Grécka Drama

.pri opakovaných cestách do Grécka od roku 2009, keď naplno vypukla kríza vinou tamojšieho života nad pomery, narážam ako reportér vždy na jeden a ten istý problém. Mám rád grécky temperament, chápem aj ich tradične bezstarostné kávičkovanie pri frapé za štyri eurá, no Gréci ma čoraz viac rozčuľujú. Teda nie všetci, samozrejme.

.my a oni

Zovšeobecňujúca skúsenosť s prevažujúcou gréckou mentalitou vlastnej výnimočnosti je tá, že určujúce je pre nich dôsledné delenie na „my“ a „oni“. My, teda hrdí potomkovia antickej civilizácie a vynálezcovia demokracie, sme pilier, dokonca epicentrum Európy, nikto nás z nej nemôže vyhodiť. Ani z eurozóny. My sme len obeť našich nezodpovedných politikov (Papandreu, Karamanlis, Samaras; teraz tak trochu pár mesiacov aj chudák Tsipras) za posledných najmenej dvadsať rokov. My teraz trpíme, znášame ponižovanie od Európanov, ktorí majú tú drzosť a chcú od nás splácanie všetkých dlhov, no máme už toho dosť. Chceme dôstojnosť, chceme a vyžadujeme ľudskosť, o akej hovorí Syriza, keď nám radila v referende hlasovať OXI – teda NIE. Vďaka Bohu, ustáli sme to a referendum dopadlo dobre. Odpustite nám naše dlhy, tak ako ste ich odpustili po vojne západnému Nemecku. Sme azda horší ako Nemci?

A čo oni? To oni, teda naši politici, európski aj svetoví politici, medzinárodní veritelia, áno, oni všetci sú vinní za našu tragickú situáciu. Požičiavali nám a neupozornili nás, že si nemáme brať ďalšie pôžičky. Darebáci! Najmä Nemci, to bez diskusie. A vôbec, kedy nám už tí prekliati Nemci zaplatia vojnové reparácie? – Milí Gréci a kto ak nie vy volil vašich politikov? Kto si žil dlho nad pomery a kto mal najštedrejší sociálny systém v Európe? Veď je to už fraška, nie dráma.

Pokoj, priatelia. Roadmovie sa iba začína. Ponúkam vám fragmenty tamojšieho príbehu v období okolo kľúčového referenda 5. júla. Hodiny a dni po ňom sa zmenili na ultimátum Európy Grécku. Nebojte sa, už padne opona.

.welcome to Greece

Macedónsko je malá krajinka. Zo severu na juh, teda zo Srbska na hranicu Grécka, ju prejdete po „diaľnici Alexandra Macedónskeho“, ako hrdo hlásajú bilbordy na jej okraji, tak za tri hodiny. Pochopiteľne, slávny panovník a dobyvateľ nebol Slovan, takže Gréci sa oprávnene hnevajú, že si ho Macedónci (ich štátu hovoria Gréci Skopje, podľa hlavného mesta, alebo FYROM, čo je skratka pre anglický variant názvu Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko) tak deklaratívne privlastnili. Na neodbytnú otázku, ako vyzerá Grécko v čase krízy, radšej rýchlo zabudnite, pre istotu už vo FYROM. Vyzerá inak, ako by ste očakávali.

Hladujú a trpia tu ľudia, no až na malé výnimky to nie sú Gréci. Miestne médiá s ľútosťou hlásia, že prvá obeť súčasnej krízy je istý Albánec, hosťujúci robotník na severe Grécka, ktorý skolaboval pri bankomate a už sa neprebral. Prvá dedinka za hranicou sa volá Euzoni. Úhľadne upravené a obhospodarované záhradky pri prízemných bielych domčekoch s garážami pripomínajú nemecky hovoriace oblasti Európy. Ibaže, nikde nikoho. Prvá staršia pani, ktorú s kolegom Filipom Lehotským oslovíme, nevie po anglicky. Pýtame sa na utečencov, ktorí by tu kdesi mali byť. „Afganistan, Sýria,“ poviem kľúčové medzinárodné slová. „Aha,“ kývne hlavou pani, usmeje sa a ukáže na polia za dedinou. Tam kdesi sú.

Na okraji Euzoni stojí čerpacia stanica a vedľa nej motorest s obrovským pútačom, na ktorom je tancujúci muž v tradičnom širokom gréckom ľudovom odeve a nad ním gigantický anglický nápis Welcome to Greece. Koho víta? Prevažne Sýrčanov, posedávajú tu celé vyčerpané rodiny. Absurdnejší obraz súčasnosti si iba ťažko dokážem predstaviť. „Žiaľ, nemôžem vás ubytovať. Hotel je rezervovaný iba pre Sýrčanov,“ povie nám s ľútosťou majiteľ jedného z dvoch tunajších hotelov. Oceňujeme jeho postoj k utečencom a ideme ďalej. V dvadsať kilometrov vzdialenom mestečku Polykastro je voľný hotel Park so sadrovými replikami antických sôch s typickými rovnými nosmi, ktoré vyrastajú bez priehlbinky z čela.