Od najútlejšieho detstva sa motám okolo smrti. Nevedel som ju pochopiť, desila ma. Prvýkrát som zomrel pár minút pred narodením s pupočnou šnúrou okolo krku, oživovali ma. Úspešne, hoci nie bez následkov, niektoré foldre v mozgu sú nenávratne fuč. Chcel som smrť vidieť zblízka, dúfal som, že budem lepšie pripravený. Blbosť. Takto to nefunguje. Iba viem o trochu viac, čo ma čaká, keď umrie niekto blízky. Kedysi ma táto téma priťahovala, teraz priťahujem ja ju.
Mám vášeň pre staré tlače a mapy spred roka 1700. V roku 1629 získali moji predkovia šľachtický titul a prišli do Prešporka. Môj prapra Juraj Bránik bol desiatky rokov skorumpovaným notárom Uhorskej kráľovskej komory, vlastnil dve kúrie a palác, žiaľ, neskôr ho predal Zichyovcom. Kým som sa narodil, stihla família nechutne schudobnieť. V archíve po Jurajovi ostalo veľa stôp, opečiatkované a podpísané listiny, v Šamoríne sa zas podieľal na súdení bosoriek. Jeho brat Andrej bol správcom Beckovského hradu a jeden z potomkov tejto línie patril k zakladateľom Matice slovenskej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.