Základné potraviny sú tým posledným tovarom, ktorý v čase núdze prestáva človek nakupovať. Ak ceny potravín rastú, bohatší človek vždy nájde dosť veľa iných tovarov, ktorých sa ochotne vzdá. Čo však s chudobnými ľuďmi, ktorí na potraviny spotrebujú celý príjmový koláč?
Britský premiér Gordon Brown navrhol zdanlivo nečakané riešenie: zrušiť poľnohospodárske dotácie.
Skutočnosť, že potraviny sú tovarom „najvyššej priority“, tvorila spolu s vysokým podielom farmárov na zamestnanosti v krajine po celé desaťročia priam dokonalé podmienky na vznik rozsiahlej agrárnej politiky, plnej regulácií, dotácií a bariér pre medzinárodný obchod. Dlhé roky nebol dôvod pochybovať o tom, že „stroj“ vládnych zásahov do agrárnej politiky funguje ako dobre namazaný dvojtaktný motor. Vždy, keď boli farmári nespokojní s vonkajšou konkurenciou, vláda zhoršila možnosti jej vstupu na domáci trh. Vždy, keď bola verejnosť nespokojná s následným nárastom cien potravín (spôsobeným práve vládou iniciovanou likvidáciou zahraničnej konkurencie), vláda uhasila vášne ďalšími dotáciami do agrosektora.
Výsledok tohto pustošenia? Napriek tomu, že agrárny trh disponuje obrovským počtom dodávateľov a dobrými predpokladmi na nízke ceny potravín, potraviny sú čoraz drahšie a konkurencia na trhu už takmer neexistuje.
Gordon Brown mohol v boji proti chudobe vytiahnuť ďalší balíček z vreca vládnych zásahov, ale zdá sa, že v tomto mechu už naozaj nič nie je. Poľnohospodárska legislatíva Európskej únie dnes má dnes už viac ako 80-tisíc strán a dotácie do agrosektora sú také obrovské, že zapĺňajú takmer polovicu rozpočtu EÚ a asi štvrtinu z celkového príjmov farmárov. Najhorším dôsledkom však je to, že vlády týmto konaním do veľkej miery zabraňujú ekonomickému rastu krajín tretieho sveta. Napokon, Gordon Brown to na videonahrávke, ktorú v utorok premietli v New Yorku na rokovaní Ekonomickej a sociálnej rady OSN pre boj proti svetovej potravinovej kríze, povedal celkom jasne: „Bohaté krajiny musia skoncovať s existenčným ohrozovaním tých najchudobnejších prostredníctvom poľnohospodárskych dotácií. ... Je neakceptovateľné, aby bohaté krajiny stále dotovali poľnohospodárstvo jednou miliardou USD denne, a pripravovali tak chudobných poľnohospodárov v rozvojových krajinách odhadom o sto miliárd USD ročne.“
Britské snahy o reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky nie sú nové, ale nemožno ich považovať ani za celkom radikálne, keďže ich cieľom je skôr presun dotácií z podpory produkcie na podporu rozvoja vidieka alebo agrárneho výskumu. A zdá sa, že v tom bude mať prsty aj snaha „nebyť Francúzmi“, čo v konečnom dôsledku môže znamenať len zámer dorovnať sa k výhodám, ktoré zo systému ťažia ich susedia.
Zásahy bruselských úradníkov do agrárneho trhu svedčia v posledných mesiacoch o veľkej strate svojprávnosti: jedného dňa presadzujú ponechanie pôdy úhorom, druhý deň nie, v jeden deň podporujú biopalivá a druhý zase nie. Britské úsilie o obmedzenie dotácií farmárom je pri sledovaní šialených snáh európskych legislatívcov výbornou správou. Vďaka za ňu.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Britský premiér Gordon Brown navrhol zdanlivo nečakané riešenie: zrušiť poľnohospodárske dotácie.
Skutočnosť, že potraviny sú tovarom „najvyššej priority“, tvorila spolu s vysokým podielom farmárov na zamestnanosti v krajine po celé desaťročia priam dokonalé podmienky na vznik rozsiahlej agrárnej politiky, plnej regulácií, dotácií a bariér pre medzinárodný obchod. Dlhé roky nebol dôvod pochybovať o tom, že „stroj“ vládnych zásahov do agrárnej politiky funguje ako dobre namazaný dvojtaktný motor. Vždy, keď boli farmári nespokojní s vonkajšou konkurenciou, vláda zhoršila možnosti jej vstupu na domáci trh. Vždy, keď bola verejnosť nespokojná s následným nárastom cien potravín (spôsobeným práve vládou iniciovanou likvidáciou zahraničnej konkurencie), vláda uhasila vášne ďalšími dotáciami do agrosektora.
Výsledok tohto pustošenia? Napriek tomu, že agrárny trh disponuje obrovským počtom dodávateľov a dobrými predpokladmi na nízke ceny potravín, potraviny sú čoraz drahšie a konkurencia na trhu už takmer neexistuje.
Gordon Brown mohol v boji proti chudobe vytiahnuť ďalší balíček z vreca vládnych zásahov, ale zdá sa, že v tomto mechu už naozaj nič nie je. Poľnohospodárska legislatíva Európskej únie dnes má dnes už viac ako 80-tisíc strán a dotácie do agrosektora sú také obrovské, že zapĺňajú takmer polovicu rozpočtu EÚ a asi štvrtinu z celkového príjmov farmárov. Najhorším dôsledkom však je to, že vlády týmto konaním do veľkej miery zabraňujú ekonomickému rastu krajín tretieho sveta. Napokon, Gordon Brown to na videonahrávke, ktorú v utorok premietli v New Yorku na rokovaní Ekonomickej a sociálnej rady OSN pre boj proti svetovej potravinovej kríze, povedal celkom jasne: „Bohaté krajiny musia skoncovať s existenčným ohrozovaním tých najchudobnejších prostredníctvom poľnohospodárskych dotácií. ... Je neakceptovateľné, aby bohaté krajiny stále dotovali poľnohospodárstvo jednou miliardou USD denne, a pripravovali tak chudobných poľnohospodárov v rozvojových krajinách odhadom o sto miliárd USD ročne.“
Britské snahy o reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky nie sú nové, ale nemožno ich považovať ani za celkom radikálne, keďže ich cieľom je skôr presun dotácií z podpory produkcie na podporu rozvoja vidieka alebo agrárneho výskumu. A zdá sa, že v tom bude mať prsty aj snaha „nebyť Francúzmi“, čo v konečnom dôsledku môže znamenať len zámer dorovnať sa k výhodám, ktoré zo systému ťažia ich susedia.
Zásahy bruselských úradníkov do agrárneho trhu svedčia v posledných mesiacoch o veľkej strate svojprávnosti: jedného dňa presadzujú ponechanie pôdy úhorom, druhý deň nie, v jeden deň podporujú biopalivá a druhý zase nie. Britské úsilie o obmedzenie dotácií farmárom je pri sledovaní šialených snáh európskych legislatívcov výbornou správou. Vďaka za ňu.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.