Básnik, kunsthistorik, umelecký vedúci skupiny Plastic People of the Universe, kľúčová postava českého undergroundu. Nositeľ Ceny Jaroslava Seiferta, autor, o ktorom sa české deti učia v školách. Robí to, čo považuje za dôležité. Nech by ho to stálo čokoľvek. Ivan Martin Jirous, zvaný Magor.
.chlapec z povojnového Humpolca, ktorý ide študovať kunsthistóriu. Ako sa to stalo?
Úplne jednoducho. Najprv som chcel študovať kameru na FAMU. Vášnivo som fotografoval a so svojou vrodenou skromnosťou si trúfam povedať, že celkom dobre. Ale môj o pätnásť rokov starší bratranec Jiří Padrta mi vravel, že tam sa nemôžem dostať. V tom čase tam prijímali nejakých päť ľudí, čo boli všetko deti komunistických pohlavárov, bolo to beznádejné. Vraj by som sa mohol dostať na kunsthistóriu... Odkázal som mu, nech mi pošle literatúru a že za pol roka o tom budem vedieť všetko. A tak mi poslal kufor plný kníh, ja som to všetko naštudoval a prihlásil som sa na kunsthistóriu.
.čiže to nebol výsledok vrodenej lásky k výtvarnému umeniu...
Veľa som čítal. Rodičia mali doma množstvo literatúry, hlavne klasiku. Otec bol úradník, matka učiteľka, takže sme boli celkom intelektuálna rodina. O umenie som sa zaujímal odjakživa. Dokonca som písal aj nejaké texty. O histórii umenia som nevedel v podstate nič, ale naštudoval som si to. No a na samotnú školu som sa dostal v podstate podvodom.
.???
Pomohla mi jedna vec. Maturoval som v roku 1962 a vtedy sa prvýkrát posielal na vysokú školu spoločný posudok školy a mesta. Predtým sa posielal zvlášť posudok mesta a to by ma určite neodporučilo.
.prečo?
Pochádzal som z „nepriateľskej“ rodiny. Matkina sestra bola odsúdená v procese s Miladou Horákovou na 10 rokov, z toho 5 si aj odsedela. Musím však povedať, že učitelia sa za mňa všetci postavili, za čo som im do dnešného dňa vďačný. Napriek tomu, že som počas vyučovania nehorázne vyrušoval a neustále ich opravoval, keď niečo povedali nesprávne. Bol som proste „neznesitelnej fracek“. Zástupcovia mesta nakoniec s odporúčaním tiež súhlasili. Až na pani Zelenkovú, ktorá bola predsedníčka Zväzu žien – dnes si už nikto nevie ani predstaviť aká to bola významná inštitúcia v komunistickej spoločnosti. Pani Zelenková to odporúčanie jednoducho „nerozdýchala“. Napísala na filozofickú fakultu svoj vlastný, nevyžiadaný posudok, z ktorého si pamätám vetu: „Chodí v černém svetru a štítí se práce“. Hoci neviem, ako som sa mohol „štítiť práce“, keďže som bol len študent, bol to pohľad vcelku jasnozrivý. Katedra kunsthistórie na čele s profesorom Pešinom však bola dosť slušná – okrem jedného blbca tam boli samí odborníci. Ten blbec sa zhodou okolností venoval Byzancii a nebudem ho menovať. Volal sa Fiala.
.v čom spočíval ten „podvod“?
Do tej miestnosti, kde sa konal prijímací pohovor, vždy o polnoci pred skúškou priniesli z depozitáru nejaký obraz, signatúru zakryli kusom papiera a študenti mali rozobrať to, čo na obraze vidia. No a dnešný vedúci katedry Petr Rychlík, priateľ môjho známeho Frantu Smejkala, zistil, o aký obraz pôjde, povedal to Frantovi a urobili mi takzvanú „nalejvárnu“, to znamená, že do mňa hodinu alebo dve hustili, čo to je. Ja som potom na prijímačkách predviedol to, čomu sa hovorí „čítať obraz“. Na prijímaciu komisiu som zapôsobil, obstál som perfektne: obraz od neznámeho maliara som zaradil absolútne presne...
.písal si vtedy už aj básničky?
Ja som písal básničky ešte ako dieťa. Keď som chodil do tretej triedy obecnej školy, napísal som štvoricu básní „Jaro, léto, podzim, zima“. Jaro bolo také „parnasovské“: „Sedlák vzal pluh a polem šel, nad polem skřivana lítat zřel, písničku jara skřivan mu zpíval, sedlák se za ním blaženě díval.“ V básničke Podzim by som videl už základ svojej neskoršej poetiky: „Padalo listí ze stromů, já radši zalezl domů. Snad bylo venku sychravo, já odpovídám, že ano.“ To som písal v tretej triede. V piatej triede som to dal na súťaž tvorivosti mládeže a získal som druhú cenu v celoštátnej súťaži. Za to som dostal knihu, Zobrané básne Jana Nerudu a odvtedy mám Nerudu rád. Potom som prestal písať, až kým sme v Humpolci s mojím neskorším švagrom Honzom Sádlom a maliarom Dušanom Kadlecom nezaložili surrealistickú skupinu. Písal som básne a texty piesní, ktoré zhudobňoval môj kamarát Milan Adamec.
.ako na chlapca z malého mesta zapôsobila veľká Praha?
Predstavoval som si, že Prahu prevalcujem. Vrhol som sa do nej – a tvrdo narazil. Bratrancovi Padrtovi som vravel, že som v Prahe už tri roky a nič som neurobil, že iba strácam. Odpovedal mi v podstate zenbudhisticky: Tým ako strácaš, získavaš. Bol tiež z malého mesta, takže vedel, čo to je. No a nakoniec som sa do toho pražského života dostal a to bol aj jeden z dôvodov, prečo som nikdy neemigroval: keďže som vedel, aký náraz pre mňa bol premiestniť sa z Humpolca do Prahy, nevedel som si ani predstaviť, čo by so mnou spravilo presťahovanie do cudziny.
.čo ti štúdium kunsthistórie dalo?
Bola to vtedy výborná škola. Ale ja som tam veľmi nechodil, pretože fakulta bola obklopená množstvom krčiem. Takže sme skončili U Křižovníků alebo U Světáků, a keď sme sa na fakultu pokúšali dostať z druhej strany, skončili sme U Synagogy. U Křižovníků vznikla tá neskôr slávna „Křižovnícka škola čistého humoru bez vtipu“, ktorej som stále členom. V týchto krčmách sa stretávali odpadlíci, outsideri, ktorí nechceli mať so zhovadilým študentským životom nič spoločné.
.čo na to hovorili v škole?
Stalo sa, že som sa nedostal do školy skoro celý semester. Hoci som bol v Prahe, vysedával som v krčmách. Keď sa blížil koniec semestra, povedal som si, nedá sa nič robiť, musím tam ísť a nejako to vyžehliť. Išiel som na katedru a stretol som na chodbe profesora Pešinu, ten sa ku mne vrhol a hovoril: „Už zdravý, už zdravý, pán kolega?“ A on bol veľmi slušný pán, tak som mu nechcel klamať a hovorím: „Ja som nebol chorý, pán profesor.“ Bola chyba, že som tam chodil málo, mohol som sa veľa naučiť. Vyučovali tam naozaj odborníci. Ale ja som skôr študoval tú „univerzitu života“.
.keď si bol na škole, čo si si myslel, že budeš v živote robiť?
Novinárčinu. Po nejakej akademickej kariére som nikdy netúžil. Potom som aj písal do Výtvarnej práce a bol som tam plateným redaktorom. Novinárčina, ak to niekto naozaj vie, je úžasné remeslo. Ale väčšina tých ľudí, čo píšu do odborných časopisov a vydávajú sa za kunsthistorikov, nemá príliš vysokú úroveň. Sú to také učené bláboly. Sú to hutné články, sám by som to tak napísať nedokázal, ale väčšinou nie je vôbec jasné, či je ten maliar, o ktorom píšu, dobrý, alebo nie. Chýba mi v tom osobné zaujatie, nejaká angažovanosť, názor.
.čo ťa od žurnalistiky a kunsthistórie odviedlo?
V roku 1967 som sa zoznámil s kapelou The Primitives Group, začal som s nimi spolupracovať, moja žena a kopa priateľov tiež. Potom sme prešli k Plastic People a to celkom zmenilo moju životnú orientáciu. A okrem toho Výtvarná práca, ktorej som bol redaktorom, prestala vo februári 1971 vychádzať. Robil som ešte konkurz do Pamätníka národného písomníctva, no nedostal som sa tam. No a potom som sa o nič nesnažil, robil som rôzne zamestnania, ktoré predchádzali kriminálu...
.čo ťa na Plastikoch zaujalo? Ich nekompromisné postoje?
Tie nekompromisné postoje som v nich vypestoval ja. Boli to normálni chalani, bigbiťáci. O politiku sa nezaujímali, nič o tom nevedeli. Mňa a moju vtedajšiu ženu Juliánu zaujal nástup Beatles. Keď sme videli film Ťažký deň, tak sme pochopili, že ide o nový fenomén. Ale naša bítová scéna nás nezaujímala. Jeden kamarát nám hovoril, že by sme sa mali ísť pozrieť na The Primitives Group. Tak sme šli a prepadli sme tomu. Pochopili sme, o čo v rockovej hudbe ide a ja som o tom začal písať. Brať vážne rockovú hudbu bolo v tom čase úplne ojedinelé. Teraz sa o tom píšu dizertačné práce, ale nás považovali za bláznov.
.čím boli výnimoční tí Primitívi a Plastici?
Oni mali obrovský drajv.
.väčší ako Matadors a Olympic?
Veď práve. Jednoducho boli lepší. Ostatní boli nezaujímaví.
.nemali čo povedať?
Presne tak. To je ťažko vysvetliť. Jim Morrisson povedal: „Rokenrol zmenil môj život.“ U mňa to platí doslova.
.keď človek číta tvoje listy z väzenia, tak z odkazov ako „postarej se o Mejlu“ a podobne má pocit, že ty si za tú svoju kapelu išiel do boja...
Zavreli nás asi dvadsiatich. Asi štrnásť dní pred zatknutím som sa stretol s Václavom Havlom, ktorý so mnou chcel hovoriť, a požičal som mu naše nahrávky a nejaké texty. Keď nás zavreli, on so svojou autoritou obišiel spriaznené duše, teda tých, ktorí sa o nejaký bigbít vôbec nezaujímali, ako boli Jaroslav Seifert či Jan Patočka, a napísali list Heinrichovi Bollovi. A na Západe začali robiť akcie na našu podporu. Václav Havel mal na tom najväčšiu zásluhu. Boľševik zistil, že siahol vedľa. Myslel si, že zavrel tlupu vlasatcov, po ktorých ani pes neštekne a bol veľmi prekvapený, aký to malo ohlas. Pôvodnú obžalobu stiahli a vo finále sme boli obžalovaní štyria: Pavel Zajíček, Sváťa Karásek, Vráťa Brabenec a ja. Všetci sme mali buď hotovú, alebo nedorobenú vysokú školu. Chceli z toho urobiť proces s nejakými intelektuálnymi obludami. Keby totiž súdili všetkých tých dvadsať ľudí, väčšina z nich boli samé robotnícke profesie, a to sa im nehodilo. Takže takto som do toho spadol, ja už som sedel predtým, takže som dostal najviac – štyri a pol roka, no a potom som bol štyridsať dní vonku a znovu som dostal rok a pol.
.a to si si po tej druhej base nemohol „dávať pozor“?
Ja som si nechcel dávať pozor. To mi práve hovoril advokát, keď som bol vyšetrovaný za nedovolené podnikanie, lebo som organizoval koncert. Že „prečo to robíte vy, ktorý ste už predtým sedeli“? A ja hovorím: No, lebo iné neviem. Bol som takzvaný umelecký vedúci, ja som vymýšľal finty, ako sa dá hrať. Aj tak nám to nebolo nič platné, pretože tá posledná finta bola, že sme hrali väčšinou na súkromných oslavách, na svadbách a aj tak nás zavreli za výtržníctvo. Oni sa s tým zákonom nejako nepárali.
.nebál si sa ďalšieho väzenia?
Už neviem, v ktorom väzení som to bol. Moja žena o mne písala článok a motto tam bolo z Oscara Wilda: „Dieťa, ktoré sa popáli, miluje oheň.“ Pre mňa bolo absolútne neprijateľné, že by som prežil život v nejakom kryte, v nejakej skrýši. To, čo som robil, som považoval za také dôležité, že som pre to... azda nie „riskoval všetko“, ale jednoducho nemohol som ináč.
.mohol si byť básnikom, ktorý vydáva knihy, a nie tým kto na moták píše vo väzení svoje verše, nie?
To ma nikdy netrápilo. Myslím, že človek má robiť to, čo považuje za správne bez ohľadu na dôsledky. Ja som po otcovi Juhočech a teda dosť tvrdohlavý. Oni ma srali a ja by som im nikdy neustúpil.
.osem a pol roka si bol vo väzení. Keď bolo najhoršie, čo ti dávalo silu?
(Dlhé ticho.) Asi najskôr tá tvrdohlavosť. Dana Němcová mi do väzenia raz napísala: „Trpezlivost, toť vše.“ Trpezlivosť je jedna z cností. Nerád by som hovoril o viere v Boha, pretože to môže vyznieť lacno. Ale v jednom liste Juliáne som napísal, že ak Boh je, tak to má všetko nejaký zmysel, a ak nie je, tak je to aj tak jedno. Okrem toho som bol presvedčený, že komunizmus padne. Že sa toho dožijem. To bolo práve v rozhovoroch ľudí z mojej generácie časté, že oni si mysleli, že je to tu navždy. Keď som sedel za časopis Vokno, tak mi tí hajzli radostne oznamovali, že dostanem najdlhší možný trest, a tak ľahko sa von nedostanem. Povedal som im, že mi je to jedno, pretože si ho aj tak neodsedím, lebo režim padne. Odsedel som to síce celé, dostal som tri a pol roka, ale počítal som s tým, že sa to musí zrútiť. No a keď som už mal odsedenú polku trestu a režim sa nezrútil, tak už mi ostávala len druhá polovica, a to bolo radostnejšie... A ešte mi k tomu napadá väzenský vtip, ktorý hovorí, „Najhorších je prvých päť rokov“.
.ako si vedel, že ten režim padne?
Mal som rád Andreja Amalrika a on predpovedal, že Sovietsky zväz sa rozpadne v roku 1984. Na to som sa spoliehal – a ani sa veľmi nesekol, že? Nevedel som, ako to príde, ale že sa toho dožijem, to som považoval za úplne jasné. Dokonca som bol presvedčený, že uvidím aj priateľov, ktorí odišli do emigrácie.
.zazlieval si tým ľuďom, že odišli?
Keby nebolo podpory zo zahraničia, tak by sme si ten proces s Plastikmi odsedeli oveľa dlhšie. Ja by som sedel tak sedem rokov, ostatní možno tri alebo štyri. Boh nech žehná tým, ktorí sa nás vtedy zastali. Emigráciu som vyčítal Karáskovi. Ako kňaz nemá pre takýto čin ospravedlnenie. Vybavil som si to s ním v básňach. V Labutích písních som napísal „Bratr Karásek ve Švícarsku dokazuje svou Bohu lásku...“. Ale to už je za nami. Už sme si to vyjasnili.
.máte dnes dobré vzťahy?
Neutrálne.
.a s Pavlom Zajíčkom, ktorý tiež emigroval?
Úplne výborné.
.na začiatku roku 1989 roku boli v Prahe demonštrácie. Čo si si myslel, že sa udeje?
Bol som vtedy vo väzení. Ale vravel som si, že už sa to začalo.
.kedy ťa prepustili z väzenia?
Až 17. novembra. To bolo tých prvých päť prepustených politických väzňov. Rozhlas hlásil, že som prepustený, a ja som furt sedel. Prišiel za mnou náčelník väznice a hovorí: „Pán Jirous, ste slobodný človek, ale ja vás pustiť nemôžem, pretože som nedostal príkaz z „hlavní rozdělovny“, to bol posledný deň tých demonštrácií na Letnej. A oni nechceli, aby som tam prehovoril. Pustili ma až večer. Vonku na mňa v taxíku čakali ľudia z Občianskeho fóra. Demonštráciu by sme nestihli, tak som sa nechal zaviesť k prvej krčme a tam som s nejakými robotníkmi z uránových baní prepil všetky peniaze, čo som dostal z kriminálu. Teda asi 300 korún.
.teraz je rok 2008. Ako by si charakterizoval posledných 20 rokov?
Som absolútne zhnusený. Ja som ten posledný, kto by mal chváliť komunistov. Ale smutná pravda je, že vtedy ľudia mali prácu, mali kde bývať. Dnes ten, kto má vyše šesťdesiat a nemá nejaké konexie, tak aby sa šiel rovno obesiť. Je to šialené. Na druhej strane, keď tento môj názor vyjde v novinách, nič sa mi nestane, môžem tých papalášov kritizovať a je to v poriadku, môžem ísť do cudziny, pred Novembrom som nemohol ísť ani do Poľska. Ale sú tu ľudia, ktorí sa v tomto prostredí cítia ako ryby vo vode, nastala tu vláda „šikulov“, ľudí bez morálky... Je to čím ďalej horšie.
.skús charakterizovať troch tvojich priateľov, ktorí tu už nie sú. Napríklad Andrej Stankovič.
Jeho smrť je jedna z najbolestnejších strát. Charakterný človek, úžasný filmový kritik, veľký básnik.
.mejla Hlavsa.
(Dlhé ticho.) Mejla bol jeden z najbližších vôbec...
.egon Bondy.
Tá jeho spolupráca s ŠtB mi neprekážala, pretože im nič nehovoril. To, že sa posral pri výsluchu, to sme všetci vedeli. Nikdy nás nepodrazil.
.magorovy labutí písne je kniha, v ktorej je strašne veľa nádeje, sily a krásy, tá kniha je pre mnoho ľudí strašne dôležitá. Ako vznikala?
Je taká preto, lebo som mal na ňu kopu času v kriminále. Väčšina je napísaná za prvé dva roky väzenia. Potom som v base začal kšeftovať s čajom. A nedá sa byť súčasne aj kapitalista, aj básnik.
.ako do tvojho tvrdého väzenského života vstupovali tie jemné básne?
Nás bolo tridsať v miestnosti a keď zaznel klaxón na vstávanie, tak ja som okamžite vyskočil, pretože keby som hneď nevstal, tak už by som nevstal nikdy, nechal by som sa umlátiť. Len čo by som začal o tom premýšľať, že musím vstávať, tak by som sa asi zbláznil. To bol jeden dôvod, že som stával prvý. Druhý bol, že na tých tridsať ľudí bolo jedno umývadlo, v ktorom sa museli všetci umyť asi v priebehu desiatich minút. Našťastie sa tam asi dve tretiny ľudí neumývalo, my, čo sme sa umývali, sme mali poradie, pri ktorom sme sa museli vystriedať... Ráno sa nikto s nikým nerozpráva. Než to spracuješ, než ideš do práce, než sme vypili prvý silný čaj... Takže po ránu žádný básničky... Tie vznikali až potom pri práci.
.je to pravdivá legenda o tom, ako sa prvá rolka Labutích písní dostala von z basy?
Jirka Gruntorád mal kópie všetkých básni, čo som v base napísal. Dôveroval som mu. A ten hajzel bez môjho vedomia – nikdy by som mu to nepovolil – prvých dvanásť kúskov vyniesol Dane Nemcovej. Bolo to napísané na cigaretových papierikoch, ktoré zabalil do igelitu, dal si to do úst a počas súdneho procesu na chodbe dal dlhý francúzsky bozk Dane Němcovej a pritom jej to posunul do úst. Zvyšok vzniesol von, keď ho polroka predo mnou prepustili. Keď sa ho niekde pýtali, ako sa mu to podarilo, on povedal, že to nepovie, lebo možno tá metóda bude ešte niekedy použitá. To bolo v deväťdesiatom roku, čiže vidíš, akú sme mali dôveru v ten režim, ktorý tu nastal.
.chlapec z povojnového Humpolca, ktorý ide študovať kunsthistóriu. Ako sa to stalo?
Úplne jednoducho. Najprv som chcel študovať kameru na FAMU. Vášnivo som fotografoval a so svojou vrodenou skromnosťou si trúfam povedať, že celkom dobre. Ale môj o pätnásť rokov starší bratranec Jiří Padrta mi vravel, že tam sa nemôžem dostať. V tom čase tam prijímali nejakých päť ľudí, čo boli všetko deti komunistických pohlavárov, bolo to beznádejné. Vraj by som sa mohol dostať na kunsthistóriu... Odkázal som mu, nech mi pošle literatúru a že za pol roka o tom budem vedieť všetko. A tak mi poslal kufor plný kníh, ja som to všetko naštudoval a prihlásil som sa na kunsthistóriu.
.čiže to nebol výsledok vrodenej lásky k výtvarnému umeniu...
Veľa som čítal. Rodičia mali doma množstvo literatúry, hlavne klasiku. Otec bol úradník, matka učiteľka, takže sme boli celkom intelektuálna rodina. O umenie som sa zaujímal odjakživa. Dokonca som písal aj nejaké texty. O histórii umenia som nevedel v podstate nič, ale naštudoval som si to. No a na samotnú školu som sa dostal v podstate podvodom.
.???
Pomohla mi jedna vec. Maturoval som v roku 1962 a vtedy sa prvýkrát posielal na vysokú školu spoločný posudok školy a mesta. Predtým sa posielal zvlášť posudok mesta a to by ma určite neodporučilo.
.prečo?
Pochádzal som z „nepriateľskej“ rodiny. Matkina sestra bola odsúdená v procese s Miladou Horákovou na 10 rokov, z toho 5 si aj odsedela. Musím však povedať, že učitelia sa za mňa všetci postavili, za čo som im do dnešného dňa vďačný. Napriek tomu, že som počas vyučovania nehorázne vyrušoval a neustále ich opravoval, keď niečo povedali nesprávne. Bol som proste „neznesitelnej fracek“. Zástupcovia mesta nakoniec s odporúčaním tiež súhlasili. Až na pani Zelenkovú, ktorá bola predsedníčka Zväzu žien – dnes si už nikto nevie ani predstaviť aká to bola významná inštitúcia v komunistickej spoločnosti. Pani Zelenková to odporúčanie jednoducho „nerozdýchala“. Napísala na filozofickú fakultu svoj vlastný, nevyžiadaný posudok, z ktorého si pamätám vetu: „Chodí v černém svetru a štítí se práce“. Hoci neviem, ako som sa mohol „štítiť práce“, keďže som bol len študent, bol to pohľad vcelku jasnozrivý. Katedra kunsthistórie na čele s profesorom Pešinom však bola dosť slušná – okrem jedného blbca tam boli samí odborníci. Ten blbec sa zhodou okolností venoval Byzancii a nebudem ho menovať. Volal sa Fiala.
.v čom spočíval ten „podvod“?
Do tej miestnosti, kde sa konal prijímací pohovor, vždy o polnoci pred skúškou priniesli z depozitáru nejaký obraz, signatúru zakryli kusom papiera a študenti mali rozobrať to, čo na obraze vidia. No a dnešný vedúci katedry Petr Rychlík, priateľ môjho známeho Frantu Smejkala, zistil, o aký obraz pôjde, povedal to Frantovi a urobili mi takzvanú „nalejvárnu“, to znamená, že do mňa hodinu alebo dve hustili, čo to je. Ja som potom na prijímačkách predviedol to, čomu sa hovorí „čítať obraz“. Na prijímaciu komisiu som zapôsobil, obstál som perfektne: obraz od neznámeho maliara som zaradil absolútne presne...
.písal si vtedy už aj básničky?
Ja som písal básničky ešte ako dieťa. Keď som chodil do tretej triedy obecnej školy, napísal som štvoricu básní „Jaro, léto, podzim, zima“. Jaro bolo také „parnasovské“: „Sedlák vzal pluh a polem šel, nad polem skřivana lítat zřel, písničku jara skřivan mu zpíval, sedlák se za ním blaženě díval.“ V básničke Podzim by som videl už základ svojej neskoršej poetiky: „Padalo listí ze stromů, já radši zalezl domů. Snad bylo venku sychravo, já odpovídám, že ano.“ To som písal v tretej triede. V piatej triede som to dal na súťaž tvorivosti mládeže a získal som druhú cenu v celoštátnej súťaži. Za to som dostal knihu, Zobrané básne Jana Nerudu a odvtedy mám Nerudu rád. Potom som prestal písať, až kým sme v Humpolci s mojím neskorším švagrom Honzom Sádlom a maliarom Dušanom Kadlecom nezaložili surrealistickú skupinu. Písal som básne a texty piesní, ktoré zhudobňoval môj kamarát Milan Adamec.
.ako na chlapca z malého mesta zapôsobila veľká Praha?
Predstavoval som si, že Prahu prevalcujem. Vrhol som sa do nej – a tvrdo narazil. Bratrancovi Padrtovi som vravel, že som v Prahe už tri roky a nič som neurobil, že iba strácam. Odpovedal mi v podstate zenbudhisticky: Tým ako strácaš, získavaš. Bol tiež z malého mesta, takže vedel, čo to je. No a nakoniec som sa do toho pražského života dostal a to bol aj jeden z dôvodov, prečo som nikdy neemigroval: keďže som vedel, aký náraz pre mňa bol premiestniť sa z Humpolca do Prahy, nevedel som si ani predstaviť, čo by so mnou spravilo presťahovanie do cudziny.
.čo ti štúdium kunsthistórie dalo?
Bola to vtedy výborná škola. Ale ja som tam veľmi nechodil, pretože fakulta bola obklopená množstvom krčiem. Takže sme skončili U Křižovníků alebo U Světáků, a keď sme sa na fakultu pokúšali dostať z druhej strany, skončili sme U Synagogy. U Křižovníků vznikla tá neskôr slávna „Křižovnícka škola čistého humoru bez vtipu“, ktorej som stále členom. V týchto krčmách sa stretávali odpadlíci, outsideri, ktorí nechceli mať so zhovadilým študentským životom nič spoločné.
.čo na to hovorili v škole?
Stalo sa, že som sa nedostal do školy skoro celý semester. Hoci som bol v Prahe, vysedával som v krčmách. Keď sa blížil koniec semestra, povedal som si, nedá sa nič robiť, musím tam ísť a nejako to vyžehliť. Išiel som na katedru a stretol som na chodbe profesora Pešinu, ten sa ku mne vrhol a hovoril: „Už zdravý, už zdravý, pán kolega?“ A on bol veľmi slušný pán, tak som mu nechcel klamať a hovorím: „Ja som nebol chorý, pán profesor.“ Bola chyba, že som tam chodil málo, mohol som sa veľa naučiť. Vyučovali tam naozaj odborníci. Ale ja som skôr študoval tú „univerzitu života“.
| Ivan Martin Jirous / Narodil sa v roku 1944 v Humpolci. Vyštudoval dejiny umenia na Karlovej univerzite. V šesťdesiatych rokoch začal písať básne, koncom tejto dekády sa spriatelil s členmi skupiny Plastic People of the Universe a stal sa jej umeleckým inšpirátorom. To už ho všetci poznali pod prezývkou „Magor“. Bol jednou z kľúčových osobností českého undergroundu a signatárom Charty 77. Za svoje aktivity a nekompromisné postoje bol niekoľkokrát uväznený – v komunistických lágroch strávil spolu takmer 9 rokov. Je autorom niekoľkých básnických zbierok. Sú medzi nimi napríklad Magorovy labutí písně, Magorova mystická růže či knižka Magor dětem. Najnovšia zbierka má názov Okuje. Vďaka týmto zbierkam, v ktorých sa spája láskavá nežnosť a pokora s drsnosťou „hospody“ voňajúcej pivom, je Magor Jirous považovaný za jedného z najvýznamnejších českých básnikov. |
.keď si bol na škole, čo si si myslel, že budeš v živote robiť?
Novinárčinu. Po nejakej akademickej kariére som nikdy netúžil. Potom som aj písal do Výtvarnej práce a bol som tam plateným redaktorom. Novinárčina, ak to niekto naozaj vie, je úžasné remeslo. Ale väčšina tých ľudí, čo píšu do odborných časopisov a vydávajú sa za kunsthistorikov, nemá príliš vysokú úroveň. Sú to také učené bláboly. Sú to hutné články, sám by som to tak napísať nedokázal, ale väčšinou nie je vôbec jasné, či je ten maliar, o ktorom píšu, dobrý, alebo nie. Chýba mi v tom osobné zaujatie, nejaká angažovanosť, názor.
.čo ťa od žurnalistiky a kunsthistórie odviedlo?
V roku 1967 som sa zoznámil s kapelou The Primitives Group, začal som s nimi spolupracovať, moja žena a kopa priateľov tiež. Potom sme prešli k Plastic People a to celkom zmenilo moju životnú orientáciu. A okrem toho Výtvarná práca, ktorej som bol redaktorom, prestala vo februári 1971 vychádzať. Robil som ešte konkurz do Pamätníka národného písomníctva, no nedostal som sa tam. No a potom som sa o nič nesnažil, robil som rôzne zamestnania, ktoré predchádzali kriminálu...
.čo ťa na Plastikoch zaujalo? Ich nekompromisné postoje?
Tie nekompromisné postoje som v nich vypestoval ja. Boli to normálni chalani, bigbiťáci. O politiku sa nezaujímali, nič o tom nevedeli. Mňa a moju vtedajšiu ženu Juliánu zaujal nástup Beatles. Keď sme videli film Ťažký deň, tak sme pochopili, že ide o nový fenomén. Ale naša bítová scéna nás nezaujímala. Jeden kamarát nám hovoril, že by sme sa mali ísť pozrieť na The Primitives Group. Tak sme šli a prepadli sme tomu. Pochopili sme, o čo v rockovej hudbe ide a ja som o tom začal písať. Brať vážne rockovú hudbu bolo v tom čase úplne ojedinelé. Teraz sa o tom píšu dizertačné práce, ale nás považovali za bláznov.
.čím boli výnimoční tí Primitívi a Plastici?
Oni mali obrovský drajv.
.väčší ako Matadors a Olympic?
Veď práve. Jednoducho boli lepší. Ostatní boli nezaujímaví.
.nemali čo povedať?
Presne tak. To je ťažko vysvetliť. Jim Morrisson povedal: „Rokenrol zmenil môj život.“ U mňa to platí doslova.
.keď človek číta tvoje listy z väzenia, tak z odkazov ako „postarej se o Mejlu“ a podobne má pocit, že ty si za tú svoju kapelu išiel do boja...
Zavreli nás asi dvadsiatich. Asi štrnásť dní pred zatknutím som sa stretol s Václavom Havlom, ktorý so mnou chcel hovoriť, a požičal som mu naše nahrávky a nejaké texty. Keď nás zavreli, on so svojou autoritou obišiel spriaznené duše, teda tých, ktorí sa o nejaký bigbít vôbec nezaujímali, ako boli Jaroslav Seifert či Jan Patočka, a napísali list Heinrichovi Bollovi. A na Západe začali robiť akcie na našu podporu. Václav Havel mal na tom najväčšiu zásluhu. Boľševik zistil, že siahol vedľa. Myslel si, že zavrel tlupu vlasatcov, po ktorých ani pes neštekne a bol veľmi prekvapený, aký to malo ohlas. Pôvodnú obžalobu stiahli a vo finále sme boli obžalovaní štyria: Pavel Zajíček, Sváťa Karásek, Vráťa Brabenec a ja. Všetci sme mali buď hotovú, alebo nedorobenú vysokú školu. Chceli z toho urobiť proces s nejakými intelektuálnymi obludami. Keby totiž súdili všetkých tých dvadsať ľudí, väčšina z nich boli samé robotnícke profesie, a to sa im nehodilo. Takže takto som do toho spadol, ja už som sedel predtým, takže som dostal najviac – štyri a pol roka, no a potom som bol štyridsať dní vonku a znovu som dostal rok a pol.
.a to si si po tej druhej base nemohol „dávať pozor“?
Ja som si nechcel dávať pozor. To mi práve hovoril advokát, keď som bol vyšetrovaný za nedovolené podnikanie, lebo som organizoval koncert. Že „prečo to robíte vy, ktorý ste už predtým sedeli“? A ja hovorím: No, lebo iné neviem. Bol som takzvaný umelecký vedúci, ja som vymýšľal finty, ako sa dá hrať. Aj tak nám to nebolo nič platné, pretože tá posledná finta bola, že sme hrali väčšinou na súkromných oslavách, na svadbách a aj tak nás zavreli za výtržníctvo. Oni sa s tým zákonom nejako nepárali.
.nebál si sa ďalšieho väzenia?
Už neviem, v ktorom väzení som to bol. Moja žena o mne písala článok a motto tam bolo z Oscara Wilda: „Dieťa, ktoré sa popáli, miluje oheň.“ Pre mňa bolo absolútne neprijateľné, že by som prežil život v nejakom kryte, v nejakej skrýši. To, čo som robil, som považoval za také dôležité, že som pre to... azda nie „riskoval všetko“, ale jednoducho nemohol som ináč.
.mohol si byť básnikom, ktorý vydáva knihy, a nie tým kto na moták píše vo väzení svoje verše, nie?
To ma nikdy netrápilo. Myslím, že človek má robiť to, čo považuje za správne bez ohľadu na dôsledky. Ja som po otcovi Juhočech a teda dosť tvrdohlavý. Oni ma srali a ja by som im nikdy neustúpil.
.osem a pol roka si bol vo väzení. Keď bolo najhoršie, čo ti dávalo silu?
(Dlhé ticho.) Asi najskôr tá tvrdohlavosť. Dana Němcová mi do väzenia raz napísala: „Trpezlivost, toť vše.“ Trpezlivosť je jedna z cností. Nerád by som hovoril o viere v Boha, pretože to môže vyznieť lacno. Ale v jednom liste Juliáne som napísal, že ak Boh je, tak to má všetko nejaký zmysel, a ak nie je, tak je to aj tak jedno. Okrem toho som bol presvedčený, že komunizmus padne. Že sa toho dožijem. To bolo práve v rozhovoroch ľudí z mojej generácie časté, že oni si mysleli, že je to tu navždy. Keď som sedel za časopis Vokno, tak mi tí hajzli radostne oznamovali, že dostanem najdlhší možný trest, a tak ľahko sa von nedostanem. Povedal som im, že mi je to jedno, pretože si ho aj tak neodsedím, lebo režim padne. Odsedel som to síce celé, dostal som tri a pol roka, ale počítal som s tým, že sa to musí zrútiť. No a keď som už mal odsedenú polku trestu a režim sa nezrútil, tak už mi ostávala len druhá polovica, a to bolo radostnejšie... A ešte mi k tomu napadá väzenský vtip, ktorý hovorí, „Najhorších je prvých päť rokov“.
.ako si vedel, že ten režim padne?
Mal som rád Andreja Amalrika a on predpovedal, že Sovietsky zväz sa rozpadne v roku 1984. Na to som sa spoliehal – a ani sa veľmi nesekol, že? Nevedel som, ako to príde, ale že sa toho dožijem, to som považoval za úplne jasné. Dokonca som bol presvedčený, že uvidím aj priateľov, ktorí odišli do emigrácie.
.zazlieval si tým ľuďom, že odišli?
Keby nebolo podpory zo zahraničia, tak by sme si ten proces s Plastikmi odsedeli oveľa dlhšie. Ja by som sedel tak sedem rokov, ostatní možno tri alebo štyri. Boh nech žehná tým, ktorí sa nás vtedy zastali. Emigráciu som vyčítal Karáskovi. Ako kňaz nemá pre takýto čin ospravedlnenie. Vybavil som si to s ním v básňach. V Labutích písních som napísal „Bratr Karásek ve Švícarsku dokazuje svou Bohu lásku...“. Ale to už je za nami. Už sme si to vyjasnili.
.máte dnes dobré vzťahy?
Neutrálne.
.a s Pavlom Zajíčkom, ktorý tiež emigroval?
Úplne výborné.
.na začiatku roku 1989 roku boli v Prahe demonštrácie. Čo si si myslel, že sa udeje?
Bol som vtedy vo väzení. Ale vravel som si, že už sa to začalo.
.kedy ťa prepustili z väzenia?
Až 17. novembra. To bolo tých prvých päť prepustených politických väzňov. Rozhlas hlásil, že som prepustený, a ja som furt sedel. Prišiel za mnou náčelník väznice a hovorí: „Pán Jirous, ste slobodný človek, ale ja vás pustiť nemôžem, pretože som nedostal príkaz z „hlavní rozdělovny“, to bol posledný deň tých demonštrácií na Letnej. A oni nechceli, aby som tam prehovoril. Pustili ma až večer. Vonku na mňa v taxíku čakali ľudia z Občianskeho fóra. Demonštráciu by sme nestihli, tak som sa nechal zaviesť k prvej krčme a tam som s nejakými robotníkmi z uránových baní prepil všetky peniaze, čo som dostal z kriminálu. Teda asi 300 korún.
.teraz je rok 2008. Ako by si charakterizoval posledných 20 rokov?
Som absolútne zhnusený. Ja som ten posledný, kto by mal chváliť komunistov. Ale smutná pravda je, že vtedy ľudia mali prácu, mali kde bývať. Dnes ten, kto má vyše šesťdesiat a nemá nejaké konexie, tak aby sa šiel rovno obesiť. Je to šialené. Na druhej strane, keď tento môj názor vyjde v novinách, nič sa mi nestane, môžem tých papalášov kritizovať a je to v poriadku, môžem ísť do cudziny, pred Novembrom som nemohol ísť ani do Poľska. Ale sú tu ľudia, ktorí sa v tomto prostredí cítia ako ryby vo vode, nastala tu vláda „šikulov“, ľudí bez morálky... Je to čím ďalej horšie.
.skús charakterizovať troch tvojich priateľov, ktorí tu už nie sú. Napríklad Andrej Stankovič.
Jeho smrť je jedna z najbolestnejších strát. Charakterný človek, úžasný filmový kritik, veľký básnik.
.mejla Hlavsa.
(Dlhé ticho.) Mejla bol jeden z najbližších vôbec...
.egon Bondy.
Tá jeho spolupráca s ŠtB mi neprekážala, pretože im nič nehovoril. To, že sa posral pri výsluchu, to sme všetci vedeli. Nikdy nás nepodrazil.
.magorovy labutí písne je kniha, v ktorej je strašne veľa nádeje, sily a krásy, tá kniha je pre mnoho ľudí strašne dôležitá. Ako vznikala?
Je taká preto, lebo som mal na ňu kopu času v kriminále. Väčšina je napísaná za prvé dva roky väzenia. Potom som v base začal kšeftovať s čajom. A nedá sa byť súčasne aj kapitalista, aj básnik.
.ako do tvojho tvrdého väzenského života vstupovali tie jemné básne?
Nás bolo tridsať v miestnosti a keď zaznel klaxón na vstávanie, tak ja som okamžite vyskočil, pretože keby som hneď nevstal, tak už by som nevstal nikdy, nechal by som sa umlátiť. Len čo by som začal o tom premýšľať, že musím vstávať, tak by som sa asi zbláznil. To bol jeden dôvod, že som stával prvý. Druhý bol, že na tých tridsať ľudí bolo jedno umývadlo, v ktorom sa museli všetci umyť asi v priebehu desiatich minút. Našťastie sa tam asi dve tretiny ľudí neumývalo, my, čo sme sa umývali, sme mali poradie, pri ktorom sme sa museli vystriedať... Ráno sa nikto s nikým nerozpráva. Než to spracuješ, než ideš do práce, než sme vypili prvý silný čaj... Takže po ránu žádný básničky... Tie vznikali až potom pri práci.
.je to pravdivá legenda o tom, ako sa prvá rolka Labutích písní dostala von z basy?
Jirka Gruntorád mal kópie všetkých básni, čo som v base napísal. Dôveroval som mu. A ten hajzel bez môjho vedomia – nikdy by som mu to nepovolil – prvých dvanásť kúskov vyniesol Dane Nemcovej. Bolo to napísané na cigaretových papierikoch, ktoré zabalil do igelitu, dal si to do úst a počas súdneho procesu na chodbe dal dlhý francúzsky bozk Dane Němcovej a pritom jej to posunul do úst. Zvyšok vzniesol von, keď ho polroka predo mnou prepustili. Keď sa ho niekde pýtali, ako sa mu to podarilo, on povedal, že to nepovie, lebo možno tá metóda bude ešte niekedy použitá. To bolo v deväťdesiatom roku, čiže vidíš, akú sme mali dôveru v ten režim, ktorý tu nastal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.