Akí sú Izraelčania? Kto vlastne sú? Aké problémy ich trápia? Ako vyzerá ich bežný život? Aj tieto otázky sme si kládli pri nakrúcaní dokumentu o Izraelčanoch v Izraeli.
Dva týždne sme sa pretĺkali ulicami Haify s kamerami, mikrofónmi a svetlami naloženými v aute. Križovali sme malebné ulice, odľahlé štvrte i preplnené pláže. Štrnásť hodín denne sme robili na rozhovoroch a šesť hodín denne sme vyrážali za zábavou do ulíc. Izraelských postelí sme si veľa neužili, atmosféra tohto mesta nás každú noc dobila novou energiou. Hovorili sme s mnohými. S vojakmi, študentmi, vedcami, profesormi, ruskými emigrantmi, ortodoxnými židmi, kresťanskými Arabmi, moslimami... Boli to rozhovory s ľuďmi, ktorí žijú veľmi odlišné životy od tých, aké väčšina Slovákov automaticky považuje za garantované, všedné... proste normálne. Až po návrate domov som si naplno uvedomil ten kontrast. Tie dve tváre, ktoré majú ľudia v Izraeli.
Prvá tvár je ľudská tvár. Izraelčania sa schuti smejú, radi nakupujú, poctivo študujú, berú si hypotéky, neznášajú dlhé rady na lístky do kina a najradšej zo všetkého chodia na ryby. Ak ich porovnám napríklad so Slovákmi, prídu mi oveľa bezprostrednejší. Nuž, ľudia z okolia Stredozemného mora sú pravdepodobne obdarení akýmsi neviditeľným čarom, ktoré sa pod Tatrami, ale aj inde vo svete, až tak často nevidí.
Druhá tvár je bytostná tvár. V Izraeli je každý súčasťou nejakej etnickej, národnostnej alebo náboženskej skupiny. Nie pro forma, ale bytostne. Izraelčania sú bez ohľadu na konkrétnu skupinu, do ktorej patria, vďaka prvej tvári jedni z najpriateľskejších ľudí na svete. Ale stačí prejsť za určitú hranicu, a prvú tvár nahradí druhá. A bez ohľadu na ich etnickú, národnú alebo náboženskú príslušnosť sa zrazu ocitnete uprostred víru otázok a odpovedí, názorov a protinázorov, jednoducho vážnej a živej diskusie. Nerád sa obmedzujem na kategorické súdy, ale zdá sa mi, že každý občan Izraelu si je vedomý toho, kým je, odkiaľ je a prečo tu je. Tieto fundamentálne otázky, ktoré sa v západných krajinách rozoberajú už len na akademickej pôde, sú pevnou súčasťou osobnosti každého Izraelčana.
V Izraeli žijú príslušníci desiatok náboženstiev a tuctov etník. Tieto dve tváre preto ostávajú v Haife, Tel Avive, Jeruzaleme a iných kozmopolitných mestách striktne oddelené pomyselnou hranicou. V každodennom živote sa Izraelčania naučili neukazovať jeden druhému svoju „druhú“ tvár. Zariadil to tak sám život z jednoduchého dôvodu: aby dokázali existovať v ich mikrosvete jeden vedľa druhého. Sused vedľa suseda, spolužiaci v triedach, kolegovia na pracoviskách.
Autor je cestovateľ a novinár
Dva týždne sme sa pretĺkali ulicami Haify s kamerami, mikrofónmi a svetlami naloženými v aute. Križovali sme malebné ulice, odľahlé štvrte i preplnené pláže. Štrnásť hodín denne sme robili na rozhovoroch a šesť hodín denne sme vyrážali za zábavou do ulíc. Izraelských postelí sme si veľa neužili, atmosféra tohto mesta nás každú noc dobila novou energiou. Hovorili sme s mnohými. S vojakmi, študentmi, vedcami, profesormi, ruskými emigrantmi, ortodoxnými židmi, kresťanskými Arabmi, moslimami... Boli to rozhovory s ľuďmi, ktorí žijú veľmi odlišné životy od tých, aké väčšina Slovákov automaticky považuje za garantované, všedné... proste normálne. Až po návrate domov som si naplno uvedomil ten kontrast. Tie dve tváre, ktoré majú ľudia v Izraeli.
Prvá tvár je ľudská tvár. Izraelčania sa schuti smejú, radi nakupujú, poctivo študujú, berú si hypotéky, neznášajú dlhé rady na lístky do kina a najradšej zo všetkého chodia na ryby. Ak ich porovnám napríklad so Slovákmi, prídu mi oveľa bezprostrednejší. Nuž, ľudia z okolia Stredozemného mora sú pravdepodobne obdarení akýmsi neviditeľným čarom, ktoré sa pod Tatrami, ale aj inde vo svete, až tak často nevidí.
Druhá tvár je bytostná tvár. V Izraeli je každý súčasťou nejakej etnickej, národnostnej alebo náboženskej skupiny. Nie pro forma, ale bytostne. Izraelčania sú bez ohľadu na konkrétnu skupinu, do ktorej patria, vďaka prvej tvári jedni z najpriateľskejších ľudí na svete. Ale stačí prejsť za určitú hranicu, a prvú tvár nahradí druhá. A bez ohľadu na ich etnickú, národnú alebo náboženskú príslušnosť sa zrazu ocitnete uprostred víru otázok a odpovedí, názorov a protinázorov, jednoducho vážnej a živej diskusie. Nerád sa obmedzujem na kategorické súdy, ale zdá sa mi, že každý občan Izraelu si je vedomý toho, kým je, odkiaľ je a prečo tu je. Tieto fundamentálne otázky, ktoré sa v západných krajinách rozoberajú už len na akademickej pôde, sú pevnou súčasťou osobnosti každého Izraelčana.
V Izraeli žijú príslušníci desiatok náboženstiev a tuctov etník. Tieto dve tváre preto ostávajú v Haife, Tel Avive, Jeruzaleme a iných kozmopolitných mestách striktne oddelené pomyselnou hranicou. V každodennom živote sa Izraelčania naučili neukazovať jeden druhému svoju „druhú“ tvár. Zariadil to tak sám život z jednoduchého dôvodu: aby dokázali existovať v ich mikrosvete jeden vedľa druhého. Sused vedľa suseda, spolužiaci v triedach, kolegovia na pracoviskách.
Autor je cestovateľ a novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.