Futbal a jeho emócie v plnej kráse. Balansovanie na ostrej hrane, centimetre medzi slávou jedného a pádom druhého klubového velikána. Všetko takmer dve hodiny po polnoci v hustom lejaku v Moskve, ktorá Terryho slzám neverí. Glory, Glory Man United!
Cestovali sme do Moskvy v utorok predpoludním. Prvá návšteva finále Ligy majstrov je pre každého komentátora neopakovateľným zážitkom. Vstupom do Ruska bola nekonečná pasová kontrola na druhom termináli šeremeťjevského letiska. Ako v rokoch za železnou oponou, milicionárka v svetlomodrej rovnošate si vás s kamennou tvárou premeria očami. Neprekáža jej, že v rade stojí 45 ľudí a že každý z veľkej skupiny holandských turistov-dôchodcov musí stáť pri jej okienku minimálne tri minúty. Vitajte v Moskve!
.moskva
Vízová povinnosť do Ruska sa stala strašiakom tohto čisto anglického finále a privolala komplikácie najmä nákupcom lístkov, ktorí si mädlili ruky na dobré zárobky z čierneho trhu. Po rozhodnutí ruského ministerstva vnútra platilo pre britských fanúšikov čiastočné obmedzenie – lístok ako vízum. Zmenené na drobné: ak v prvých odhadoch pri predaji vo Veľkej Británii boli niektorí fanúšikovia Manchestru United a FC Chelsea ochotní zaplatiť za vstupenku od 1 000 do 1 600 libier (oficiálna cena najnižšej kategórie bola 67 libier), tak priamo v Moskve sa pri obmedzenej invázii priaznivcov predávali lístky približne za 300 dolárov. Pripomenieme, že pri vlaňajšom finále v Aténach, na ktoré dorazilo okolo 60-tisíc Liverpoolčanov, sa cena lístka vyšplhala aj na 3 000 eur.
Cesta z letiska do mesta v mikrobuse, akomsi doplnku MHD, pripomína v tradičnej moskovskej zápche divokú jazdu. Šoférovi nestačí ani päť jazdných pruhov, rád využíva šiesty, nedostavaný. Dvadsať pasažierov naskakuje za 50 rubľov ako na kolotočovej atrakcii. V Moskve sa všetko deje v chvate, v rýchlosti. Ak spomalíte v dave pred vchodovými dverami do metra, ste okamžite posunutý dovnútra. Tu sa na nič nečaká. Jedine pri pokladni, pri ktorej stojaci rad pripomína zábery z GUM-u z 80. rokov.
Veľké pútače tiahnuce sa pri eskalátoroch v metre vás prostredníctvom nádhernej blondínky upozorňujú, že na pohyblivých schodoch sa stojí na pravej strane. Ak sa zahovoríte s kolegom a stojíte vľavo, riskujete, že vás od chrbta zvalcuje nejaká ponáhľajúca sa postava – a je jedno, či má rozmery bodyguarda z nočného baru, alebo tetušky utekajúcej s plnými taškami z trhoviska.
Moskovské metro je fenomén tohto 10-miliónového mesta. Panteón modernej metropoly, najrýchlejší a mimoriadne spoľahlivý dopravný prostriedok. Ale pri ceste do Lužník nás stavia do ofsajdu. Zastávka vo Vorobjevových sadoch je odstavená, vystupovať sa musí na stanici Sportivnaja. Netušíme, že nás z nej čaká 40 minút chôdze v lejaku na okraj obrovského olympijského komplexu do haly Družba do akreditačného centra.
.angličania
S bojom anglických titanov dorazilo do Moskvy ostrovné počasie. Tri dni nevidíme slnko, stále je zamračené, niekoľkokrát spŕchne. V utorok pri dlhej prechádzke po širokých bulvároch sa na Tverskej ulici pri Paláci gubernátorov prvýkrát stretávame s hlasným davom Angličanov.
Nie všetci majú kremenité a vetrom ošľahané ostrovné tváre. Šály Chelsea a United nájdete na Indoch, Aziatoch, Afričanoch (keďže ustavične opakujú „Titi, Titi“, vieme, že sú z Pobrežia slonoviny a prišli fandiť Drogbovi). Kozmopolitná pospolitosť sa už nenachádza len v samotných tímoch, globalizácia zasiahla aj širokú fanúšikovskú komunitu.
Blízko najluxusnejšieho moskovského hotela Ritz Carlton je piváreň s terasou. Hlučná skupina Angličanov tu popíja Heineken, polliter ich vyjde na štyri libry. Okolo terasy stoja Rusi a všadeprítomní japonskí turisti – mobilmi a aparátmi si fotia novú atrakciu: Angličanov v Moskve.
Červené námestie je poloprázdne, hoci na ňom už od soboty beží tzv. Finálový festival (na miniihrisku pred mauzóleom so symbolickými tribúnkami). Skupinka anglických fotrov v dresoch Manchestra (jeden z nich neustále pripomína, že bol na finále vo Wembley pred 40 rokmi pri prvom európskom triumfe Diablov) nevie pochopiť, prečo sa na Lenina môžete ísť pozrieť v pracovný deň len od desiatej do jednej...
.zápas
Streda, Olympijský štadión v Lužnikách. Viacero kolegov komentátorov prichádza na naše stanovište a pýta sa na výslovnosť mena rozhodcu. Je celkom príjemné vysvetľovať, že váš krajan, ktorý to dotiahol na rozhodcovský vrchol, nie je Mičel, Mišel, Michil ani Mihl, ale Micheľ – aj keď s „ľ“ na konci ho nevysloví asi nikto.
Sledujem tváre sediace v komentátorských boxoch. Clarence Seedorf, ktorý vlani finále hral a štvrtýkrát v kariére v ňom aj zvíťazil, spolukomentuje pre ESPN. Najskôr v španielčine s vysokým mužom, ktorý už nemá dlhé vlasy playboya, nosí okuliare a fajčí jednu cigaretu za druhou – volá sa Mario Kempes a pred 30 rokmi bol hrdinom MS v Argentíne. Potom sa Seedorf otočí, preberie iné komentátorské slúchadlá a finále preberá s borcami z americkej odnože ESPN.
V živom vstupe BSkyB z plochy finálovej arény sa dozvedáme, že Michael Ballack opustil výpravu Chelsea. Totálna kačica, Nemec hrá, snaží sa, strieľa, najčastejšie zo všetkých, ale gól mu nie je súdený. Dávajú ho iní velikáni: Cristiano Ronaldo, najväčšia hviezda sezóny a zrejme svetová jednotka súčasnosti (na televíznom mítingu pred finále požiadalo 50 spoločností o možnosť prvého pozápasového interview s kúzelníkom z Madeiry), a Frank Lampard, bojovník stelesňujúci éru Chelsea (gólový pozdrav posiela do neba slovami „For You“, mame, ktorá zomrela 24. apríla, a potom jazdí ako nezničiteľný dravec – na konci predĺženia má odbehaných vyše 15 kilometrov).
Finálovú nervozitu dokumentujú po prvom polčase obaja tréneri. Izraelčan Avram Grant vyprevádza Micheľa do šatne. „Hovoril mi, prečo som dal Makelelemu červenú kartu, a tak som mu odvetil: ‚Pane, ja som ešte nikoho nevylúčil.‘“ Pri návrate zo šatní ho pri tuneli trpezlivo čaká sir Alex Ferguson a spúšťa slovnú kaskádu. „Hovoril mi, že má pocit, ako keby som si nechal diktovať od trénera Chelsea. Stroho som mu povedal: v žiadnom prípade. Zažil som ho už viackrát, zväčša bol priateľský, starý muž s nadhľadom, ale teraz bolo cítiť, že je nervózny. Taký bol aj zápas, hráči boli premotivovaní a pritom sú na seba zvyknutí.“
Ďalšia hviezda zhasína. Didier Drogba triafa v druhom polčase žrď, svojou odolnosťou v súbojoch dvíha fanúšikov Chelsea k búrkam nadšenia, rozdáva i prijíma v tradične veľkých dávkach a s konskou silou, ale päť minút pred koncom predĺženia sa pri šarvátke v klbku hráčov neudrží na uzde a jemnou fackou zasahuje Nemanju Vidiča. Martin Balko všetko vidí, upozorňuje Micheľa a veľký Drogba odchádza s finálovou hanbou.
Keď sa blíži vyvrcholenie, lejak už pripomína monzúnový dážď. Kope sa rýchlo, nikto nešpekuluje. Len Ronaldo si aj proti Čechovi dovoľuje tradičné „polozostavenie“ pohybu, ale český brankár sa nenechá okabátiť. Najkrajší darček k 26. narodeninám má Čech na dosah, Chelsea sa chystá vychutnať si najväčší moment 103-ročnej histórie.
Roman Abramovič, rodák z 800 kilometrov vzdialeného Saratova, najslávnejší Rus žijúci v Londýne, si pri všetkých pokusoch zakrýva tvár. Až pri kapitánovi robí výnimku a čaro chvíle je preč. Johnovi Terrymu, duchovnému lídrovi Chelsea, sa na zmočenom slovenskom trávniku zo Závodu na Záhorí podkĺzne ľavačka a pravou nohou triafa žrď. Pošmyknutie na finálovom parkete vyjde Chelsea draho. Tridsaťsedemročný van der Sar, najstarší muž finále, kryje v siedmej sérii strelu Anelku a Diabli vstupujú do brán ďalšieho pekelného triumfu.
Sir Bobby Charlton, jeden z tých, ktorí pred 50 rokmi prežili leteckú katasrofu Busbyho detí, privádza víťazov z Manchestru United do lóže pre trofej. Nádherná symbolika toho, čo dokázal tento klub – povstať z popola, stať sa najlepším v Európe a najpopulárnejším na svete.
Autor je komentátorom STV
Cestovali sme do Moskvy v utorok predpoludním. Prvá návšteva finále Ligy majstrov je pre každého komentátora neopakovateľným zážitkom. Vstupom do Ruska bola nekonečná pasová kontrola na druhom termináli šeremeťjevského letiska. Ako v rokoch za železnou oponou, milicionárka v svetlomodrej rovnošate si vás s kamennou tvárou premeria očami. Neprekáža jej, že v rade stojí 45 ľudí a že každý z veľkej skupiny holandských turistov-dôchodcov musí stáť pri jej okienku minimálne tri minúty. Vitajte v Moskve!
.moskva
Vízová povinnosť do Ruska sa stala strašiakom tohto čisto anglického finále a privolala komplikácie najmä nákupcom lístkov, ktorí si mädlili ruky na dobré zárobky z čierneho trhu. Po rozhodnutí ruského ministerstva vnútra platilo pre britských fanúšikov čiastočné obmedzenie – lístok ako vízum. Zmenené na drobné: ak v prvých odhadoch pri predaji vo Veľkej Británii boli niektorí fanúšikovia Manchestru United a FC Chelsea ochotní zaplatiť za vstupenku od 1 000 do 1 600 libier (oficiálna cena najnižšej kategórie bola 67 libier), tak priamo v Moskve sa pri obmedzenej invázii priaznivcov predávali lístky približne za 300 dolárov. Pripomenieme, že pri vlaňajšom finále v Aténach, na ktoré dorazilo okolo 60-tisíc Liverpoolčanov, sa cena lístka vyšplhala aj na 3 000 eur.
Cesta z letiska do mesta v mikrobuse, akomsi doplnku MHD, pripomína v tradičnej moskovskej zápche divokú jazdu. Šoférovi nestačí ani päť jazdných pruhov, rád využíva šiesty, nedostavaný. Dvadsať pasažierov naskakuje za 50 rubľov ako na kolotočovej atrakcii. V Moskve sa všetko deje v chvate, v rýchlosti. Ak spomalíte v dave pred vchodovými dverami do metra, ste okamžite posunutý dovnútra. Tu sa na nič nečaká. Jedine pri pokladni, pri ktorej stojaci rad pripomína zábery z GUM-u z 80. rokov.
Veľké pútače tiahnuce sa pri eskalátoroch v metre vás prostredníctvom nádhernej blondínky upozorňujú, že na pohyblivých schodoch sa stojí na pravej strane. Ak sa zahovoríte s kolegom a stojíte vľavo, riskujete, že vás od chrbta zvalcuje nejaká ponáhľajúca sa postava – a je jedno, či má rozmery bodyguarda z nočného baru, alebo tetušky utekajúcej s plnými taškami z trhoviska.
Moskovské metro je fenomén tohto 10-miliónového mesta. Panteón modernej metropoly, najrýchlejší a mimoriadne spoľahlivý dopravný prostriedok. Ale pri ceste do Lužník nás stavia do ofsajdu. Zastávka vo Vorobjevových sadoch je odstavená, vystupovať sa musí na stanici Sportivnaja. Netušíme, že nás z nej čaká 40 minút chôdze v lejaku na okraj obrovského olympijského komplexu do haly Družba do akreditačného centra.
.angličania
S bojom anglických titanov dorazilo do Moskvy ostrovné počasie. Tri dni nevidíme slnko, stále je zamračené, niekoľkokrát spŕchne. V utorok pri dlhej prechádzke po širokých bulvároch sa na Tverskej ulici pri Paláci gubernátorov prvýkrát stretávame s hlasným davom Angličanov.
Nie všetci majú kremenité a vetrom ošľahané ostrovné tváre. Šály Chelsea a United nájdete na Indoch, Aziatoch, Afričanoch (keďže ustavične opakujú „Titi, Titi“, vieme, že sú z Pobrežia slonoviny a prišli fandiť Drogbovi). Kozmopolitná pospolitosť sa už nenachádza len v samotných tímoch, globalizácia zasiahla aj širokú fanúšikovskú komunitu.
Blízko najluxusnejšieho moskovského hotela Ritz Carlton je piváreň s terasou. Hlučná skupina Angličanov tu popíja Heineken, polliter ich vyjde na štyri libry. Okolo terasy stoja Rusi a všadeprítomní japonskí turisti – mobilmi a aparátmi si fotia novú atrakciu: Angličanov v Moskve.
Červené námestie je poloprázdne, hoci na ňom už od soboty beží tzv. Finálový festival (na miniihrisku pred mauzóleom so symbolickými tribúnkami). Skupinka anglických fotrov v dresoch Manchestra (jeden z nich neustále pripomína, že bol na finále vo Wembley pred 40 rokmi pri prvom európskom triumfe Diablov) nevie pochopiť, prečo sa na Lenina môžete ísť pozrieť v pracovný deň len od desiatej do jednej...
.zápas
Streda, Olympijský štadión v Lužnikách. Viacero kolegov komentátorov prichádza na naše stanovište a pýta sa na výslovnosť mena rozhodcu. Je celkom príjemné vysvetľovať, že váš krajan, ktorý to dotiahol na rozhodcovský vrchol, nie je Mičel, Mišel, Michil ani Mihl, ale Micheľ – aj keď s „ľ“ na konci ho nevysloví asi nikto.
Sledujem tváre sediace v komentátorských boxoch. Clarence Seedorf, ktorý vlani finále hral a štvrtýkrát v kariére v ňom aj zvíťazil, spolukomentuje pre ESPN. Najskôr v španielčine s vysokým mužom, ktorý už nemá dlhé vlasy playboya, nosí okuliare a fajčí jednu cigaretu za druhou – volá sa Mario Kempes a pred 30 rokmi bol hrdinom MS v Argentíne. Potom sa Seedorf otočí, preberie iné komentátorské slúchadlá a finále preberá s borcami z americkej odnože ESPN.
V živom vstupe BSkyB z plochy finálovej arény sa dozvedáme, že Michael Ballack opustil výpravu Chelsea. Totálna kačica, Nemec hrá, snaží sa, strieľa, najčastejšie zo všetkých, ale gól mu nie je súdený. Dávajú ho iní velikáni: Cristiano Ronaldo, najväčšia hviezda sezóny a zrejme svetová jednotka súčasnosti (na televíznom mítingu pred finále požiadalo 50 spoločností o možnosť prvého pozápasového interview s kúzelníkom z Madeiry), a Frank Lampard, bojovník stelesňujúci éru Chelsea (gólový pozdrav posiela do neba slovami „For You“, mame, ktorá zomrela 24. apríla, a potom jazdí ako nezničiteľný dravec – na konci predĺženia má odbehaných vyše 15 kilometrov).
Finálovú nervozitu dokumentujú po prvom polčase obaja tréneri. Izraelčan Avram Grant vyprevádza Micheľa do šatne. „Hovoril mi, prečo som dal Makelelemu červenú kartu, a tak som mu odvetil: ‚Pane, ja som ešte nikoho nevylúčil.‘“ Pri návrate zo šatní ho pri tuneli trpezlivo čaká sir Alex Ferguson a spúšťa slovnú kaskádu. „Hovoril mi, že má pocit, ako keby som si nechal diktovať od trénera Chelsea. Stroho som mu povedal: v žiadnom prípade. Zažil som ho už viackrát, zväčša bol priateľský, starý muž s nadhľadom, ale teraz bolo cítiť, že je nervózny. Taký bol aj zápas, hráči boli premotivovaní a pritom sú na seba zvyknutí.“
Ďalšia hviezda zhasína. Didier Drogba triafa v druhom polčase žrď, svojou odolnosťou v súbojoch dvíha fanúšikov Chelsea k búrkam nadšenia, rozdáva i prijíma v tradične veľkých dávkach a s konskou silou, ale päť minút pred koncom predĺženia sa pri šarvátke v klbku hráčov neudrží na uzde a jemnou fackou zasahuje Nemanju Vidiča. Martin Balko všetko vidí, upozorňuje Micheľa a veľký Drogba odchádza s finálovou hanbou.
Keď sa blíži vyvrcholenie, lejak už pripomína monzúnový dážď. Kope sa rýchlo, nikto nešpekuluje. Len Ronaldo si aj proti Čechovi dovoľuje tradičné „polozostavenie“ pohybu, ale český brankár sa nenechá okabátiť. Najkrajší darček k 26. narodeninám má Čech na dosah, Chelsea sa chystá vychutnať si najväčší moment 103-ročnej histórie.
Roman Abramovič, rodák z 800 kilometrov vzdialeného Saratova, najslávnejší Rus žijúci v Londýne, si pri všetkých pokusoch zakrýva tvár. Až pri kapitánovi robí výnimku a čaro chvíle je preč. Johnovi Terrymu, duchovnému lídrovi Chelsea, sa na zmočenom slovenskom trávniku zo Závodu na Záhorí podkĺzne ľavačka a pravou nohou triafa žrď. Pošmyknutie na finálovom parkete vyjde Chelsea draho. Tridsaťsedemročný van der Sar, najstarší muž finále, kryje v siedmej sérii strelu Anelku a Diabli vstupujú do brán ďalšieho pekelného triumfu.
Sir Bobby Charlton, jeden z tých, ktorí pred 50 rokmi prežili leteckú katasrofu Busbyho detí, privádza víťazov z Manchestru United do lóže pre trofej. Nádherná symbolika toho, čo dokázal tento klub – povstať z popola, stať sa najlepším v Európe a najpopulárnejším na svete.
Autor je komentátorom STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.