúhlasil. No skutočným problémom bolo jeho verejné mlčanie, ktoré pôsobilo silnejšie ako tisíc slov a nastavovalo zahanbujúce zrkadlo kráľovmu zlému svedomiu.
More bol obvinený z velezrady, lebo odmietol verejne podporiť počínanie svojho kráľa. „Dočasný človek sa nemôže vyhlásiť za hlavu duchovnej sféry,“ tvrdil. Sťatý bol 6. júla (zhodou okolností rovnaký dátum ako upálenie Jana Husa) 1535. Na popravisku vraj More povedal, že zomiera ako „kráľov dobrý služobník, ale v prvom rade služobník Boží.“ A Tyndale? Aj on kráľovo anulovanie manželstva odmietol ako nebiblické. V roku 1535 ho v Antverpách zlapali miestne autority, keď ho zradil priateľ. O rok neskôr bol zahrdúsený a následne upálený. Pred smrťou požiadal Boha, aby otvoril oči anglickému kráľovi. O pár rokov neskôr autorizoval Henrich VIII., medzičasom sám zástanca reformácie, distribúciu výtlačkov Biblie v angličtine medzi pospolitý ľud, ktoré boli založené na Tyndalových prekladoch.
.tu stojím, nemôžem inak
Ľudia svedomia často víťazia až po smrti alebo po prežití dlhšieho utrpenia (väzenie, mučenie). Sokrates bol 399 rokov pred narodením Krista obvinený v Aténach, že „kazí mládež“ a „búri sa proti bohom“, pre čo sa musel otráviť. No jeho myslenie prežilo vďaka žiakom ako Platón dodnes. Nezúčastnení okolití pozorovatelia, dovtedy vlažní a ľahostajní, vidia príklad človeka, ktorý podstupuje obete v mene svojho svedomia. A kladú si otázku: „Čo sú to za zvláštne hodnoty, kvôli ktorým je človek ochotný trpieť, či dokonca obetovať život?!“ Hodnoty sú od slova „hodnota“. Stoja len toľko, čo sme im ochotní obetovať. Ľudia sú pripravení skúmať a eventuálne aj preberať tie hodnoty, za ktoré sú ich pôvodcovia ochotní položiť to najvzácnejšie.
Utlačovateľské vrchnosti, samozrejme, tomuto dobre rozumejú. Nechcú vytvárať mučeníkov. Preto sa snažia riešiť svedkov svedomia konsenzuálne. Jan Hus, Thomas More i William Tyndale dostali počas svojich procesov niekoľkokrát ponuku odvolať svoje učenie, zmeniť svoje verejne deklarované postoje a zachrániť si tak životy. Keď pozeráte filmy o nich, väčšinou ide o tie najdramatickejšie momenty. Sokrates svojich sudcov odmieta už preventívne, ak by mu náhodou chceli ponúknuť život výmenou za to, že sa odmlčí od svojho filozofovania. „Ak by ste ma chceli prepustiť s takto koncipovanými podmienkami, odpovedal by som: Vážim si vás občania Atén, a milujem vás. No poslúchať viac budem boha ako vás. A ubezpečujem každého, že pokiaľ dýcham a mám silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás i napomínať.“
Sokrates bol možno prvým prominentným väzňom svedomia v dejinách západnej civilizácie. Keď odvracia obvinenie z bezbožnosti, hovorí o božskom hlásku vo svojom vnútri, ktorý mu umožňuje vyvarovať sa zlého. Nazýva ho „daimonion“. Jeho neústupčivosť je typická pre svedkov svedomia naprieč dejinami. Podobnú neústupčivosť pripomína tiež onen slávny výrok z inej doby, ktorý mal Martin Luther vysloviť na ríšskom sneme vo Wormse: „Tu stojím, nemôžem inak!“ Je možné, že ide len o legendu a nikdy to nepovedal. No ako príklad rovnakého princípu sa núkajú napríklad aj doložené výroky slovenského lekára Silvestra Krčméryho, ktorý pred komunistickým súdom v Trenčíne 24. júna 1954 predniesol svoju strhujúcu obhajobu pod názvom: „Vy máte moc, my pravdu“ (vyšla v .týždni 8/2011). Aj Slovensko je súčasťou západnej civilizácie a aj my disponujeme tradíciou primátu svedomia. Ako sa spieva v tretej slohe hymnickej piesne Karola Kuzmányho, Kto za pravdu horí: „Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet, komu nad statočnosť venca v nebi niet, koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní.“
V prostredí dnešnej liberálnej demokracie už netreba horieť alebo báť sa o krk. Sokrata, Husa či Mora vystriedali civilnejšie vzory, ako napríklad Rosa Parksová – navonok krehká čierna žena s nesmiernou vnútornou silou, ktorá sedením v autobuse v roku 1955 protestovala proti rasovej segregácii na Juhu USA. Slovenské Biele vrany nám tiež pripomínajú, že svedomie nepatrí do šrotu ani na začiatku 21. storočia. Moc bola zneužívaná a zneužívaná aj bude. No je dôležité, aby vždy boli poruke ľudia, ktorí to v mene svojho svedomia len tak nenechajú.
V takom prípade by zrejme zvyšok života musel stráviť v exile, lebo doma by ho ako „vlastizradcu“ čakal povraz. Masaryk okrem národného programu v onom zürišskom prejave zhodnotil aj hlbší odkaz Jana Husa: „Jedna otázka stála v popredí. Čo a kto je autorita? – Autorita vnútorná i vonkajšia. Prečo mám poslúchať cudzieho človeka? Z akého dôvodu? Prečo uznávať pápeža, cisára, prečo kráľa, prečo úrady? Na toto ,prečo´ bola naša reformácia odpoveďou.“ V istom zmysle je otázka autority jednou z najdôležitejších v dejinách. Vo všetkých dobách a na všetkých miestach opakovane narážame na ten istý scenár: Usadená vrchnosť, odvodzujúca často pôvod svojej autority od nejakého vznešeného zdroja (Boh, ľud...), začne zneužívať vlastné postavenie. No už čoskoro proti jej zdanlivo neohrozenej mašinérii povstávajú jednoduchí muži i ženy – často osamotení a poháňaní výlučne tichým vnútorným hlasom svojho svedomia. Niektorí sú vo svojom snažení úspešní a po návrate z exilu či z väzenia sa stávajú prezidentmi – tak ako T. G. Masaryk alebo Václav Havel. Iní umierajú mučeníckou smrťou, ako Jan Hus.
Na tomto mieste treba zdôrazniť, že svedomie nie je reformované, katolícke ani ateistické. Oblieka si odev mnohých agend a presvedčení. Ani národy západnej civilizácie naň nemajú monopol. Svedomie je všeľudský fenomén. Je akýmsi vnútorným zmyslom pre to, čo je správne a čo zlé. Svojimi výčitkami nás núti niečo urobiť alebo naopak sa nejakého konania zdržať. Svedomie je vnútorným morálnym kompasom človeka. Nielen v západnom myslení, ale aj v prostredí islamu, buddhizmu, hinduizmu či taoizmu bola myšlienka svedomia náležite rozpracovaná. A najmä v poslednom storočí možno nájsť veľa pôsobivých mimoeurópskych životných príbehov o zápasoch za slobodu svedomia – od Aung San Suu Kyi z Barmy, ktorá strávila spolu 15 rokov v domácom väzení, vzdorujúc vojenskej chunte cez anonymného Číňana, ktorý sa v júni 1989 postavil kolóne tankov na Námestí nebeského pokoja až po 18-ročného študentského aktivistu Joshuu Wonga, ktorý v Hongkongu spoluorganizoval vlaňajšie protesty za všeobecné volebné právo... Západná civilizácia nie je jediná, v ktorej svedomie obživuje dôležité zápasy proti spoločenským nešvárom. No zdá sa, že nikde inde nehralo v dejinách svedomie takú centrálnu rolu ako práve u nás.
.vezmi svoj kríž
Keď sa človek zaoberá procesom, ktorý sa skončil upálením Jana Husa, nemôže prehliadnuť núkajúce sa paralely s najdôležitejšou justičnou vraždou v dejinách – ukrižovaním Ježiša Krista. Cirkevní hodnostári, ktorí súdili Husa, pripomínajú radu židovských veľkňazov, zákonníkov a starších, pred ktorých predviedli Ježiša. Obžalovaní v oboch prípadoch hlásali veci, ktoré oficiálne náboženské vrchnosti považovali za poburujúce. Žigmund Luxemburský, ktorý si z politických dôvodov umyl nad Husom ruky, hral v tomto historickom dejstve rolu Piláta. A bol tu tiež Judáš v podobe Štěpána z Pálče, ktorý kedysi patril k Husovým priateľom, no na koncile sa už staval proti nemu. Dokonca aj ikonografiu majú podobnú: Ježiš i Hus sú najčastejšie znázorňovaní v momente ich popravy – ten prvý na kríži, ten druhý priviazaný o kôl hranice. Kým Ježiš má na hlave tŕňovú korunu, Jan Hus pokrývku kacíra. A paralely siahajú aj za popravu oboch: Kresťania neboli vždy príkladnými nasledovníkmi Krista, rovnako ako husiti neboli vždy príkladnými nasledovníkmi Husa (a Krista).
Niekoho môže pohoršovať porovnávanie českého „bludára“ so Synom Božím. No každý kresťan by sa podľa Písma mal snažiť vziať svoj kríž a nasledovať Krista. Najznámejšia kresťanská kniha, napísaná Tomášom Kempenským zhodou okolností práve v desaťročí po upálení Jana Husa sa volala O nasledovaní Krista. Český kazateľ bol podľa všetkého človekom úprimnej viery. A na svojho Pána a Spasiteľa sa najviac podobal spôsobom jeho konca.
No zaujímavejšou otázkou je, čo boli oné zdroje autority, ktoré informovali Husovo svedomie? Lebo otázka, čím je (in)formované naše svedomie, má zásadný význam pre všetky podobné konflikty naprieč dejinami. Keďže svedomie je individuálne, obsah toho, čo každý z nás považuje za dobro a zlo sa môže líšiť. Niečie svedomie bolo informované rodičovskou výchovou, náboženskou vierou alebo svetskou filozofiou. Podľa niektorých mysliteľov je svedomie orgán, ktorým človek môže vnímať Boha podobne, ako očami vnímame farby. No v mnohých ľuďoch sa ozvalo svedomie pri tej či onej kauze nie preto, že by disponovali nejakým abstraktným etickým systémom. Často sa rozhodli povstať proti presile organizovanej moci prosto preto, že nejaký nešvár narušoval ich vnútorný zmysel pre férovosť. Lebo trebárs videli, že s niekým sa zaobchádza horšie, než si zaslúži.
.premenlivý odev svedomia
Sto rokov po Husovi žili v Anglicku dvaja pozoruhodní muži, ktorých príbeh ukazuje, aké navonok protichodné obsahy sa môžu ocitnúť pod zástavou autentického zápasu za slobodu svedomia: protestant William Tyndale a katolík Thomas More.
V tom čase vládol ostrovnému kráľovstvu Henrich VIII., náladový a roztopašný panovník s absolutistickými sklonmi, ktorému však nechýbal istý rozhľad. Z kontinentu sa do Anglicka šírili reformované myšlienky Martina Luthera. Henrich spočiatku stál na katolíckych pozíciách a protestanti za jeho vlády opakovane končili na popravisku ako kacíri. Jeden zo zástancov novej interpretácie kresťanstva bol aj William Tyndale. Tento mimoriadny jazykový talent si zaumienil, že preloží Bibliu do anglického jazyka priamo z hebrejčiny a gréčtiny. „Aby chlapec spoza pluhu poznal Písmo lepšie ako vy,“ odvetil raz klerikom, ktorí kritizovali jeho názory. Široká verejnosť mala dostať možnosť sama skúmať Bibliu bez predžutia často zhýralými kňazmi, ktorí sami veľmi knihu kníh nečítali.
Thomas More bol v rovnakom čase kancelárom Henricha VIII. a v protestantizme videl hrozbu nielen pre katolícku cirkev, ale aj pre stabilitu spoločenského poriadku ako takého. Božie slovo je podľa Mora ako mapa, s ktorou však neškolená myseľ zblúdi z cesty. Preto laici potrebujú cirkevné vedenie. V tomto duchu si s Tyndalom v 30. rokoch 16. storočia vymenili aj niekoľko verejných polemických spisov, v ktorých reagovali jeden na druhého. More nebol človek bez poškvrny. Historici sa dodnes prú, do akej miery sa podieľal na prenasledovaní protestantov. Mal zrejme maniere, typické pre intelektuálov a jeho spis Utópia zaváňa komunizmom. No potom došlo medzi ním a jeho priateľom Henrichom VIII. k roztržke. Kráľ sa rozhodol pre anulovanie manželstva s Katarínou Aragónskou, aby si mohol vziať za ženu svoju milenku Annu Boleynovú, od ktorej si sľuboval mužského potomka. Dostal sa pre to do konfliktu s pápežom, ktorý niečo také odmietal posvätiť. V roku 1534 sa teda Henrich VIII. vyhlásil sám za hlavu cirkvi v Anglicku. To už žil More dva roky v ústraní. S počínaním kráľa ako pravoverný katolík, prirodzene, nesúhlasil. No skutočným problémom bolo jeho verejné mlčanie, ktoré pôsobilo silnejšie ako tisíc slov a nastavovalo zahanbujúce zrkadlo kráľovmu zlému svedomiu.
More bol obvinený z velezrady, lebo odmietol verejne podporiť počínanie svojho kráľa. „Dočasný človek sa nemôže vyhlásiť za hlavu duchovnej sféry,“ tvrdil. Sťatý bol 6. júla (zhodou okolností rovnaký dátum ako upálenie Jana Husa) 1535. Na popravisku vraj More povedal, že zomiera ako „kráľov dobrý služobník, ale v prvom rade služobník Boží.“ A Tyndale? Aj on kráľovo anulovanie manželstva odmietol ako nebiblické. V roku 1535 ho v Antverpách zlapali miestne autority, keď ho zradil priateľ. O rok neskôr bol zahrdúsený a následne upálený. Pred smrťou požiadal Boha, aby otvoril oči anglickému kráľovi. O pár rokov neskôr autorizoval Henrich VIII., medzičasom sám zástanca reformácie, distribúciu výtlačkov Biblie v angličtine medzi pospolitý ľud, ktoré boli založené na Tyndalových prekladoch.
.tu stojím, nemôžem inak
Ľudia svedomia často víťazia až po smrti alebo po prežití dlhšieho utrpenia (väzenie, mučenie). Sokrates bol 399 rokov pred narodením Krista obvinený v Aténach, že „kazí mládež“ a „búri sa proti bohom“, pre čo sa musel otráviť. No jeho myslenie prežilo vďaka žiakom ako Platón dodnes. Nezúčastnení okolití pozorovatelia, dovtedy vlažní a ľahostajní, vidia príklad človeka, ktorý podstupuje obete v mene svojho svedomia. A kladú si otázku: „Čo sú to za zvláštne hodnoty, kvôli ktorým je človek ochotný trpieť, či dokonca obetovať život?!“ Hodnoty sú od slova „hodnota“. Stoja len toľko, čo sme im ochotní obetovať. Ľudia sú pripravení skúmať a eventuálne aj preberať tie hodnoty, za ktoré sú ich pôvodcovia ochotní položiť to najvzácnejšie.
Utlačovateľské vrchnosti, samozrejme, tomuto dobre rozumejú. Nechcú vytvárať mučeníkov. Preto sa snažia riešiť svedkov svedomia konsenzuálne. Jan Hus, Thomas More i William Tyndale dostali počas svojich procesov niekoľkokrát ponuku odvolať svoje učenie, zmeniť svoje verejne deklarované postoje a zachrániť si tak životy. Keď pozeráte filmy o nich, väčšinou ide o tie najdramatickejšie momenty. Sokrates svojich sudcov odmieta už preventívne, ak by mu náhodou chceli ponúknuť život výmenou za to, že sa odmlčí od svojho filozofovania. „Ak by ste ma chceli prepustiť s takto koncipovanými podmienkami, odpovedal by som: Vážim si vás občania Atén, a milujem vás. No poslúchať viac budem boha ako vás. A ubezpečujem každého, že pokiaľ dýcham a mám silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás i napomínať.“
Sokrates bol možno prvým prominentným väzňom svedomia v dejinách západnej civilizácie. Keď odvracia obvinenie z bezbožnosti, hovorí o božskom hlásku vo svojom vnútri, ktorý mu umožňuje vyvarovať sa zlého. Nazýva ho „daimonion“. Jeho neústupčivosť je typická pre svedkov svedomia naprieč dejinami. Podobnú neústupčivosť pripomína tiež onen slávny výrok z inej doby, ktorý mal Martin Luther vysloviť na ríšskom sneme vo Wormse: „Tu stojím, nemôžem inak!“ Je možné, že ide len o legendu a nikdy to nepovedal. No ako príklad rovnakého princípu sa núkajú napríklad aj doložené výroky slovenského lekára Silvestra Krčméryho, ktorý pred komunistickým súdom v Trenčíne 24. júna 1954 predniesol svoju strhujúcu obhajobu pod názvom: „Vy máte moc, my pravdu“ (vyšla v .týždni 8/2011). Aj Slovensko je súčasťou západnej civilizácie a aj my disponujeme tradíciou primátu svedomia. Ako sa spieva v tretej slohe hymnickej piesne Karola Kuzmányho, Kto za pravdu horí: „Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet, komu nad statočnosť venca v nebi niet, koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní.“
V prostredí dnešnej liberálnej demokracie už netreba horieť alebo báť sa o krk. Sokrata, Husa či Mora vystriedali civilnejšie vzory, ako napríklad Rosa Parksová – navonok krehká čierna žena s nesmiernou vnútornou silou, ktorá sedením v autobuse v roku 1955 protestovala proti rasovej segregácii na Juhu USA. Slovenské Biele vrany nám tiež pripomínajú, že svedomie nepatrí do šrotu ani na začiatku 21. storočia. Moc bola zneužívaná a zneužívaná aj bude. No je dôležité, aby vždy boli poruke ľudia, ktorí to v mene svojho svedomia len tak nenechajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.