Uhorková rastlinka má krehké dužinaté stonky, ktorými prúdi k plodom voda. Ľahko sa zlomí, ale nepretrhne sa. Je to dokonalá tlaková hadica. Listy sú pichľavé a samotné uhorky tiež. Čerstvé uhorky môžu trhať len ľudia, ktorým od roboty stvrdla pokožka na dlaniach. Babka, nech jej dá Pán Boh večnú slávu v nebi, odtrhla uhorku, jedným šmahom zotrela miniatúrne ostne a chrum, chrum, už nebolo po uhorke ani chýru, ani slychu. Alebo tato. Vytiahol nožík, uhorku fikol po dĺžke na dve polovice. Tie polovice preťal na ďalšie polovice, posolil ich a už sa chrúmalo. Nakoniec som si k týmto zeleným plodinám našiel cestu aj ja. Paradoxne prostredníctvom pečeného kurčaťa so zemiakmi, ku ktorému sa podávali zavárané uhorky. V zaváracom zápolení viedla opäť babka, no dnes za jej umením nezaostáva ani naša mama – jej nevesta. Pravá sterilizovaná uhorka musí byť primerane kyslá a nevýslovne pružná. Nálev musí byť lahodný a v čase najväčších horúčav či po prehýrenej noci, sa dá vypiť. Môžu v ňom byť aj malé cibuľky. Tie uhorkám dodajú ostrosť, ktorá vás na sekundu zaskočí, že vypúlite oči a vzápätí ich slastne privriete. Dobrá zavarená uhorka nesmie byť gumovitá. Musí vám prasknúť medzi zubami a keď ju stisnete perami, musia z nej vytrysknúť všetky šťavy leta i chlad kamenných studní. Milí priatelia, uhorka je zázračná kronika minulého leta. S bezobsažnosťou prázdninových správ nemá spoločné absolútne nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.