Palermo je najväčším a zároveň aj hlavným mestom raja na zemi s názvom Sicília. A čo zíde na um človeku pri mene tohto mesta ako prvé? Mafia? Správne, aj keď už to tu nie je také divoké ako pred pár rokmi. Mne však schádza na um aj niečo iné: nádhera.
Mafia je v meste stále prítomná, ale obyčajný človek sa s ňou pri návšteve prakticky nestretne – aspoň nie tak, že by o tom aj vedel. A preto stačí nasadnúť do nejakého dopravného prostriedku, odviezť sa do Palerma a nechať sa unášať atmosférou tohto neuveriteľného mesta.
.fontána hanby
Palermo je obrovské mesto, má sedemstotisíc obyvateľov. Predierame sa autom v premávke asi polhodinu, kým sa nám akoby zázrakom zjaví parkovisko. Voľné miesto si uchytíme hneď vedľa divadla Teatro Massimo, ktoré inak patrí k najväčším a najprestížnejším v celej Európe. Je postavené v neoklasicistickom štýle a pred vstupom má dve bronzové sochy levov. Jeden z nich nesie na chrbte sochu alegorickej postavy Tragédie, druhý zase sochu Opery. Pôvodne sme síce chceli stáť celkom inde, ale tu je to už raz tak: človek je náramne rád, že vôbec parkuje. Vchádzame do jednej z úzkych uličiek. Tak, a teraz sme pripravení objavovať krásy Palerma.
Smerom k fontáne Pretoria vedie úzka ulička, taká typická pre južnú časť Talianska. Po celej jej dĺžke sa tiahne živý, pestrofarebný trh. A hlasný. Predavači čo najzvodnejšími hlasmi pospevujú o kvalite svojich výrobkov a presviedčajú ľudí, že práve ich tovar je ten najlepší. Nielen v celom Palerme, ale dokonca na celej Sicílii. Mäsiar stojí vo dverách malého obchodíka a kýva hlavou, zdraví priateľov, ktorí prechádzajú popri ňom. Uličkami sa tiahne vôňa korenín. Práve na takomto trhu si človek uvedomí, aké reálne sú stále pozostatky arabského panstva nad ostrovom. Od čias, keď Sicíliu ovládali Arabi, síce už Etna vychrlila veľa lávy, no ich odkaz je badateľný aj dnes.
Ešte zopár uličiek a sme tu. Piazza Pretoria so svojou fontánou. Tá pochádza zo 16. storočia a nazývajú ju aj La Fontana della Vergogna čiže Fontána hanby. Prečo? Na príčine je vraj nahota jej anticky štylizovaných sôch – fontána je obkolesená množstvom prekrásnych mramorových sôch znázorňujúcich bohov, ľudí a zvieratá. Pôvodne mala údajne stáť v záhrade nejakej súkromnej rezidencie. Skončila však na palermskom námestí, prakticky obklopená kostolmi. Hovorí sa, že veriacim Palermčanom sa pohľad na antický nudizmus nepozdával, a tak sa zrodilo hanlivé označenie tohto nádherného diela z kameňa a vody.
.arabi, Normani, svätí...
Iba o ulicu ďalej sú ďalšie pamätihodnosti. Dá sa povedať, že Palermo je nimi celé posiate. Človek sa cíti, akoby prechádzal umeleckou galériou pod holým nebom. Vedľa seba tu stoja dva kostoly – Santa Maria dell’Ammiraglio (prezývaný aj La Martonara) a San Cataldo. Jeden je krajší ako druhý. San Cataldo dokonca obsahuje výrazné prvky islamského štýlu. Najviac sa to prejavuje na jeho troch červených kupolách. Už na prvý pohľad je iný ako ostatné kostoly v meste. Ale nájsť stavby so stopami arabského štýlu nie je v Palerme ťažké.
Hlavnou ulicou Via Vittorio Emanuelle, ktorá nesie meno po talianskom kráľovi, prichádzame k pýche Palerma, prekrásnej katedrále. Je to tá najkrajšia stavba v celom meste a domáci obyvatelia Palermitani (ako sami seba nazývajú) sú na ňu patrične hrdí. Na malom nádvorí je pekne upravená zeleň a k nebu sa týčia vysoké palmy.
Na začiatku bola katedrála kostolom, ktorý sa za vlády Arabov stal mešitou. Po Araboch prišli Normani, a tak sa znovu menilo – z mešity na kostol. Pestrú históriu katedrály vidieť aj na tom, ako sa v nej mieša viacero štýlov. Či už je to gotika, katalánsky štýl, alebo baroko. Všetko je však prekrásne zladené a dohromady tvorí veľmi príjemný celok. Aj interiér je veľkolepý. Po stenách sú maľby doplnené množstvom sôch. Katedrála sa stala aj miestom posledného odpočinku rôznych kráľov. Môžeme tu nájsť hrobky Rogera II., Henricha IV. alebo Frederika II. Svoje miesto tu má aj svätá Rozália, patrónka Palerma. Každý rok 15. júla vychádzajú obyvatelia do ulíc s jej sochou a oslavujú. Vraciame sa na Via Vittorio Emanuelle, ktorá nás doviedla až k Palazzo Dei Normanni (Normanskému palácu).
Prechádzame popod bránu Porta Nuova. Bola postavená v roku 1583 na oslavu triumfálneho návratu kráľa Karola V. Zvonku nám Normanský palác nepripadá veľmi zaujímavý. Stojí pred ním dlhokánsky rad, no aj tak vyzerá, akoby bolo zatvorené. Keď sa napokon dostávame dnu, neoľutujeme: odmenou za čakanie je bohatá výzdoba a Capella Palatina, Palatínska kaplnka. Na jej strope je podobizeň Ježiša Pantokratora. Presne taký obraz je aj v katedrále v Monreale a v Cefalu. Za palácom je skrytý v exotickej záhrade známy kostol San Giovanni degli Eremiti. Aj on príjemne spája prvky islamskej a kresťanskej architektúry. Má červené kupoly ako San Cataldo, ale je o niečo vyšší a takisto aj známejší. Patrí k typickým pamiatkam tzv. normanského Palerma. Z mešity ho dal v roku 1136 prebudovať kráľ Roger II. Neskôr sa z neho stál kláštor.
.kde strážia carabinieri
Je čas obeda, hľadáme niečo pod zub. Našťastie je hneď vedľa kostola San Giovanni degli Eremiti malý rodinný podnik. Len sme sa pristavili pri malom výklade a už nás majiteľ začína podrobným výkladom sprevádzať po sicílskej kuchyni. Predstavuje nám rôzne domáce sicílske špeciality a vysvetľuje, čo je čo. Samozrejme, že mu poriadne nerozumieme – veď ani on nám. Pre istotu si teda vyberáme z každého niečo, aby sme aspoň trochu poodkryli tajomstvo sicílskych chutí. Šalát, vyprážané baklažány, baklažány so šampiónmi v náleve, chutný domáci syr a zemiaková kaša v cestíčku. Dobroty.
Vraciame sa k svojmu parkovaniu pri Tragédii a Opere a Palermo nám ukáže zase inú zo svojich tvárí. Tú neturistickú. Prechádzame totiž cez štvrte nedotknuté cestovným ruchom. Na ulici tu posedáva množstvo ľudí. Väčšina z nich sa obzerá a díva, čo sa deje, lebo okrem nás tu široko-ďaleko nie je žiadny cudzinec. Necítime sa ktovieako isto. Niektorí z nich teda vôbec nemajú na perách priateľský úsmev. Dokonca aj obchodníci, ktorí sa všade inde snažia lákať ľudí na svoj tovar, si nás nedôverčivo premeriavajú. Určite aj oni majú skúsenosti s toľko spomínanou mafiou pri platení pizza za „ochranu“. Funguje to jednoducho: ak človek nezaplatí, akýmsi „nedopatrením“ sa stane, že mu obchodík vyhorí. Siluetu ulice dotvára vybuchnuté auto, ktoré nejakí chalani akurát pred našimi očami rozoberajú. Zopár áut malo síce šťastie a nevybuchlo, ale zato sú kompletne porozbíjané. Steny domov „skrášľujú“ diery od guliek. Škoda, že múry mlčia, tie by vedeli rozprávať príbehy...
Svojím spôsobom sa mi táto štvrť páči, pretože predstavuje tú divokosť a nespútanosť, pre ktorú je Palermo známe po celom svete. Alebo sa mi skôr páčia tie kontrasty? Ak teda človek hľadá aj túto tvár mesta, napokon ju nájde, hoci v našom prípade to nebol zámer. A tak mi toto miesto utkvie v pamäti viac ako mnohé pamiatky. Na samom konci ulice strážia carabinieri so samopalmi budovu Justičného paláca. Auto nachádzame bez problémov. Už zostáva len vymotať sa z Palerma. Odísť z mesta? Veď to predsa nemôže byť problém... Ale odísť z Palerma, to dá poriadne zabrať.
Autor je študent klasickej archeológie.
Mafia je v meste stále prítomná, ale obyčajný človek sa s ňou pri návšteve prakticky nestretne – aspoň nie tak, že by o tom aj vedel. A preto stačí nasadnúť do nejakého dopravného prostriedku, odviezť sa do Palerma a nechať sa unášať atmosférou tohto neuveriteľného mesta.
.fontána hanby
Palermo je obrovské mesto, má sedemstotisíc obyvateľov. Predierame sa autom v premávke asi polhodinu, kým sa nám akoby zázrakom zjaví parkovisko. Voľné miesto si uchytíme hneď vedľa divadla Teatro Massimo, ktoré inak patrí k najväčším a najprestížnejším v celej Európe. Je postavené v neoklasicistickom štýle a pred vstupom má dve bronzové sochy levov. Jeden z nich nesie na chrbte sochu alegorickej postavy Tragédie, druhý zase sochu Opery. Pôvodne sme síce chceli stáť celkom inde, ale tu je to už raz tak: človek je náramne rád, že vôbec parkuje. Vchádzame do jednej z úzkych uličiek. Tak, a teraz sme pripravení objavovať krásy Palerma.
Smerom k fontáne Pretoria vedie úzka ulička, taká typická pre južnú časť Talianska. Po celej jej dĺžke sa tiahne živý, pestrofarebný trh. A hlasný. Predavači čo najzvodnejšími hlasmi pospevujú o kvalite svojich výrobkov a presviedčajú ľudí, že práve ich tovar je ten najlepší. Nielen v celom Palerme, ale dokonca na celej Sicílii. Mäsiar stojí vo dverách malého obchodíka a kýva hlavou, zdraví priateľov, ktorí prechádzajú popri ňom. Uličkami sa tiahne vôňa korenín. Práve na takomto trhu si človek uvedomí, aké reálne sú stále pozostatky arabského panstva nad ostrovom. Od čias, keď Sicíliu ovládali Arabi, síce už Etna vychrlila veľa lávy, no ich odkaz je badateľný aj dnes.
Ešte zopár uličiek a sme tu. Piazza Pretoria so svojou fontánou. Tá pochádza zo 16. storočia a nazývajú ju aj La Fontana della Vergogna čiže Fontána hanby. Prečo? Na príčine je vraj nahota jej anticky štylizovaných sôch – fontána je obkolesená množstvom prekrásnych mramorových sôch znázorňujúcich bohov, ľudí a zvieratá. Pôvodne mala údajne stáť v záhrade nejakej súkromnej rezidencie. Skončila však na palermskom námestí, prakticky obklopená kostolmi. Hovorí sa, že veriacim Palermčanom sa pohľad na antický nudizmus nepozdával, a tak sa zrodilo hanlivé označenie tohto nádherného diela z kameňa a vody.
.arabi, Normani, svätí...
Iba o ulicu ďalej sú ďalšie pamätihodnosti. Dá sa povedať, že Palermo je nimi celé posiate. Človek sa cíti, akoby prechádzal umeleckou galériou pod holým nebom. Vedľa seba tu stoja dva kostoly – Santa Maria dell’Ammiraglio (prezývaný aj La Martonara) a San Cataldo. Jeden je krajší ako druhý. San Cataldo dokonca obsahuje výrazné prvky islamského štýlu. Najviac sa to prejavuje na jeho troch červených kupolách. Už na prvý pohľad je iný ako ostatné kostoly v meste. Ale nájsť stavby so stopami arabského štýlu nie je v Palerme ťažké.
Hlavnou ulicou Via Vittorio Emanuelle, ktorá nesie meno po talianskom kráľovi, prichádzame k pýche Palerma, prekrásnej katedrále. Je to tá najkrajšia stavba v celom meste a domáci obyvatelia Palermitani (ako sami seba nazývajú) sú na ňu patrične hrdí. Na malom nádvorí je pekne upravená zeleň a k nebu sa týčia vysoké palmy.
Na začiatku bola katedrála kostolom, ktorý sa za vlády Arabov stal mešitou. Po Araboch prišli Normani, a tak sa znovu menilo – z mešity na kostol. Pestrú históriu katedrály vidieť aj na tom, ako sa v nej mieša viacero štýlov. Či už je to gotika, katalánsky štýl, alebo baroko. Všetko je však prekrásne zladené a dohromady tvorí veľmi príjemný celok. Aj interiér je veľkolepý. Po stenách sú maľby doplnené množstvom sôch. Katedrála sa stala aj miestom posledného odpočinku rôznych kráľov. Môžeme tu nájsť hrobky Rogera II., Henricha IV. alebo Frederika II. Svoje miesto tu má aj svätá Rozália, patrónka Palerma. Každý rok 15. júla vychádzajú obyvatelia do ulíc s jej sochou a oslavujú. Vraciame sa na Via Vittorio Emanuelle, ktorá nás doviedla až k Palazzo Dei Normanni (Normanskému palácu).
Prechádzame popod bránu Porta Nuova. Bola postavená v roku 1583 na oslavu triumfálneho návratu kráľa Karola V. Zvonku nám Normanský palác nepripadá veľmi zaujímavý. Stojí pred ním dlhokánsky rad, no aj tak vyzerá, akoby bolo zatvorené. Keď sa napokon dostávame dnu, neoľutujeme: odmenou za čakanie je bohatá výzdoba a Capella Palatina, Palatínska kaplnka. Na jej strope je podobizeň Ježiša Pantokratora. Presne taký obraz je aj v katedrále v Monreale a v Cefalu. Za palácom je skrytý v exotickej záhrade známy kostol San Giovanni degli Eremiti. Aj on príjemne spája prvky islamskej a kresťanskej architektúry. Má červené kupoly ako San Cataldo, ale je o niečo vyšší a takisto aj známejší. Patrí k typickým pamiatkam tzv. normanského Palerma. Z mešity ho dal v roku 1136 prebudovať kráľ Roger II. Neskôr sa z neho stál kláštor.
.kde strážia carabinieri
Je čas obeda, hľadáme niečo pod zub. Našťastie je hneď vedľa kostola San Giovanni degli Eremiti malý rodinný podnik. Len sme sa pristavili pri malom výklade a už nás majiteľ začína podrobným výkladom sprevádzať po sicílskej kuchyni. Predstavuje nám rôzne domáce sicílske špeciality a vysvetľuje, čo je čo. Samozrejme, že mu poriadne nerozumieme – veď ani on nám. Pre istotu si teda vyberáme z každého niečo, aby sme aspoň trochu poodkryli tajomstvo sicílskych chutí. Šalát, vyprážané baklažány, baklažány so šampiónmi v náleve, chutný domáci syr a zemiaková kaša v cestíčku. Dobroty.
Vraciame sa k svojmu parkovaniu pri Tragédii a Opere a Palermo nám ukáže zase inú zo svojich tvárí. Tú neturistickú. Prechádzame totiž cez štvrte nedotknuté cestovným ruchom. Na ulici tu posedáva množstvo ľudí. Väčšina z nich sa obzerá a díva, čo sa deje, lebo okrem nás tu široko-ďaleko nie je žiadny cudzinec. Necítime sa ktovieako isto. Niektorí z nich teda vôbec nemajú na perách priateľský úsmev. Dokonca aj obchodníci, ktorí sa všade inde snažia lákať ľudí na svoj tovar, si nás nedôverčivo premeriavajú. Určite aj oni majú skúsenosti s toľko spomínanou mafiou pri platení pizza za „ochranu“. Funguje to jednoducho: ak človek nezaplatí, akýmsi „nedopatrením“ sa stane, že mu obchodík vyhorí. Siluetu ulice dotvára vybuchnuté auto, ktoré nejakí chalani akurát pred našimi očami rozoberajú. Zopár áut malo síce šťastie a nevybuchlo, ale zato sú kompletne porozbíjané. Steny domov „skrášľujú“ diery od guliek. Škoda, že múry mlčia, tie by vedeli rozprávať príbehy...
Svojím spôsobom sa mi táto štvrť páči, pretože predstavuje tú divokosť a nespútanosť, pre ktorú je Palermo známe po celom svete. Alebo sa mi skôr páčia tie kontrasty? Ak teda človek hľadá aj túto tvár mesta, napokon ju nájde, hoci v našom prípade to nebol zámer. A tak mi toto miesto utkvie v pamäti viac ako mnohé pamiatky. Na samom konci ulice strážia carabinieri so samopalmi budovu Justičného paláca. Auto nachádzame bez problémov. Už zostáva len vymotať sa z Palerma. Odísť z mesta? Veď to predsa nemôže byť problém... Ale odísť z Palerma, to dá poriadne zabrať.
Autor je študent klasickej archeológie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.