Slovo brata Filipa

Prešlo pár minút a ja som pred naším kláštorom, keď tadiaľ všetci študenti išli zo školy a ľudia z roboty, tak zle naskočil na kolobežku, že riadidlá sa podvrtli a ako žaba som sa rozpleštil na asfalt. Brzdil som kolenami. Niektorí pozorovali, či nevyprsknem dajakú oplzlosť. Iní z diaľky kričali: „Šicko v porádku, pán farár?“
Rýchlo som sa pozviechal, pozrel sa na seba, na kolobežku, na okolostojacich. Uff, hanba na sto rokov. Unikal som odtiaľ podobne, ako keď išla sova na tanec vyfintená a pratala sa poza pec. Krv sa mi rinula, ale dokázal som myslieť iba na ten príbeh kolobežkára v relácii Pozor, zákruta.
Napadlo mi, že ľudová múdrosť dávno pomenovala aj túto situáciu: „Čo vidíš na druhých, čakaj na sebe.“ Ešte rukolapnejšie moje kolobežkové rozpoloženie vyjadril Goethe: „Pravda, ktorá mrzí, je lepšia ako lož, ktorá potešuje.“ Áno, sladká nevedomosť víťazí a sebaklam jej sekunduje. Máme radi pojmy ako pokora alebo pokánie, lebo v dnešnej dobe krásne kontrastujú. Lenže vždy sa v jednom momente odhalí pravda, ktorú na sebe roky nevnímame, manipulujeme alebo skrývame. To odhalenie číha na všetkých, ktorí bohorovne pomenúvajú zlyhania tých druhých a liečia si na nich svoje komplexy. V tom ohrození sme všetci, ľudia cirkvi, politici, novinári, áno aj tento časopis, áno aj ja.