Svetová banka odchádza zo Slovenska, pretože už nie sme odkázaní na jej pomoc. Skvelá správa. Ale má dôsledok – nastal čas na celkom iné garde, než sme zvyknutí.
Československo patrilo pred druhou svetovou vojnou medzi najbohatšie krajiny sveta. Nemecký fašizmus mnohé zničil – v Česku najmä ekonomicky, na Slovensku najmä morálne – ale až štyridsať rokov komunizmu z nás urobilo chudobnú krajinu. Mali sme tu škaredé autá (výber bol Trabant alebo Škoda 100, pre šťastnejších Škoda 120 a hranaté Žiguli), škaredý tovar (pamätné boli obaly pracích práškov Tix či smradľavý igelit na mlieko, z ktorého permanentne tieklo) a škaredú budúcnosť. Ešte aj svoje pekné mestá sme si ošpatili.
Boli to plody plánovanej ekonomiky, bájneho socializmu, v ktorom sa súkromné vlastníctvo nahradilo takzvaným spoločenským. Toto zločinné znárodnenie v Československu bolo o mnoho rádov väčšou lúpežou a malo o mnoho rádov horšie dôsledky, než všetky neskoršie tunelovania firiem v slobodnej východnej Európe dokopy.
Keď komunizmus padol, okrem slobôd bolo potrebné obnoviť najmä súkromné vlastníctvo. Preto prišla kupónová privatizácia, a hoci bola rýchlo zdiskreditovaná podvodníkmi, bol to najdôležitejší ekonomický krok, aký sa tu kedy urobil. Tomáš Ježek a Dušan Tříska, ktorí rýchlu privatizáciu presadili, si preto nezaslúžia dnešné zabudnutie, ale skôr miesto v učebniciach.
Ale okrem dobrých vlastných nápadov sme po roku 1989 potrebovali aj pomoc zvonka. Finančnú, intelektuálnu, morálnu. Dnes sa to už nezdá, ale napríklad hodnotenia, odporúčania a pôžičky Medzinárodného menového fondu a čiastočne aj Svetovej banky boli najmä na Slovensku celé roky veľmi účinnou brzdou ekonomickej hlúposti. A vstupné kritériá NATO a EÚ výrazne pomohli zabrániť definitívnemu víťazstvu mečiarizmu.
Dnes už Slovensko nie je chudobné. Ekonomika vďaka bývalým reformám a napriek dnešnému Ficovi rastie dobrým tempom, nezamestnanosť neustále klesá, tovar v obchodoch je vkusný, autá už nie sú z bakelitu a aj mestá sa vracajú k farebnosti. Takže, hoci sa tomu ešte zdráhame uveriť, už zasa patríme k najbohatším krajinám sveta.
Lenže hoci rýchlo bohatneme, nevšímame si to. Pocit, že sme chudobní, a preto nám treba pomáhať, sme mali pridlho a bol prisilný na to, aby sme ho rýchlo opustili. Všeobecný nedostatok tu za desiatky rokov úspešne vybudoval mentalitu závislosti. A je to naša veľmi obľúbená závislosť, väčšia než alkohol. Ovláda nás a nedovoľuje nám obrátiť garde.
V tomto čísle prinášame na stranách 14 až 23 náš pohľad na pomoc smerujúcu zo Slovenska do sveta. Prvé zistenie je, že je smiešne malá. Omnoho menšia než napríklad v Česku. To je prvá veľká hanba. Zistili sme tiež, že ani v tejto oblasti nie je štát dobrým „vlastníkom“. Štátna pomoc často smeruje do nevhodných krajín, na nevhodné projekty, a veľkú jej časť spotrebujú administratívne náklady. To je druhá veľká hanba. Omnoho úspešnejšie sú súkromné iniciatívy ľudí, ktorí pomoc trpiacim chápu ako svoje poslanie. Lenže tým štát v pomoci nepomáha, ale radšej komplikuje život. To je tretia veľká hanba.
Je, samozrejme, možné výrazne zvýšiť sumu, ktorú na pomoc iným dávame zo štátneho rozpočtu. Napokon, ekonomika rastie, bolo by to bezbolestné a konečne by sme tým začali splácať všetko, čo sme dostali my, keď tu bolo ťažko. Podľa .týždňa však zvýšenie štátneho príspevku nie je kľúčová, a dokonca ani najlepšia cesta. Nie štát, ale až slobodné rozhodnutia súkromných darcov rozhodnú o zmene našej mentality. Čaká sa teda na súcit poctivých podnikateľov – majiteľov bánk, manažérov poisťovní, vlastníkov veľkých firiem, slušných developerov. Ale aj na činy tých, ktorí zbohatli na privatizácii, na tunelovaní, na predražených štátnych zákazkách, na korupcii. Väčšina z nich už unikla svetskej spravodlivosti, ale pomoc trpiacim by sa im zrejme rátala aj u vyššej. Skvelá šanca, nie?
Svetová banka odchádza, a je to naozaj dobrá správa. Už naozaj nepotrebujeme pomoc. Už potrebujeme pomáhať.
Československo patrilo pred druhou svetovou vojnou medzi najbohatšie krajiny sveta. Nemecký fašizmus mnohé zničil – v Česku najmä ekonomicky, na Slovensku najmä morálne – ale až štyridsať rokov komunizmu z nás urobilo chudobnú krajinu. Mali sme tu škaredé autá (výber bol Trabant alebo Škoda 100, pre šťastnejších Škoda 120 a hranaté Žiguli), škaredý tovar (pamätné boli obaly pracích práškov Tix či smradľavý igelit na mlieko, z ktorého permanentne tieklo) a škaredú budúcnosť. Ešte aj svoje pekné mestá sme si ošpatili.
Boli to plody plánovanej ekonomiky, bájneho socializmu, v ktorom sa súkromné vlastníctvo nahradilo takzvaným spoločenským. Toto zločinné znárodnenie v Československu bolo o mnoho rádov väčšou lúpežou a malo o mnoho rádov horšie dôsledky, než všetky neskoršie tunelovania firiem v slobodnej východnej Európe dokopy.
Keď komunizmus padol, okrem slobôd bolo potrebné obnoviť najmä súkromné vlastníctvo. Preto prišla kupónová privatizácia, a hoci bola rýchlo zdiskreditovaná podvodníkmi, bol to najdôležitejší ekonomický krok, aký sa tu kedy urobil. Tomáš Ježek a Dušan Tříska, ktorí rýchlu privatizáciu presadili, si preto nezaslúžia dnešné zabudnutie, ale skôr miesto v učebniciach.
Ale okrem dobrých vlastných nápadov sme po roku 1989 potrebovali aj pomoc zvonka. Finančnú, intelektuálnu, morálnu. Dnes sa to už nezdá, ale napríklad hodnotenia, odporúčania a pôžičky Medzinárodného menového fondu a čiastočne aj Svetovej banky boli najmä na Slovensku celé roky veľmi účinnou brzdou ekonomickej hlúposti. A vstupné kritériá NATO a EÚ výrazne pomohli zabrániť definitívnemu víťazstvu mečiarizmu.
Dnes už Slovensko nie je chudobné. Ekonomika vďaka bývalým reformám a napriek dnešnému Ficovi rastie dobrým tempom, nezamestnanosť neustále klesá, tovar v obchodoch je vkusný, autá už nie sú z bakelitu a aj mestá sa vracajú k farebnosti. Takže, hoci sa tomu ešte zdráhame uveriť, už zasa patríme k najbohatším krajinám sveta.
Lenže hoci rýchlo bohatneme, nevšímame si to. Pocit, že sme chudobní, a preto nám treba pomáhať, sme mali pridlho a bol prisilný na to, aby sme ho rýchlo opustili. Všeobecný nedostatok tu za desiatky rokov úspešne vybudoval mentalitu závislosti. A je to naša veľmi obľúbená závislosť, väčšia než alkohol. Ovláda nás a nedovoľuje nám obrátiť garde.
V tomto čísle prinášame na stranách 14 až 23 náš pohľad na pomoc smerujúcu zo Slovenska do sveta. Prvé zistenie je, že je smiešne malá. Omnoho menšia než napríklad v Česku. To je prvá veľká hanba. Zistili sme tiež, že ani v tejto oblasti nie je štát dobrým „vlastníkom“. Štátna pomoc často smeruje do nevhodných krajín, na nevhodné projekty, a veľkú jej časť spotrebujú administratívne náklady. To je druhá veľká hanba. Omnoho úspešnejšie sú súkromné iniciatívy ľudí, ktorí pomoc trpiacim chápu ako svoje poslanie. Lenže tým štát v pomoci nepomáha, ale radšej komplikuje život. To je tretia veľká hanba.
Je, samozrejme, možné výrazne zvýšiť sumu, ktorú na pomoc iným dávame zo štátneho rozpočtu. Napokon, ekonomika rastie, bolo by to bezbolestné a konečne by sme tým začali splácať všetko, čo sme dostali my, keď tu bolo ťažko. Podľa .týždňa však zvýšenie štátneho príspevku nie je kľúčová, a dokonca ani najlepšia cesta. Nie štát, ale až slobodné rozhodnutia súkromných darcov rozhodnú o zmene našej mentality. Čaká sa teda na súcit poctivých podnikateľov – majiteľov bánk, manažérov poisťovní, vlastníkov veľkých firiem, slušných developerov. Ale aj na činy tých, ktorí zbohatli na privatizácii, na tunelovaní, na predražených štátnych zákazkách, na korupcii. Väčšina z nich už unikla svetskej spravodlivosti, ale pomoc trpiacim by sa im zrejme rátala aj u vyššej. Skvelá šanca, nie?
Svetová banka odchádza, a je to naozaj dobrá správa. Už naozaj nepotrebujeme pomoc. Už potrebujeme pomáhať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.