Pelé o ňom hovoril, že hrá ako Brazílčan. Aj keď Josef Masopust tvrdil, že závidel brazílskym hráčom ich loptovú techniku, jeho futbalové schopnosti boli na rovnakej úrovni. Narodil sa 9. februára 1931 v dedine Střimice neďaleko Mostu. K futbalu ho priviedol otec, ktorý bol baníkom a zároveň veľkým futbalovým fanúšikom. Naučil ho kopať oboma nohami a najmä mu vštepil vlohy pre čestnosť, poctivosť, pevnú vôľu a obetavosť. Spolu s otcom sedeli pri rádiu a počúvali prenos z MS vo futbale vo Francúzsku. V noci sa mu snívalo, že hrá vo finále majstrovstiev sveta a dáva víťazný gól. Väčšina z toho sna sa neskôr stala skutočnosťou.
.hračička a džentlmen
Masopust žiaril už v detských a mládežníckych kategóriách. Zo Střimic, ktoré medzičasom prestali existovať pre ťažbu hnedého uhlia, sa dostal do A-tímu Mostu. Hral za ten tím už ako sedemnásťročný, no prvú ligu si zahral v drese Teplíc.
Keď v roku 1952 dostal povolávací rozkaz, presťahoval sa do armádneho celku Dukly Praha, kde nakoniec vydržal až do konca kariéry. Za tento klub hral dlhých šestnásť rokov. Slávia mala Bicana, Sparta Kvašňáka a Dukla Masopusta. Spolu s Novákom a Pluskalom vytvorili os tímu, ktorá drvila protivníkov. Sedemkrát vyhrali československú ligu a na medzinárodnej úrovni vedeli poraziť silné zahraničné tímy.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch existoval v československom futbale pojem – Masopustov slalom. Hráč s ľahkosťou obchádzal protihráčov ako kolky na ihrisku. Na Julisku, štadión Dukly, sa chodilo najmä kvôli nemu, aj keď so svojou zavalitejšou postavou by sa skôr hodil na silovejšie športy. Zdeněk Šálek v knihe Slavné nohy napísal, že Masopust lákal „svojím slalomom, nevyspytateľnými cestami, ktoré si v priestore ohraničenom štyrmi čiarami vymýšľal, svojou bezohľadnosťou, s akou ponúkal protihráčovi loptu, aby ho vzápätí nechal oklamaného za sebou, svojimi technickými kúskami a tiež svojimi schopnosťami vtlačiť desiatim spoluhráčom podvedome, bez akejkoľvek dohody, svoju vôľu.“
Futbalové vlastnosti si preniesol aj do reprezentácie. V roku 1958 sa s Československom prebojoval na majstrovstvá sveta vo Švédsku, o dva roky neskôr sme sa tešili z tretieho miesta na Majstrovstvách Európy. Keď v roku 1962 odchádzal s reprezentáciou na MS do Čile, mužstvo nebolo v najlepšej forme. Jeho spoluhráč Ján Popluhár po rokoch spomínal na novinové články, ktoré futbalistom radili, nech radšej zostanú doma, lebo si urobia iba hanbu. Nakoniec z toho bolo fantastické striebro. Sen malého Pepíka sa takmer splnil. Hral vo finále, dal gól, no nakoniec sme sa po zápase s favorizovanou Brazíliou museli zmieriť s prehrou 1:3.
Masopust sa na turnaji zapísal nielen ako skvelý hráč, ale aj ako veľký džentlmen. Pelé sa počas zápasu zranil a kríval. Vtedy sa ešte nedalo striedať. Dostal loptu a Masopust vyrazil proti nemu. „Len som spravil prvé kroky, uvedomil som si, že nemôže. Zabrzdil som, počkal a on zakopol loptu do autu. Z toho gesta poznal, že si ho vážime. Na rozdiel od iných súperov nemusel mať obavy, že ho Čechoslováci dokopú,“ povedal novinárovi z MF Dnes. Podľa Pelého to bolo jedno z najkrajších gest v histórii svetového futbalu.
Až do víťazstva Pavla Nedvěda v roku 2003 bol Masopust jediným československým hráčom, ktorý získal v ankete o najlepšieho európskeho futbalistu Zlatú loptu. O tom, že vyhral, sa dozvedel vďaka telefonátu na Vianoce roku 1962. „Pepíku, sedíš?“ zavolal mu novinár František Steiner. „Čo blbneš, čo sa pri telefóne sedí?“ odpovedal mu Masopust. „Tak si sadni, aby ťa neporazilo. Vyhral si Zlatú loptu.“ Trofej si prevzal po vyradení Dukly s Benfikou na pražskej Juliske. Dal si ju do tašky a domov odviezol v električke.
.futbalista storočia
Posledný reprezentačný zápas odohral v roku 1966 proti Sovietskemu zväzu. Za reprezentáciu odohral celkovo 63 zápasov a strelil 10 gólov. Až keď mal 37 rokov, komunisti mu umožnili vycestovať za hranice. Medzi rokmi 1968 až 1970 bol hrajúcim trénerom belgického tímu Crossing Club Schaerbeek, s ktorým postúpil do prvej ligy. Po návrate domov pokračoval v trénerskej kariére. V sezóne 1977/78 priviedol Zbrojovku Brno k titulu ligového majstra. Aj ako trénera ho mali hráči radi, dbal na morálku, ale nespútaval ich taktikou – nechal ich hrať. V osemdesiatych rokoch bol trénerom československého národného tímu, no bez výraznejšieho medzinárodného úspechu.
Keď na jar 2011 zomrel jeho spoluhráč Ján Popluhár, .týždeň s ním robil rozhovor. Rozprávali sme sa vtedy aj o jeho zdraví. „Mám sa dobre, viete, v mojom veku sa objavujú malé problémy, ale tie sa dajú zvládnuť,“ hovoril bývalý internacionál, ktorý sa ešte počas svojho života dočkal veľkej pocty – stal sa najlepším českým futbalistom uplynulého storočia. Toto ocenenie si vážil ešte viac ako Zlatú loptu. Keď oslávil osemdesiatku, jedným z gratulantov bol aj legendárny Eusébio. „Josef je legenda. Bol lepším futbalistom ako ja,“ povedala niekdajšia perla z Mozambiku, ktorá tým chcela vzdať hold jeho tvorivým schopnostiam na ihrisku.
Podľa knihy Slávne nohy raz tréner Kolský z Dukly dával pokyny všetkým hráčom pred dôležitým zápasom, no Masopusta vynechal. Na jeho otázku, či na neho nezabudol, odpovedal: „Počul si, čo bude hrať pred tebou, čo za tebou, čo vedľa teba. Ty si medzi nimi hraj to svoje.“ Josef Masopust zomrel 29. júna 2015 po dlhej chorobe doma v pražských Dejvicích vo veku 84 rokov.
.hračička a džentlmen
Masopust žiaril už v detských a mládežníckych kategóriách. Zo Střimic, ktoré medzičasom prestali existovať pre ťažbu hnedého uhlia, sa dostal do A-tímu Mostu. Hral za ten tím už ako sedemnásťročný, no prvú ligu si zahral v drese Teplíc.
Keď v roku 1952 dostal povolávací rozkaz, presťahoval sa do armádneho celku Dukly Praha, kde nakoniec vydržal až do konca kariéry. Za tento klub hral dlhých šestnásť rokov. Slávia mala Bicana, Sparta Kvašňáka a Dukla Masopusta. Spolu s Novákom a Pluskalom vytvorili os tímu, ktorá drvila protivníkov. Sedemkrát vyhrali československú ligu a na medzinárodnej úrovni vedeli poraziť silné zahraničné tímy.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch existoval v československom futbale pojem – Masopustov slalom. Hráč s ľahkosťou obchádzal protihráčov ako kolky na ihrisku. Na Julisku, štadión Dukly, sa chodilo najmä kvôli nemu, aj keď so svojou zavalitejšou postavou by sa skôr hodil na silovejšie športy. Zdeněk Šálek v knihe Slavné nohy napísal, že Masopust lákal „svojím slalomom, nevyspytateľnými cestami, ktoré si v priestore ohraničenom štyrmi čiarami vymýšľal, svojou bezohľadnosťou, s akou ponúkal protihráčovi loptu, aby ho vzápätí nechal oklamaného za sebou, svojimi technickými kúskami a tiež svojimi schopnosťami vtlačiť desiatim spoluhráčom podvedome, bez akejkoľvek dohody, svoju vôľu.“
Futbalové vlastnosti si preniesol aj do reprezentácie. V roku 1958 sa s Československom prebojoval na majstrovstvá sveta vo Švédsku, o dva roky neskôr sme sa tešili z tretieho miesta na Majstrovstvách Európy. Keď v roku 1962 odchádzal s reprezentáciou na MS do Čile, mužstvo nebolo v najlepšej forme. Jeho spoluhráč Ján Popluhár po rokoch spomínal na novinové články, ktoré futbalistom radili, nech radšej zostanú doma, lebo si urobia iba hanbu. Nakoniec z toho bolo fantastické striebro. Sen malého Pepíka sa takmer splnil. Hral vo finále, dal gól, no nakoniec sme sa po zápase s favorizovanou Brazíliou museli zmieriť s prehrou 1:3.
Masopust sa na turnaji zapísal nielen ako skvelý hráč, ale aj ako veľký džentlmen. Pelé sa počas zápasu zranil a kríval. Vtedy sa ešte nedalo striedať. Dostal loptu a Masopust vyrazil proti nemu. „Len som spravil prvé kroky, uvedomil som si, že nemôže. Zabrzdil som, počkal a on zakopol loptu do autu. Z toho gesta poznal, že si ho vážime. Na rozdiel od iných súperov nemusel mať obavy, že ho Čechoslováci dokopú,“ povedal novinárovi z MF Dnes. Podľa Pelého to bolo jedno z najkrajších gest v histórii svetového futbalu.
Až do víťazstva Pavla Nedvěda v roku 2003 bol Masopust jediným československým hráčom, ktorý získal v ankete o najlepšieho európskeho futbalistu Zlatú loptu. O tom, že vyhral, sa dozvedel vďaka telefonátu na Vianoce roku 1962. „Pepíku, sedíš?“ zavolal mu novinár František Steiner. „Čo blbneš, čo sa pri telefóne sedí?“ odpovedal mu Masopust. „Tak si sadni, aby ťa neporazilo. Vyhral si Zlatú loptu.“ Trofej si prevzal po vyradení Dukly s Benfikou na pražskej Juliske. Dal si ju do tašky a domov odviezol v električke.
.futbalista storočia
Posledný reprezentačný zápas odohral v roku 1966 proti Sovietskemu zväzu. Za reprezentáciu odohral celkovo 63 zápasov a strelil 10 gólov. Až keď mal 37 rokov, komunisti mu umožnili vycestovať za hranice. Medzi rokmi 1968 až 1970 bol hrajúcim trénerom belgického tímu Crossing Club Schaerbeek, s ktorým postúpil do prvej ligy. Po návrate domov pokračoval v trénerskej kariére. V sezóne 1977/78 priviedol Zbrojovku Brno k titulu ligového majstra. Aj ako trénera ho mali hráči radi, dbal na morálku, ale nespútaval ich taktikou – nechal ich hrať. V osemdesiatych rokoch bol trénerom československého národného tímu, no bez výraznejšieho medzinárodného úspechu.
Keď na jar 2011 zomrel jeho spoluhráč Ján Popluhár, .týždeň s ním robil rozhovor. Rozprávali sme sa vtedy aj o jeho zdraví. „Mám sa dobre, viete, v mojom veku sa objavujú malé problémy, ale tie sa dajú zvládnuť,“ hovoril bývalý internacionál, ktorý sa ešte počas svojho života dočkal veľkej pocty – stal sa najlepším českým futbalistom uplynulého storočia. Toto ocenenie si vážil ešte viac ako Zlatú loptu. Keď oslávil osemdesiatku, jedným z gratulantov bol aj legendárny Eusébio. „Josef je legenda. Bol lepším futbalistom ako ja,“ povedala niekdajšia perla z Mozambiku, ktorá tým chcela vzdať hold jeho tvorivým schopnostiam na ihrisku.
Podľa knihy Slávne nohy raz tréner Kolský z Dukly dával pokyny všetkým hráčom pred dôležitým zápasom, no Masopusta vynechal. Na jeho otázku, či na neho nezabudol, odpovedal: „Počul si, čo bude hrať pred tebou, čo za tebou, čo vedľa teba. Ty si medzi nimi hraj to svoje.“ Josef Masopust zomrel 29. júna 2015 po dlhej chorobe doma v pražských Dejvicích vo veku 84 rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.