Situácia s počítačmi a takzvanými informačnými technológiami v našich školách je tak trochu obrazom celého nášho školstva. Je to obraz každodennej prózy, pomaly kráčajúcej medzi dvoma poéziami.
Na jednej strane stojí majestátna budovateľská poézia, ktorá je v prípade informačných technológií plná onomatopoických slovných spojení ako „informačná spoločnosť“ či „znalostná ekonomika“. Dielo tohto budovateľského prúdu, reprezentovaného najmä básnickou skupinou Trh práce, je verejnosti známe z rôznych manifestov. To je napokon celkom prirodzené, pre tento prúd je totiž príznačné, že práve manifesty sú v podstate celým dielom.
Na druhej strane stojí undergroundová poézia rozprávajúca o tom, čo všeličo by sa s tými počítačmi v školách dalo robiť. Dielo tohto prúdu, reprezentovanému básnickou skupinou Osamelých vzpieračov, je verejnosti takmer neznáme. Osamelý vzpierač sa namáha s množstvom ťažkých problémov, od hardvérových cez softvérové až po pedagogické, v snahe urobiť niečo zaujímavé pre konkrétne deti na konkrétnej škole. A o tom sa väčšinou dozvedia práve len tie deti a občas aj niektorí rodičia a pár kolegov učiteľov.
Osamelým vzpieračom je často učiteľ informatiky, ktorý síce zrejme občas komunikuje s učiteľmi informatiky na iných školách, ale na vlastnej škole býva naozaj dosť osamotený.
Preto sa venuje najmä rozmýšľaniu o tom, ako naučiť deti to, čo pozná najlepšie, a to je vo väčšine prípadov programovanie. Učenie programovania je preto v mnohých prípadoch celkom zaujímavé a dobre premyslené. To však nemení nič na skutočnosti, že pre väčšinu populácie je schopnosť programovať celkom zbytočná.
Bude určite užitočné, ak niektoré školy zaradia programovanie do svojho školského vzdelávacieho programu. V štátnom vzdelávacom programe by však programovanie byť nemalo. Energia schopných učiteľov informatiky na bežných školách by mala byť využitá v úzkej spolupráci s učiteľmi iných predmetov či delávacíchvz oblastí. To si však vyžaduje iniciatívu od ostatných učiteľov. Nie kvôli svetlým zajtrajškom či sociálnej kohézii. Kvôli deťom.
Na jednej strane stojí majestátna budovateľská poézia, ktorá je v prípade informačných technológií plná onomatopoických slovných spojení ako „informačná spoločnosť“ či „znalostná ekonomika“. Dielo tohto budovateľského prúdu, reprezentovaného najmä básnickou skupinou Trh práce, je verejnosti známe z rôznych manifestov. To je napokon celkom prirodzené, pre tento prúd je totiž príznačné, že práve manifesty sú v podstate celým dielom.
Na druhej strane stojí undergroundová poézia rozprávajúca o tom, čo všeličo by sa s tými počítačmi v školách dalo robiť. Dielo tohto prúdu, reprezentovanému básnickou skupinou Osamelých vzpieračov, je verejnosti takmer neznáme. Osamelý vzpierač sa namáha s množstvom ťažkých problémov, od hardvérových cez softvérové až po pedagogické, v snahe urobiť niečo zaujímavé pre konkrétne deti na konkrétnej škole. A o tom sa väčšinou dozvedia práve len tie deti a občas aj niektorí rodičia a pár kolegov učiteľov.
Osamelým vzpieračom je často učiteľ informatiky, ktorý síce zrejme občas komunikuje s učiteľmi informatiky na iných školách, ale na vlastnej škole býva naozaj dosť osamotený.
Preto sa venuje najmä rozmýšľaniu o tom, ako naučiť deti to, čo pozná najlepšie, a to je vo väčšine prípadov programovanie. Učenie programovania je preto v mnohých prípadoch celkom zaujímavé a dobre premyslené. To však nemení nič na skutočnosti, že pre väčšinu populácie je schopnosť programovať celkom zbytočná.
Bude určite užitočné, ak niektoré školy zaradia programovanie do svojho školského vzdelávacieho programu. V štátnom vzdelávacom programe by však programovanie byť nemalo. Energia schopných učiteľov informatiky na bežných školách by mala byť využitá v úzkej spolupráci s učiteľmi iných predmetov či delávacíchvz oblastí. To si však vyžaduje iniciatívu od ostatných učiteľov. Nie kvôli svetlým zajtrajškom či sociálnej kohézii. Kvôli deťom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.