Atmosféra nás nechutne ezotericky opantáva. Až príde skutočný, jogínsky výdych. Veď je tu dobre! V tomto areáli vládne mier, agresivita je za hranicami. Medzi tancujúcimi, deťmi, psami, vegánskymi stánkami s najlepším falafelom, vešiakmi plnými batikovaných handier a ručne robenými šperkami sa niet čoho báť, sme v dave ľudí, a predsa šťastní. Atmosféra, z ktorej sa dá na chvíľu načerpať palivo. Sestre kupujem veľkú brošňu motýľa vyrobenú zo starých hodinkových koliesok. Synovi „puzzle“ dreveného nosorožca. Ručne vyrezávaný: Ako tá kapela, čo hrá hneď po nás. Akustická hudba s výbornými textami, trochu reggae a trochu ľudovka. Štýly tu prirodzene vrástli do seba ako tráva do asfaltu. Pocit slávnostný, letný, aký môže človek zažiť len na festivale. A keď je po všetkom, nástroje naložené v kufri, zrazu si v útrobách areálu všimnem dvoch ľudí v zvláštnych kombinézach a gumených rukaviciach, ktorí sa hrabú v obrovskej kope odpadkov. Sú iba dvaja. Celý čas sedia na zemi, prehrabávajú sa plnými košmi, čo po nás ostatných ostanú a separujú odpad. Jeden z nich, Matúš Čupka, zo Zelenej hliadky osobne, mi zapózuje s tridsiatimi vrecami plastov, ktoré už vytriedili. Toto je jeho pobyt na festivale. Zalomcuje mnou obdiv a úžas. A ešte čosi absurdné, nevypovedateľné, zmiešané s hanbou. Odchádzame a ja stále vidím tých dvoch mladých mužov hrabúcich sa v roztrhanom vreci ako patológovia v útrobách mŕtvoly. Vchádzame na voľnú cestu. Natrieskané stanové mestečko a more batikových dečiek vystrieda pohľad na starý, kamenný cintorín. Ó, aký paradox! Chlapci v kombinézach, ďakujem vám!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.