Sir Nicholas Winton zachránil sám samučičký 669 československých detí. V nacistických koncentračných táboroch zahynuli státisíce detí. Koľko takých, ako bol on, by zachránilo všetky? Že je to na Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko... veľa?
Nakladali nás do vagónov ako dobytok. Predtým nás ešte stihli zbaviť majetku, dôstojnosti, všetkých práv. Že to boli také časy? Nie, to my sme boli takí!
Napríklad: Nižšie citujem dokument, ktorý zanechal Rudolf Vrba pri jednej zo svojich návštev na Slovensku. Že neviete, kto bol Rudolf Vrba? To bol ten, čo v apríli 1944 spolu s Alfrédom Wetzlerom utiekol z Osvienčimu, aby podali svetu správu o tom, čo sa tam deje. Neutekali, aby si zachránili vlastné životy, ale aby zachránili životy maďarských židov, ktorí mali nastúpiť cestu do osvienčimských plynových komôr.
Nezachránili ich, svet sa na ich správu vykašlal. Info je tu: www.vrbawetzler.eu. Text spomínaného dokumentu je tu:
„Doručte všetkým oblastným veliteľom, okresným a miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Vo vašom obvode v právomoci Hlinkovej dopravnej gardy taktiež vykonávajte rozkaz zo dňa 14. marca 1939. Nariaďujeme s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ Hlinkovej dopravnej gardy alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu (politickému oddeleniu) v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenie s razítkom. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún slovenských. Zhabané predmety označte poznámkou „zhabané“. Ženy môžu prehliadnuť ženy zvlášť dôkladne. Čarnogurský, v. r.“
Tento dokument netreba komentovať. Akurát treba mať na pamäti, že jeho autor reprezentuje istý kultúrny genotyp, a že aj dnes – tu a teraz – ide o mimoriadne bezpečnostné riziko. Symbolizuje totiž nielen našu náchylnosť k páchaniu zverstiev, ale aj sklon zakrývať tieto zverstvá ideológiou alebo dokonca náboženstvom. Raz je to národný socializmus, inokedy komunizmus, raz to je predsudok, inokedy zbabelosť, raz je to hrabivosť, inokedy obyčajná patológia, ktorá sa šíri ako pandémia krajinou. Nejaký Tiso alebo Kotleba sa vždy nájdu. Hitler a Putin sú už potom iba symboly a alibi.
.tma, ktorou kráčame
Sir Nicholas Winton je svetielko na konci tunela. Česť jeho pamiatke. Nedostatok podobných – vtedy aj dnes – je tá tma, ktorou kráčame. Pravdu povediac, nemám rád kráčanie tmou a prvé čo mi napadne, keď už o nej musím písať, je otázka: Čo s tým? Do morku kostí cítim bezmocnosť. Deti a matky sú aj dnes v ohrození. Deti židovské, rómske, jezidské, šiítske, sunnitské, palestínske, izraelské, ukrajinské, ruské... české a slovenské a hovno s tým zmôžem. Wintonovcov je ako šafranu, ľudí Čarnogurského, kotlebovského, okamurovského... naturelu pretlak.
.rád by som kričal
Toť rovno v meste, kde momentálne žijem, nedávno niesli demonštranti šibenice ako symbol svojho postoja k ľuďom – migrantom. Čiže aj k matkám a deťom. Najradšej by som sa vzdal štátnej príslušnosti. Netúžim po tom, aby som patril medzi takých, ako sú Babiš, svedkovia jeho „nevinnosti“ a kopa podobných. Rád by som kričal na plné hrdlo dalajlámove slová o tom, že optikou Všehomíra – alebo evolúcie, ak chcete – sme všetci príbuzní. Fakt, že sa ktosi niekde narodil, nejakú reč pochytil od matky, nejakú kultúru nasával vzdelaním, nejakú kultúrnosť si osvojil výchovou a životom, je až na druhom a treťom mieste.
Kto však bude počúvať? Tých pár spravodlivých? A kto prekoná v sebe predsudky, chamtivosť, averzie k inakosti kvôli druhým? Kto ich prekoná ČINOM, aspoň podanou rukou? Zase iba menšina. Zase iba tých pár ľudí, ktorí sú verejným hlasovaním odsúdení k desatinkám percent hlasov slobodných občanov a vystavení väčšinovému opľúvaniu!
Áno, sme odsúdení hovoriť a písať materinským jazykom, sme povinní konať na tom kúsku zeme, kde žijeme, aj keď to často býva na periférii, alebo v periférnych pozíciách. KONAŤ, a nie bľabotať!
To neznamená, že nežijeme na Titanicu. Ale znamená to možnosť voľby: Zaradíme sa k tým, ktorí sa tlačili k záchranným člnom a odstrkovali slabších, alebo sa pridáme k orchestru, ktorý do poslednej chvíle kdesi v podpalubí vyhrával svojim blížnym na cestu do VEČNOSTI? Dúfam, že by sa našli aj takí, ktorí by na palube zrážali k zemi tých hajzlov, ktorí sa hlava-nehlava rútili za tým svojím osobným, ničotným prežitím.
Nicolas Winton ostáva na panteóne ako symbol, nie preto, že zachránil niekoľko stoviek detí, nie preto, že o svojom konaní celý život mlčal a vôbec už nie preto, že sa dožil požehnaného veku, ale preto, aby pripomínal, že rozhodovanie medzi dobrom a zlom je vec osobného postoja a osobnostnej výbavy.
Hitler,Nehitler, Putin,Neputin...
Nakladali nás do vagónov ako dobytok. Predtým nás ešte stihli zbaviť majetku, dôstojnosti, všetkých práv. Že to boli také časy? Nie, to my sme boli takí!
Napríklad: Nižšie citujem dokument, ktorý zanechal Rudolf Vrba pri jednej zo svojich návštev na Slovensku. Že neviete, kto bol Rudolf Vrba? To bol ten, čo v apríli 1944 spolu s Alfrédom Wetzlerom utiekol z Osvienčimu, aby podali svetu správu o tom, čo sa tam deje. Neutekali, aby si zachránili vlastné životy, ale aby zachránili životy maďarských židov, ktorí mali nastúpiť cestu do osvienčimských plynových komôr.
Nezachránili ich, svet sa na ich správu vykašlal. Info je tu: www.vrbawetzler.eu. Text spomínaného dokumentu je tu:
„Doručte všetkým oblastným veliteľom, okresným a miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Vo vašom obvode v právomoci Hlinkovej dopravnej gardy taktiež vykonávajte rozkaz zo dňa 14. marca 1939. Nariaďujeme s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ Hlinkovej dopravnej gardy alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu (politickému oddeleniu) v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenie s razítkom. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún slovenských. Zhabané predmety označte poznámkou „zhabané“. Ženy môžu prehliadnuť ženy zvlášť dôkladne. Čarnogurský, v. r.“
Tento dokument netreba komentovať. Akurát treba mať na pamäti, že jeho autor reprezentuje istý kultúrny genotyp, a že aj dnes – tu a teraz – ide o mimoriadne bezpečnostné riziko. Symbolizuje totiž nielen našu náchylnosť k páchaniu zverstiev, ale aj sklon zakrývať tieto zverstvá ideológiou alebo dokonca náboženstvom. Raz je to národný socializmus, inokedy komunizmus, raz to je predsudok, inokedy zbabelosť, raz je to hrabivosť, inokedy obyčajná patológia, ktorá sa šíri ako pandémia krajinou. Nejaký Tiso alebo Kotleba sa vždy nájdu. Hitler a Putin sú už potom iba symboly a alibi.
.tma, ktorou kráčame
Sir Nicholas Winton je svetielko na konci tunela. Česť jeho pamiatke. Nedostatok podobných – vtedy aj dnes – je tá tma, ktorou kráčame. Pravdu povediac, nemám rád kráčanie tmou a prvé čo mi napadne, keď už o nej musím písať, je otázka: Čo s tým? Do morku kostí cítim bezmocnosť. Deti a matky sú aj dnes v ohrození. Deti židovské, rómske, jezidské, šiítske, sunnitské, palestínske, izraelské, ukrajinské, ruské... české a slovenské a hovno s tým zmôžem. Wintonovcov je ako šafranu, ľudí Čarnogurského, kotlebovského, okamurovského... naturelu pretlak.
.rád by som kričal
Toť rovno v meste, kde momentálne žijem, nedávno niesli demonštranti šibenice ako symbol svojho postoja k ľuďom – migrantom. Čiže aj k matkám a deťom. Najradšej by som sa vzdal štátnej príslušnosti. Netúžim po tom, aby som patril medzi takých, ako sú Babiš, svedkovia jeho „nevinnosti“ a kopa podobných. Rád by som kričal na plné hrdlo dalajlámove slová o tom, že optikou Všehomíra – alebo evolúcie, ak chcete – sme všetci príbuzní. Fakt, že sa ktosi niekde narodil, nejakú reč pochytil od matky, nejakú kultúru nasával vzdelaním, nejakú kultúrnosť si osvojil výchovou a životom, je až na druhom a treťom mieste.
Kto však bude počúvať? Tých pár spravodlivých? A kto prekoná v sebe predsudky, chamtivosť, averzie k inakosti kvôli druhým? Kto ich prekoná ČINOM, aspoň podanou rukou? Zase iba menšina. Zase iba tých pár ľudí, ktorí sú verejným hlasovaním odsúdení k desatinkám percent hlasov slobodných občanov a vystavení väčšinovému opľúvaniu!
Áno, sme odsúdení hovoriť a písať materinským jazykom, sme povinní konať na tom kúsku zeme, kde žijeme, aj keď to často býva na periférii, alebo v periférnych pozíciách. KONAŤ, a nie bľabotať!
To neznamená, že nežijeme na Titanicu. Ale znamená to možnosť voľby: Zaradíme sa k tým, ktorí sa tlačili k záchranným člnom a odstrkovali slabších, alebo sa pridáme k orchestru, ktorý do poslednej chvíle kdesi v podpalubí vyhrával svojim blížnym na cestu do VEČNOSTI? Dúfam, že by sa našli aj takí, ktorí by na palube zrážali k zemi tých hajzlov, ktorí sa hlava-nehlava rútili za tým svojím osobným, ničotným prežitím.
Nicolas Winton ostáva na panteóne ako symbol, nie preto, že zachránil niekoľko stoviek detí, nie preto, že o svojom konaní celý život mlčal a vôbec už nie preto, že sa dožil požehnaného veku, ale preto, aby pripomínal, že rozhodovanie medzi dobrom a zlom je vec osobného postoja a osobnostnej výbavy.
Hitler,Nehitler, Putin,Neputin...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.