Základom formovania povojnových postojov Židov zo Slovenska je šoa. Predstavuje tragickú skúsenosť, ktorá zasiahla prakticky celú komunitu. Ovplyvnila fyzický a duševný stav jej členov, ale aj hodnoty a vzťah k judaizmu.
V praxi to znamenalo spochybňovanie donedávna nesporných hodnôt, ale aj hľadanie náhradných životných perspektív.
Najmä pre mladých bol riešením sionizmus a jeho cieľ – Palestína, kde túžili vybudovať nový domov. V rokoch 1945 – 1949 si zvolilo emigráciu zo Slovenska okolo 11-tisíc ľudí, z toho väčšina práve do oblasti, kde mal vzniknúť židovský štát.
Sionistické hnutie sa rozštiepilo do viacerých názorových prúdov (Hašomer Hacair, Makabi, Mizrachi, Betar). Napriek vnútorným rozporom spájali všetkých ideály o živote v novej vlasti. Dobové nadšenie odrážajú mnohé autentické spomienky. Možno vôbec najlepšie vystihla situáciu spomienka bratislavskej rodáčky na rok 1946: „Tá potreba byť časťou niečoho bola veľmi silná, milovali sme Hašomer Hacair. (...) Tam sme mali krásne dni. Nikto nikdy nespomenul holokaust. My sme to niekde pochovali a nechceli sme o tom hovoriť. Chceli sme byť mladí, zdraví, s novými myšlienkami. A ja si myslím, že tí, čo to viedli, nás zachránili. Mali sme zlé detstvo, ale mali sme veľmi peknú mladosť. (...) Dnes sa vlastne nepamätám, kto boli moje spolužiačky, to bola ako odseknutá vec, celkom sme sa koncentrovali na hnutie Hašomer Hacair a čakali sme na tú chvíľu, keď budeme môcť ísť do Izraela. Počúvali sme správy, čo sa tu deje. Keď vyhlásili izraelský štát, tak sme tancovali pred Národným divadlom. Mali sme pocit, že svet patrí nám!“
Pomery v Izraeli neraz nezodpovedali sľubom a idealizovaným očakávaniam. Napriek vojne, horúčavám, provizórnym podmienkam bývania a sociálnej neistote však pioniersky elán túto generáciu neopúšťa dodnes.
V odlišnej situácii sa ocitli tí, ktorí sa rozhodli ostať „doma v bezpečí“. Komunistická moc síce spočiatku Izrael tolerovala a dokonca podporovala, na obzore sa však už črtal proces s Rudolfom Slánskym a jeho „sprisahaneckým centrom“. V rokoch 1950 až 1963 bola legálna emigrácia prakticky nemožná. Židia, ktorí ostali, neraz v úsilí prežiť zatajovali svoj pôvod a v tomto duchu viedli aj potomkov. Všetky ilúzie o spokojnom živote v strednej Európe pochoval august 1968. Okupácia zároveň ilustrovala zmeny hodnotových orientácií v komunite. Väčšina židovskej populácie (najmä mládež a ľudia v strednom veku) zvolila rovnaké riešenie ako ich generační predchodcovia, teda odchod zo Slovenska. Kým po holokauste bolo túžbou vybojovať a neskôr ubrániť a vybudovať židovský štát, táto emigračná vlna preukázala viac pragmatizmu než idealizmu. Budúcnosť hľadala skôr v prosperujúcich ekonomikách v západnej Európe či v zámorí než v ohrozenom Izraeli. Pre Židov, ktorí ostali na Slovensku, sa Izrael stal na 20 rokov štátom, ku ktorému bolo lepšie sa verejne nehlásiť...
Rok 1989 znamenal, že cestovanie (aj do Izraela) už neovplyvňovali víza či úrady, ale výlučne financie. Židia zo Slovenska pozorne sledujú situáciu v Izraeli, navštevujú tam príbuzných, vyhľadávajú posvätné miesta a turistické pamiatky, študujú, pracujú... a vracajú sa späť.
Autor je etnológ
V praxi to znamenalo spochybňovanie donedávna nesporných hodnôt, ale aj hľadanie náhradných životných perspektív.
Najmä pre mladých bol riešením sionizmus a jeho cieľ – Palestína, kde túžili vybudovať nový domov. V rokoch 1945 – 1949 si zvolilo emigráciu zo Slovenska okolo 11-tisíc ľudí, z toho väčšina práve do oblasti, kde mal vzniknúť židovský štát.
Sionistické hnutie sa rozštiepilo do viacerých názorových prúdov (Hašomer Hacair, Makabi, Mizrachi, Betar). Napriek vnútorným rozporom spájali všetkých ideály o živote v novej vlasti. Dobové nadšenie odrážajú mnohé autentické spomienky. Možno vôbec najlepšie vystihla situáciu spomienka bratislavskej rodáčky na rok 1946: „Tá potreba byť časťou niečoho bola veľmi silná, milovali sme Hašomer Hacair. (...) Tam sme mali krásne dni. Nikto nikdy nespomenul holokaust. My sme to niekde pochovali a nechceli sme o tom hovoriť. Chceli sme byť mladí, zdraví, s novými myšlienkami. A ja si myslím, že tí, čo to viedli, nás zachránili. Mali sme zlé detstvo, ale mali sme veľmi peknú mladosť. (...) Dnes sa vlastne nepamätám, kto boli moje spolužiačky, to bola ako odseknutá vec, celkom sme sa koncentrovali na hnutie Hašomer Hacair a čakali sme na tú chvíľu, keď budeme môcť ísť do Izraela. Počúvali sme správy, čo sa tu deje. Keď vyhlásili izraelský štát, tak sme tancovali pred Národným divadlom. Mali sme pocit, že svet patrí nám!“
Pomery v Izraeli neraz nezodpovedali sľubom a idealizovaným očakávaniam. Napriek vojne, horúčavám, provizórnym podmienkam bývania a sociálnej neistote však pioniersky elán túto generáciu neopúšťa dodnes.
V odlišnej situácii sa ocitli tí, ktorí sa rozhodli ostať „doma v bezpečí“. Komunistická moc síce spočiatku Izrael tolerovala a dokonca podporovala, na obzore sa však už črtal proces s Rudolfom Slánskym a jeho „sprisahaneckým centrom“. V rokoch 1950 až 1963 bola legálna emigrácia prakticky nemožná. Židia, ktorí ostali, neraz v úsilí prežiť zatajovali svoj pôvod a v tomto duchu viedli aj potomkov. Všetky ilúzie o spokojnom živote v strednej Európe pochoval august 1968. Okupácia zároveň ilustrovala zmeny hodnotových orientácií v komunite. Väčšina židovskej populácie (najmä mládež a ľudia v strednom veku) zvolila rovnaké riešenie ako ich generační predchodcovia, teda odchod zo Slovenska. Kým po holokauste bolo túžbou vybojovať a neskôr ubrániť a vybudovať židovský štát, táto emigračná vlna preukázala viac pragmatizmu než idealizmu. Budúcnosť hľadala skôr v prosperujúcich ekonomikách v západnej Európe či v zámorí než v ohrozenom Izraeli. Pre Židov, ktorí ostali na Slovensku, sa Izrael stal na 20 rokov štátom, ku ktorému bolo lepšie sa verejne nehlásiť...
Rok 1989 znamenal, že cestovanie (aj do Izraela) už neovplyvňovali víza či úrady, ale výlučne financie. Židia zo Slovenska pozorne sledujú situáciu v Izraeli, navštevujú tam príbuzných, vyhľadávajú posvätné miesta a turistické pamiatky, študujú, pracujú... a vracajú sa späť.
Autor je etnológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.