Cirkev československá husitská sa považuje za súčasť Kristovho tela, apoštolskej tradície a katolicity (všeobecnej cirkvi). Za svoj zrod nepovažuje rok svojho vzniku 1920 (vtedy vyrástla ako nový výhonok na kmeni Kristovej cirkvi), ale zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov.
Založila ju generácia tzv. „modernistických katolíckych kňazov“ a laici ju obvykle zaraďujú medzi protestantské cirkvi, ale to je omyl. Cirkev československá husitská je národnou cirkvou a patrí medzi katolícke cirkvi reformného typu, akými sú anglikáni či starokatolíci.
Čo to znamená? Na rozdiel od klasických protestantov má CČSH sedem sviatostí, ctí a uznáva aj kresťanskú tradíciu, nielen Písmo (sola scriptura), vyznáva dôležitosť skutkov lásky, nielen viery (sola fide), za záväzné považuje prvých sedem všeobecných koncilov nerozdeleného kresťanstva atď.
CČSH má hlboký vzťah k osobe majstra Jana Husa a hlási sa k odkazu utrakvistov (umiernených husitov, cirkev „podobojím“).
Majster Jan zápasil za čistotu Kristovho evanjelia, za pokoru, chudobu a skromnosť, volal po slobode svedomia a osobnom, živom vzťahu s Kristom. Preto sa dnes nachádzajú paralely medzi Husom a Františkom z Assisi a niektorí katolícki teológovia Husa nazývajú „predchodcom II. Vatikánskeho koncilu“.
.živá ekuména
Kým na Slovensku cirkvi žijú stále v „sladkom socializme“, v Česku už niekoľko rokov riešia problémy, ako budú žiť a fungovať v novom režime – po odluke cirkví od štátu. Tá sa stala kodifikovanou realitou 8. 11. 2012.
CČSH je v ČR rozdelená do piatich diecéz, Slovensko je samostatnou šiestou diecézou. Všetky majú svoje starosti aj trápenia. Znepokojuje ich klesajúci počet členov. Posledné sčítanie ľudu z roku 2011 odhalilo tristnú skutočnosť, že všetky kresťanské cirkvi v ČR stratili za posledných desať rokov značnú časť svojich členských základní a sú v spoločnosti absolútnou minoritou. Aj najväčšia z nich, rímskokatolícka, prišla o vyše milión členov. CČSH si odpísala viac ako polovicu, takže z deväťdesiattisíc klesla na štyridsaťtisíc. Prináša to však aj pozitíva, kresťania viac držia pospolu, medzi denomináciami vládne „reálny ekumenizmus“ a kresťania naprieč celým spektrom si čím ďalej, tým viac uvedomujú, že jedine spoločnými silami môžu obohacovať spoločnosť evanjeliovými hodnotami.
Aj preto v Česku ľahko natrafíte na úkazy, ktoré by ste na Slovensku márne hľadali. Ako za éry červenej totality, keď v pracovných lágroch slúžili spolu katolícki i nekatolícki duchovní a vypomáhali si (kázne, modlitby, biblické exegézy), sa takáto prax stáva teraz v osvietenejších kruhoch realitou. Niekedy katolícki kňazi zahrnú do spoločného prijímania eucharistie aj duchovných z iných cirkví. Osobne som to zažil dokonca s vysokopostavenými katolíckymi hierarchmi. Nebudem nikoho menovať, aj keď si myslím, že v Česku „kauza Bezák“ skutočne nehrozí.
CČSH je ekumenicky orientovaná od svojho vzniku. Svoju ekleziológiu (náuku o cirkvi) má definovanú v duchu apoštolskej tradície: Boží ľud – Kristova cirkev je tam, kde je Kristus oslavovaný ako Pán a Spasiteľ. Teda cirkev nie je lokalizovaná v jedinej konkrétnej konfesii, ale zahŕňa bunky celého kresťanského organizmu. Siaha všade, kde sa vyznáva krst a odpustenie hriechov v mene Ježiša Krista.
Nie je preto výnimkou, že do chrámov a zborov CČSH chodia nielen hľadajúci a pochybujúci, ale aj príslušníci iných cirkví, ktorí by inak kostol obchádzali oblúkom. Prirodzenou cestou sa tak napĺňa slovo apoštola Pavla: „Myslím na to, že každý z vás hovorí: Ja som Pavlov, ja Apollov, ja zasa Kéfasov, a ja Kristov. Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?“
Cesta budúcnosti sa ukazuje už dnes v jasných kontúrach. Napriek svojim identifikačným nálepkám – husiti, luteráni, rímskokatolíci, pravoslávni či kalvíni – musíme vystupovať z našich opancierovaných priečinkov a prenikať do hlbín apoštolmi zanechanej jednoty. Naše srdcia nepatria sporom o -izmy, ale Kristovi, on je naša spoločná cesta.
.autor je biskup Cirkvi československej husitskej
Založila ju generácia tzv. „modernistických katolíckych kňazov“ a laici ju obvykle zaraďujú medzi protestantské cirkvi, ale to je omyl. Cirkev československá husitská je národnou cirkvou a patrí medzi katolícke cirkvi reformného typu, akými sú anglikáni či starokatolíci.
Čo to znamená? Na rozdiel od klasických protestantov má CČSH sedem sviatostí, ctí a uznáva aj kresťanskú tradíciu, nielen Písmo (sola scriptura), vyznáva dôležitosť skutkov lásky, nielen viery (sola fide), za záväzné považuje prvých sedem všeobecných koncilov nerozdeleného kresťanstva atď.
CČSH má hlboký vzťah k osobe majstra Jana Husa a hlási sa k odkazu utrakvistov (umiernených husitov, cirkev „podobojím“).
Majster Jan zápasil za čistotu Kristovho evanjelia, za pokoru, chudobu a skromnosť, volal po slobode svedomia a osobnom, živom vzťahu s Kristom. Preto sa dnes nachádzajú paralely medzi Husom a Františkom z Assisi a niektorí katolícki teológovia Husa nazývajú „predchodcom II. Vatikánskeho koncilu“.
.živá ekuména
Kým na Slovensku cirkvi žijú stále v „sladkom socializme“, v Česku už niekoľko rokov riešia problémy, ako budú žiť a fungovať v novom režime – po odluke cirkví od štátu. Tá sa stala kodifikovanou realitou 8. 11. 2012.
CČSH je v ČR rozdelená do piatich diecéz, Slovensko je samostatnou šiestou diecézou. Všetky majú svoje starosti aj trápenia. Znepokojuje ich klesajúci počet členov. Posledné sčítanie ľudu z roku 2011 odhalilo tristnú skutočnosť, že všetky kresťanské cirkvi v ČR stratili za posledných desať rokov značnú časť svojich členských základní a sú v spoločnosti absolútnou minoritou. Aj najväčšia z nich, rímskokatolícka, prišla o vyše milión členov. CČSH si odpísala viac ako polovicu, takže z deväťdesiattisíc klesla na štyridsaťtisíc. Prináša to však aj pozitíva, kresťania viac držia pospolu, medzi denomináciami vládne „reálny ekumenizmus“ a kresťania naprieč celým spektrom si čím ďalej, tým viac uvedomujú, že jedine spoločnými silami môžu obohacovať spoločnosť evanjeliovými hodnotami.
Aj preto v Česku ľahko natrafíte na úkazy, ktoré by ste na Slovensku márne hľadali. Ako za éry červenej totality, keď v pracovných lágroch slúžili spolu katolícki i nekatolícki duchovní a vypomáhali si (kázne, modlitby, biblické exegézy), sa takáto prax stáva teraz v osvietenejších kruhoch realitou. Niekedy katolícki kňazi zahrnú do spoločného prijímania eucharistie aj duchovných z iných cirkví. Osobne som to zažil dokonca s vysokopostavenými katolíckymi hierarchmi. Nebudem nikoho menovať, aj keď si myslím, že v Česku „kauza Bezák“ skutočne nehrozí.
CČSH je ekumenicky orientovaná od svojho vzniku. Svoju ekleziológiu (náuku o cirkvi) má definovanú v duchu apoštolskej tradície: Boží ľud – Kristova cirkev je tam, kde je Kristus oslavovaný ako Pán a Spasiteľ. Teda cirkev nie je lokalizovaná v jedinej konkrétnej konfesii, ale zahŕňa bunky celého kresťanského organizmu. Siaha všade, kde sa vyznáva krst a odpustenie hriechov v mene Ježiša Krista.
Nie je preto výnimkou, že do chrámov a zborov CČSH chodia nielen hľadajúci a pochybujúci, ale aj príslušníci iných cirkví, ktorí by inak kostol obchádzali oblúkom. Prirodzenou cestou sa tak napĺňa slovo apoštola Pavla: „Myslím na to, že každý z vás hovorí: Ja som Pavlov, ja Apollov, ja zasa Kéfasov, a ja Kristov. Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?“
Cesta budúcnosti sa ukazuje už dnes v jasných kontúrach. Napriek svojim identifikačným nálepkám – husiti, luteráni, rímskokatolíci, pravoslávni či kalvíni – musíme vystupovať z našich opancierovaných priečinkov a prenikať do hlbín apoštolmi zanechanej jednoty. Naše srdcia nepatria sporom o -izmy, ale Kristovi, on je naša spoločná cesta.
.autor je biskup Cirkvi československej husitskej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.