Overená skúsenosť hovorí, že najťažšie sa píše o kamarátoch. Najmä, ak vyzerajú a fotia podobne. Tie isté ošúchané fotoaparáty Leica na krku, podobné strnisko na brade či strapaté šediny. A ten istý pocit, že svet, ktorý máme radi z fotiek Koudelku, Towella či Economopoulosa, nenávratne mizne.
.na Balkáne, kam spolu občas s priateľom, výborným českým fotografom Tomki Němcom jazdíme, nám ktosi povedal, že sme ako dvojičky. Tuším to bol Ľubor Králik, náš kamarát a tlmočník, keď nás „cvakol“ v ľudoprázdnej krčme Stará Vrba blízko hranice Srbska s Kosovom. Dvaja nomádi... a tak trochu aj konkurenti. Pretože, úprimne, je v tom čosi úchylné, ak kamsi putujú dvaja fotografi s takým podobným lookom, videním či cítením. Prejavilo sa to aj v rumunskom Banáte, kde sme pre National Geographic Magazine pripravovali reportáž o živote tamojšej vymierajúcej českej komunity. Malo ísť o prvú veľkú reportáž v českej edícii magazínu, nikdy však nevyšla, pretože centrála vo Washingtone si vyhradzovala právo sama rozhodovať o tom, čo bude na ploche povedzme dvadsiatich strán. Nevadí. Nič nie je v živote zbytočné. Ja som o Banáte písal, Tomki ho fotil. S tou sériou vyhral prvú cenu v súťaži Czech Press Photo – a nie preto, že ja som bol v porote.
Človek by sám o sebe písať nemal. A preto, ak píšem o Tomkim, svojom o rok staršom dvojčati, túto dobrú zásadu musím porušiť. Nedávno vydal knihu, ktorá mapuje viac ako dvadsať rokov jeho tvorby. Keď si predchádzajúcu vetu čítam, milý Tomki, som akosi zarazený. To už sme fakt takí starí?
Tú knižočku, neveľkú formátom, ale o to silnejšiu obsahom, vydal pražský nakladateľ Viktor Stoilov v edícii Foto Torst. Ide tak trochu o repliku slávnej francúzskej edície Photo Poche, ktorá sa osvedčila v zlatej ére dokumentárnej fotografie s humanistickým étosom. Tá éra je nenávratne preč, edícia ostala. S Tomkim si preto hovoríme, že sme dinosauri, ktorí omylom nevymreli. Dnes sa aj dokument fotí prevažne inak, módne sú statické „štvorcové portréty“. Zo spálne v Európe aj z bojiska kdesi v Nepále.
.na ceste
Tomkiho knižka má sedem kapitol: tramping, ČSSR, Václav Havel, Kuba, Česko –, –Slovensko (áno, obidve sú s pomlčkami) a Rumunsko. Každý, kto pozná Tomkiho ako osobného fotografa prezidenta Václava Havla z rokov 1989 až 1992, musí byť prekvapený šírkou času aj tém obsiahnutých v knižke. Mne osobne sa najviac páčia fotky z Kuby a Rumunska; plne však chápem, prečo dal v knihe taký priestor nude v socialistickom Československu. Nejde iba o to, že Tomki, ktorý sa pohyboval medzi kamarátmi z disentu, už vtedy robil dobré fotky. Osou dramaturgie knihy je sloboda či nesmrteľná túžba po nej. Publicista Josef Chuchma, autor sprievodného textu, píše – Tomki Němec on the road.
Prvou fotkou celej knihy je pohľad na práve prebudeného trampa v lese. Ktovie, možno mu bolo v tej chvíli vo vlhkom spacáku pod igelitom zima. Je však šťastný. Ten tramp je metaforou autora, jeho sebaprojekciou. Tulákom ostal aj pri Havlovi, ktorého má veľmi rád a nesmierne si ho váži. „Po tom, ako som ho spoznal bližšie a osobne, musím povedať, že mám rád aj jeho zmysel pre humor, srandu a náklonnosť k ženám,“ píše mi Tomki v jednom z e-mailov. Za jednu fotografiu, tú, ako Havel kráča v morskej vlne v Portugalsku, získal ocenenie na World Press Photo. Potom sa mu to podarilo ešte raz; to keď z Kuby, z toho „ostrova slobody“ utekali ľudia na primitívnych člnoch do USA.
Čo ďalej? Tomki mi z Prahy píše: „Možno sa vrátim k foteniu Slovenska, pretože je to krajina nesmierne vizuálne zaujímavá, dohovorím sa a je to blízko. Uvidíme...“
.na Balkáne, kam spolu občas s priateľom, výborným českým fotografom Tomki Němcom jazdíme, nám ktosi povedal, že sme ako dvojičky. Tuším to bol Ľubor Králik, náš kamarát a tlmočník, keď nás „cvakol“ v ľudoprázdnej krčme Stará Vrba blízko hranice Srbska s Kosovom. Dvaja nomádi... a tak trochu aj konkurenti. Pretože, úprimne, je v tom čosi úchylné, ak kamsi putujú dvaja fotografi s takým podobným lookom, videním či cítením. Prejavilo sa to aj v rumunskom Banáte, kde sme pre National Geographic Magazine pripravovali reportáž o živote tamojšej vymierajúcej českej komunity. Malo ísť o prvú veľkú reportáž v českej edícii magazínu, nikdy však nevyšla, pretože centrála vo Washingtone si vyhradzovala právo sama rozhodovať o tom, čo bude na ploche povedzme dvadsiatich strán. Nevadí. Nič nie je v živote zbytočné. Ja som o Banáte písal, Tomki ho fotil. S tou sériou vyhral prvú cenu v súťaži Czech Press Photo – a nie preto, že ja som bol v porote.
Človek by sám o sebe písať nemal. A preto, ak píšem o Tomkim, svojom o rok staršom dvojčati, túto dobrú zásadu musím porušiť. Nedávno vydal knihu, ktorá mapuje viac ako dvadsať rokov jeho tvorby. Keď si predchádzajúcu vetu čítam, milý Tomki, som akosi zarazený. To už sme fakt takí starí?
Tú knižočku, neveľkú formátom, ale o to silnejšiu obsahom, vydal pražský nakladateľ Viktor Stoilov v edícii Foto Torst. Ide tak trochu o repliku slávnej francúzskej edície Photo Poche, ktorá sa osvedčila v zlatej ére dokumentárnej fotografie s humanistickým étosom. Tá éra je nenávratne preč, edícia ostala. S Tomkim si preto hovoríme, že sme dinosauri, ktorí omylom nevymreli. Dnes sa aj dokument fotí prevažne inak, módne sú statické „štvorcové portréty“. Zo spálne v Európe aj z bojiska kdesi v Nepále.
| Tomki Němec (1963) je popredný český dokumentarista a fotoreportér. V rokoch 1989 až 1992 bol osobným fotografom prezidenta Václava Havla, v roku 2001 vydal o ňom autorskú knihu. Dvakrát získal ocenenie na súťaži World Press Photo, publikoval v médiách ako Der Spiegel, Le Monde, The New York Times a iných. Jeho čiernobiele snímky charakterizuje kompozičná precíznosť. V roku 2004 získal ako prvý cudzinec grant Inštitútu pre verejné otázky na obrazovú správu o Slovensku |
.na ceste
Tomkiho knižka má sedem kapitol: tramping, ČSSR, Václav Havel, Kuba, Česko –, –Slovensko (áno, obidve sú s pomlčkami) a Rumunsko. Každý, kto pozná Tomkiho ako osobného fotografa prezidenta Václava Havla z rokov 1989 až 1992, musí byť prekvapený šírkou času aj tém obsiahnutých v knižke. Mne osobne sa najviac páčia fotky z Kuby a Rumunska; plne však chápem, prečo dal v knihe taký priestor nude v socialistickom Československu. Nejde iba o to, že Tomki, ktorý sa pohyboval medzi kamarátmi z disentu, už vtedy robil dobré fotky. Osou dramaturgie knihy je sloboda či nesmrteľná túžba po nej. Publicista Josef Chuchma, autor sprievodného textu, píše – Tomki Němec on the road.
Prvou fotkou celej knihy je pohľad na práve prebudeného trampa v lese. Ktovie, možno mu bolo v tej chvíli vo vlhkom spacáku pod igelitom zima. Je však šťastný. Ten tramp je metaforou autora, jeho sebaprojekciou. Tulákom ostal aj pri Havlovi, ktorého má veľmi rád a nesmierne si ho váži. „Po tom, ako som ho spoznal bližšie a osobne, musím povedať, že mám rád aj jeho zmysel pre humor, srandu a náklonnosť k ženám,“ píše mi Tomki v jednom z e-mailov. Za jednu fotografiu, tú, ako Havel kráča v morskej vlne v Portugalsku, získal ocenenie na World Press Photo. Potom sa mu to podarilo ešte raz; to keď z Kuby, z toho „ostrova slobody“ utekali ľudia na primitívnych člnoch do USA.
Čo ďalej? Tomki mi z Prahy píše: „Možno sa vrátim k foteniu Slovenska, pretože je to krajina nesmierne vizuálne zaujímavá, dohovorím sa a je to blízko. Uvidíme...“
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.