V niektorých rómskych dialektoch sa slovné spojenie chonchanó baró (veľká lesť) používa na označenie spôsobu, ako obrať nejakého trkvasa o veľa peňazí. Je Mikolajova školská reforma pokusom o veľkú lesť, ktorej cieľom je obrať o peniaze Európsku úniu? Ak nie, potom načo ten neuveriteľný chvat?
Zatiaľ čo sme sa v posledných piatich číslach .týždňa zaoberali možnou podobou školskej reformy, vládna koalícia nám ukázala nie ako by reforma vyzerať mohla, ale ako vyzerať bude. A všetko nasvedčuje tomu, že ide naozaj o veľkú lesť. Výkrik „kráľ je nahý“ by bol v súvislosti s touto reformou nepatričným eufemizmom.
Najmä jedna vec bije do očí tak divo, že by sme sa, bratia, asi naozaj mali zastaviť. Lebo zákon prijatý koncom mája a reforma spustená od septembra – to sú konské dostihy, ktorých by sa ľudia zúčastňovať nemali.
O tom, že za tri mesiace (a z toho dva mesiace prázdnin) sa školy nemôžu pripraviť na reálnu reformu, nepochybuje hádam nikto. Otázka je, koľko seriózna príprava naozaj trvá. Opýtali sme sa na to dvoch riaditeliek. Riaditeľky 1. súkromného gymnázia v Bratislave Márie Smrekovej a riaditeľky vydavateľstva Didaktis Veroniky Adamčíkovej.
S Máriou Smrekovou o tvorbe programov
.na vašom gymnáziu učíte podľa vlastného vzdelávacieho programu. Ako dlho vám trvala jeho príprava?
V istom zmysle to trvá dodnes, čo je sedemnásť rokov. Pri zakladaní gymnázia v roku 1991 sme celkom jasne vedeli, že chceme byť v učení slobodnejší. To nám umožnil vlastný učebný plán, ktorý bol podmienkou zaradenia do siete škôl. Pri jeho tvorbe sme museli stále vnímať generáciu, ktorú sme mali pred sebou, prispôsobovať sa jej v obsahu a formách vedenia jednotlivých hodín. Viete aká bývala najčastejšia otázka študentov ku koncu vyučovacej hodiny? Pýtali sa: „Načo mi bude to, čo sa tu učíme?“ Bežná reakcia je, že učiteľ sa urazí, alebo len pokrúti hlavou, prípadne na trúfalca nakričí. My sme sa snažili o tejto otázke premýšľať.
.naozaj to trvalo až tak dlho?
Tvorba vzdelávacieho programu je proces ustavičného vylepšovania existujúceho stavu. Nepoznám kreatívnejšiu skupinu ľudí ako dobrých učiteľov, a to ani keď vezmem do úvahy umelcov. Každá hodina je improvizovaným divadlom s danou témou a trvaním 45 minút. Jej úspešnosť sa okamžite meria pozornosťou študentov, ale ďalšia veľmi dôležitá spätná väzba prichádza až po rokoch – v osobnostiach, ktoré sa profesijne a ľudsky zaradili do života. Vytvorenie prvej pracovnej verzie školského vzdelávacieho a výchovného programu netrvá až tak dlho, ale určite sa nedá stihnúť za tri mesiace, ako to predpokladá minister školstva. A už vôbec nie na školách, ktoré boli doteraz viazané železným učebným plánom.
.a to sa podľa medových rečí nemajú meniť len vzdelávacie programy a učebné plány, ale celá filozofia vzdelávania...
No áno, v zákone sa síce hovorí o tom, že žiaci by mali získavať menej vedomostí a viac kompetencií, lenže to je v podstate len v rovine deklarácií. V skutočnosti však zákon nevytvára na takúto zmenu nijaký priestor. A pritom ide o veľmi potrebnú zmenu. Vezmime si už len takú elementárnu schopnosť, ako je schopnosť učiť sa. Väčšinou mylne predpokladáme, že deti sa vedia učiť, alebo že sa to samy nejako naučia. O malej oprávnenosti tohto predpokladu svedčia lamentácie rodičov pri zlých známkach: „veď sa to celý večer učil“. Lenže tá činnosť, ktorú volajú učenie sa, je obyčajne len trénovaním pamäti a mechanickým interpretovaním zapamätaného.
.ako sa dá naučiť učiť sa?
Už piaty rok to skúšame na našom gymnáziu v predmete Učím sa učiť sa. V prvom rade je rozumné uvedomiť si, že sme rôzni a aj spôsob prijímania informácií máme rôzny. Je dobre o sebe vedieť, či mi vyhovuje viac, keď o probléme počúvam, alebo čítam, či mi skôr vyhovuje štruktúrované učivo prezentované v logických vzťahoch, alebo príbeh s chýbajúcim koncom. Sú mi bližšie obrázky, alebo manipulácia s modelmi? Rád sa o problémoch rozprávam, a tak si tvorím predstavu, alebo radšej o nich sám premýšľam? Vedieme deti k tomu, aby na tieto otázky hľadali odpovede a postupne sa tak snažili porozumieť svojmu vlastnému učebnému štýlu.
.na všeobecnej úrovni sa nový školský zákon tvári, že aj on také veci umožňuje a podporuje. Ale na konkrétnej úrovni je všetko inak. Ako to vyzerá vo vašom predmete?
Učebné osnovy chémie, ktoré pripravil Štátny pedagogický ústav, by som asi najskôr charakterizovala vetou „Kade ho hnali, tade utekal“. Chémia je predmet experimentu, ale nie v novej verzii učebného plánu. Osnovy pre prvý ročník gymnázií sú prepisom osnov gymnázií zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, pričom je vypustených zhruba 20 percent učiva. Počet hodín chémie pritom znížili o viac ako 20 percent, takže v skutočnosti nedošlo v chémii k redukcii učiva, ale k jeho zhusteniu. A to navyše bez akejkoľvek jednotiacej myšlienky. Tak ako v celom novom školskom zákone chýba filozofia zmeny, postráda ju aj návrh osnov chémie.
.ako sa toto môže stať?
Z osnov chémie je cítiť strach o to, aby sme mali čo učiť. Cieľom nových osnov nie je zabezpečiť žiakom moderné vzdelanie, cieľom je udržať úväzky učiteľov chémie. V osnovách nie je priestor na využívanie metód ako je zážitkové učenie, samoštúdium s vyhľadávaním a spracúvaním informácií, interview s odborníkmi, ba ani na deklarované projektové vyučovanie. Bez tohto priestoru nie je možná žiadna realizácia nového prístupu k edukácii. V skutočnosti je to ešte horšie ako doteraz.
.a to tým ľuďom len tak prejde?
Prejde, pretože učitelia budú učiť modernejšie. Nie vďaka, ale napriek reforme. Ako hovorí profesor Hejný, zmysluplná je len zmena iniciovaná zdola a tam aj realizovaná. Naši učitelia sú kreatívni a vydržia naozaj veľa.
S Veronikou Adamčíkovou o tvorbe učebníc
.predpokladajme na chvíľu, že školská reforma by naozaj poskytla učiteľom väčšiu voľnosť. Neznamenala by väčšia voľnosť učiteľov menšiu dôležitosť učebníc?
Nie, práve naopak. Skúsenosti z krajín, v ktorých školská reforma prebehla, sú jednoznačné: ak sa učiteľom dá čo len trochu voľnosti v tom čo a ako učiť, tak dôležitosť učebníc neklesne, ale vzrastie. Pod učebnicou sa, samozrejme, myslí učebnica spolu s pracovným zošitom a kvalitnou metodikou, ktorá učiteľovi ukazuje, ako má s učebnicou pracovať. Voľnosť učiteľa sa začína výberom učebnice, v krajinách s voľným trhom učebníc má väčšinou k dispozícii aspoň tri-štyri učebnice. Trh zabezpečuje nielen to, že učiteľ má na výber, ale zároveň automaticky zvyšuje kvalitu učebníc. Pretože učitelia chcú učiť podľa modernejších, lepších a prehľadnejších učebníc.
.že dôležitosť učebníc neklesne, to by človek ešte uveril, ale vy tvrdíte, že táto dôležitosť dokonca vzrastie?
Také sú skúsenosti z iných krajín. V Čechách robili reformu postupne, najprv vytvorili rámcové vzdelávacie programy, a až neskôr nabehli na školské programy. Školy mali čas na to, aby sa na tvorbu školských vzdelávacích programov pripravili a pritom tie školy zistili, že to vôbec nie je jednoduché. Ministerstvo síce vypracovalo nejaký vzorový školský program, ale ten nebol schopný pokryť všetky záujmy škôl. Čechom hrozilo, že celá reforma stroskotá na tom, že príprava dobrého školského programu je veľmi náročná vec. A vtedy sa chopili šance aj vydavateľstvá a spracovaním kvalitných učebníc a metodík k týmto učebniciam ako keby suplovali úlohu škôl, ako keby vytvárali rôzne alternatívy školských programov. Vydavateľstvá robia nielen metodiky, ale dokonca aj kurzy pre učiteľov, kde ich učia, ako vytvárať školské programy. Čiže vlastne preberajú úlohu ministerstva.
.a možno nepreberajú, možno to má byť práve takto...
Áno. Fakt je, že všetky náklady a všetky riziká spojené s vydaním učebnice nesie vydavateľ a to ho núti robiť čo najviac pre to, aby práve jeho učebnica na trhu uspela. Školy potom len zbierajú smotanu a vyberajú si z ponuky niekoľkých kvalitných učebníc. Česi urobili veľmi dobre, keď uvoľnili trh s učebnicami niekoľko rokov pred spustením reformy. Ich skúsenosti hovoria celkom jasne, že základom vytvorenia školského vzdelávacieho programu je výber učebníc. A nielen ich skúsenosti. Experti z krajín, ktoré sa umiestňujú napríklad v testoch PISA pravidelne na prvých miestach, hovoria, že základom akejkoľvek reformy školstva sú kvalitné a dobre napísané učebnice.
.u nás neexistuje ani jedna učebnica napísaná v akomsi novom duchu. Koľko trvá napísanie učebnice?
Keď vypustím prípravnú fázu, ktorá spočíva v analýze učebných osnov plus ostatných pedagogických dokumentov a vytvorení koncepcie, tak napísanie dobrej učebnice s už hotovým tímom autorov a ilustrátorov trvá minimálne rok až dva. Ak pripočítame aj tú prípravnú fázu spolu so zostavením tímu, tak k tomu treba pridať ešte aspoň rok. A to je dolný odhad, v praxi trvá celý proces často aj niekoľko rokov. V skutočnosti totiž treba premyslieť koncepciu nielen jednej učebnice pre jeden ročník, ale celej série učebníc z daného predmetu či oblasti. A to sa naozaj asi nedá stihnúť za jeden rok. Keď už je hotová táto koncepcia aj tím autorov, tak je v princípe možné, aby sa napísala a vydala každý rok jedna nová učebnica z danej série. Ale v praxi sa to vždy o niečo natiahne.
.tak to sa ešte načakáme. A to nie na ponuku rozmanitých učebníc, ale na jednotné učebnice, o ktorých nám budú tvrdiť, že sú zadarmo...
(Smiech.) Učebnice, samozrejme, nie sú zadarmo, sú z peňazí daňových poplatníkov. Funguje to tak, že škola si ich objedná od Ministerstva školstva, ktoré zaplatí vydanie učebnice (samozrejme takej, ktorá vyhrala konkurz). Pri voľnom trhu s učebnicami, napríklad v Čechách, školy dostávajú na nákup učebníc od MŠ určitý rozpočet. Pritom zo štátnych peňazí môžu školy kupovať tie učebnice, ktoré majú takzvanú štátnu doložku. Táto doložka sa udeľuje len na šesť rokov, takže štát má stále veľmi dobrú kontrolu nad kvalitou učebníc. Pričom tú kvalitu produkuje trh, pretože doložku dostane viac učebníc pre ten istý predmet.
.od vlády, ktorá sa hrdo hlási k etatizmu, asi nemožno očakávať podporu trhu, ale dalo sa čakať, že nepripraví nijaké učebnice?
Ťažko povedať, čo sa od nich dalo čakať. Fakt je, že toto nie je reforma, ale deforma.
.a to tým ľuďom len tak prejde?
To závisí aj od toho, ako sa k tomu postavia rodičia a učitelia. Na tom, ako občanom tohto štátu záleží na vzdelávaní ich detí.
Zatiaľ čo sme sa v posledných piatich číslach .týždňa zaoberali možnou podobou školskej reformy, vládna koalícia nám ukázala nie ako by reforma vyzerať mohla, ale ako vyzerať bude. A všetko nasvedčuje tomu, že ide naozaj o veľkú lesť. Výkrik „kráľ je nahý“ by bol v súvislosti s touto reformou nepatričným eufemizmom.
Najmä jedna vec bije do očí tak divo, že by sme sa, bratia, asi naozaj mali zastaviť. Lebo zákon prijatý koncom mája a reforma spustená od septembra – to sú konské dostihy, ktorých by sa ľudia zúčastňovať nemali.
O tom, že za tri mesiace (a z toho dva mesiace prázdnin) sa školy nemôžu pripraviť na reálnu reformu, nepochybuje hádam nikto. Otázka je, koľko seriózna príprava naozaj trvá. Opýtali sme sa na to dvoch riaditeliek. Riaditeľky 1. súkromného gymnázia v Bratislave Márie Smrekovej a riaditeľky vydavateľstva Didaktis Veroniky Adamčíkovej.
S Máriou Smrekovou o tvorbe programov
.na vašom gymnáziu učíte podľa vlastného vzdelávacieho programu. Ako dlho vám trvala jeho príprava?
V istom zmysle to trvá dodnes, čo je sedemnásť rokov. Pri zakladaní gymnázia v roku 1991 sme celkom jasne vedeli, že chceme byť v učení slobodnejší. To nám umožnil vlastný učebný plán, ktorý bol podmienkou zaradenia do siete škôl. Pri jeho tvorbe sme museli stále vnímať generáciu, ktorú sme mali pred sebou, prispôsobovať sa jej v obsahu a formách vedenia jednotlivých hodín. Viete aká bývala najčastejšia otázka študentov ku koncu vyučovacej hodiny? Pýtali sa: „Načo mi bude to, čo sa tu učíme?“ Bežná reakcia je, že učiteľ sa urazí, alebo len pokrúti hlavou, prípadne na trúfalca nakričí. My sme sa snažili o tejto otázke premýšľať.
.naozaj to trvalo až tak dlho?
Tvorba vzdelávacieho programu je proces ustavičného vylepšovania existujúceho stavu. Nepoznám kreatívnejšiu skupinu ľudí ako dobrých učiteľov, a to ani keď vezmem do úvahy umelcov. Každá hodina je improvizovaným divadlom s danou témou a trvaním 45 minút. Jej úspešnosť sa okamžite meria pozornosťou študentov, ale ďalšia veľmi dôležitá spätná väzba prichádza až po rokoch – v osobnostiach, ktoré sa profesijne a ľudsky zaradili do života. Vytvorenie prvej pracovnej verzie školského vzdelávacieho a výchovného programu netrvá až tak dlho, ale určite sa nedá stihnúť za tri mesiace, ako to predpokladá minister školstva. A už vôbec nie na školách, ktoré boli doteraz viazané železným učebným plánom.
.a to sa podľa medových rečí nemajú meniť len vzdelávacie programy a učebné plány, ale celá filozofia vzdelávania...
No áno, v zákone sa síce hovorí o tom, že žiaci by mali získavať menej vedomostí a viac kompetencií, lenže to je v podstate len v rovine deklarácií. V skutočnosti však zákon nevytvára na takúto zmenu nijaký priestor. A pritom ide o veľmi potrebnú zmenu. Vezmime si už len takú elementárnu schopnosť, ako je schopnosť učiť sa. Väčšinou mylne predpokladáme, že deti sa vedia učiť, alebo že sa to samy nejako naučia. O malej oprávnenosti tohto predpokladu svedčia lamentácie rodičov pri zlých známkach: „veď sa to celý večer učil“. Lenže tá činnosť, ktorú volajú učenie sa, je obyčajne len trénovaním pamäti a mechanickým interpretovaním zapamätaného.
.ako sa dá naučiť učiť sa?
Už piaty rok to skúšame na našom gymnáziu v predmete Učím sa učiť sa. V prvom rade je rozumné uvedomiť si, že sme rôzni a aj spôsob prijímania informácií máme rôzny. Je dobre o sebe vedieť, či mi vyhovuje viac, keď o probléme počúvam, alebo čítam, či mi skôr vyhovuje štruktúrované učivo prezentované v logických vzťahoch, alebo príbeh s chýbajúcim koncom. Sú mi bližšie obrázky, alebo manipulácia s modelmi? Rád sa o problémoch rozprávam, a tak si tvorím predstavu, alebo radšej o nich sám premýšľam? Vedieme deti k tomu, aby na tieto otázky hľadali odpovede a postupne sa tak snažili porozumieť svojmu vlastnému učebnému štýlu.
.na všeobecnej úrovni sa nový školský zákon tvári, že aj on také veci umožňuje a podporuje. Ale na konkrétnej úrovni je všetko inak. Ako to vyzerá vo vašom predmete?
Učebné osnovy chémie, ktoré pripravil Štátny pedagogický ústav, by som asi najskôr charakterizovala vetou „Kade ho hnali, tade utekal“. Chémia je predmet experimentu, ale nie v novej verzii učebného plánu. Osnovy pre prvý ročník gymnázií sú prepisom osnov gymnázií zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, pričom je vypustených zhruba 20 percent učiva. Počet hodín chémie pritom znížili o viac ako 20 percent, takže v skutočnosti nedošlo v chémii k redukcii učiva, ale k jeho zhusteniu. A to navyše bez akejkoľvek jednotiacej myšlienky. Tak ako v celom novom školskom zákone chýba filozofia zmeny, postráda ju aj návrh osnov chémie.
.ako sa toto môže stať?
Z osnov chémie je cítiť strach o to, aby sme mali čo učiť. Cieľom nových osnov nie je zabezpečiť žiakom moderné vzdelanie, cieľom je udržať úväzky učiteľov chémie. V osnovách nie je priestor na využívanie metód ako je zážitkové učenie, samoštúdium s vyhľadávaním a spracúvaním informácií, interview s odborníkmi, ba ani na deklarované projektové vyučovanie. Bez tohto priestoru nie je možná žiadna realizácia nového prístupu k edukácii. V skutočnosti je to ešte horšie ako doteraz.
.a to tým ľuďom len tak prejde?
Prejde, pretože učitelia budú učiť modernejšie. Nie vďaka, ale napriek reforme. Ako hovorí profesor Hejný, zmysluplná je len zmena iniciovaná zdola a tam aj realizovaná. Naši učitelia sú kreatívni a vydržia naozaj veľa.
S Veronikou Adamčíkovou o tvorbe učebníc
.predpokladajme na chvíľu, že školská reforma by naozaj poskytla učiteľom väčšiu voľnosť. Neznamenala by väčšia voľnosť učiteľov menšiu dôležitosť učebníc?
Nie, práve naopak. Skúsenosti z krajín, v ktorých školská reforma prebehla, sú jednoznačné: ak sa učiteľom dá čo len trochu voľnosti v tom čo a ako učiť, tak dôležitosť učebníc neklesne, ale vzrastie. Pod učebnicou sa, samozrejme, myslí učebnica spolu s pracovným zošitom a kvalitnou metodikou, ktorá učiteľovi ukazuje, ako má s učebnicou pracovať. Voľnosť učiteľa sa začína výberom učebnice, v krajinách s voľným trhom učebníc má väčšinou k dispozícii aspoň tri-štyri učebnice. Trh zabezpečuje nielen to, že učiteľ má na výber, ale zároveň automaticky zvyšuje kvalitu učebníc. Pretože učitelia chcú učiť podľa modernejších, lepších a prehľadnejších učebníc.
.že dôležitosť učebníc neklesne, to by človek ešte uveril, ale vy tvrdíte, že táto dôležitosť dokonca vzrastie?
Také sú skúsenosti z iných krajín. V Čechách robili reformu postupne, najprv vytvorili rámcové vzdelávacie programy, a až neskôr nabehli na školské programy. Školy mali čas na to, aby sa na tvorbu školských vzdelávacích programov pripravili a pritom tie školy zistili, že to vôbec nie je jednoduché. Ministerstvo síce vypracovalo nejaký vzorový školský program, ale ten nebol schopný pokryť všetky záujmy škôl. Čechom hrozilo, že celá reforma stroskotá na tom, že príprava dobrého školského programu je veľmi náročná vec. A vtedy sa chopili šance aj vydavateľstvá a spracovaním kvalitných učebníc a metodík k týmto učebniciam ako keby suplovali úlohu škôl, ako keby vytvárali rôzne alternatívy školských programov. Vydavateľstvá robia nielen metodiky, ale dokonca aj kurzy pre učiteľov, kde ich učia, ako vytvárať školské programy. Čiže vlastne preberajú úlohu ministerstva.
.a možno nepreberajú, možno to má byť práve takto...
Áno. Fakt je, že všetky náklady a všetky riziká spojené s vydaním učebnice nesie vydavateľ a to ho núti robiť čo najviac pre to, aby práve jeho učebnica na trhu uspela. Školy potom len zbierajú smotanu a vyberajú si z ponuky niekoľkých kvalitných učebníc. Česi urobili veľmi dobre, keď uvoľnili trh s učebnicami niekoľko rokov pred spustením reformy. Ich skúsenosti hovoria celkom jasne, že základom vytvorenia školského vzdelávacieho programu je výber učebníc. A nielen ich skúsenosti. Experti z krajín, ktoré sa umiestňujú napríklad v testoch PISA pravidelne na prvých miestach, hovoria, že základom akejkoľvek reformy školstva sú kvalitné a dobre napísané učebnice.
.u nás neexistuje ani jedna učebnica napísaná v akomsi novom duchu. Koľko trvá napísanie učebnice?
Keď vypustím prípravnú fázu, ktorá spočíva v analýze učebných osnov plus ostatných pedagogických dokumentov a vytvorení koncepcie, tak napísanie dobrej učebnice s už hotovým tímom autorov a ilustrátorov trvá minimálne rok až dva. Ak pripočítame aj tú prípravnú fázu spolu so zostavením tímu, tak k tomu treba pridať ešte aspoň rok. A to je dolný odhad, v praxi trvá celý proces často aj niekoľko rokov. V skutočnosti totiž treba premyslieť koncepciu nielen jednej učebnice pre jeden ročník, ale celej série učebníc z daného predmetu či oblasti. A to sa naozaj asi nedá stihnúť za jeden rok. Keď už je hotová táto koncepcia aj tím autorov, tak je v princípe možné, aby sa napísala a vydala každý rok jedna nová učebnica z danej série. Ale v praxi sa to vždy o niečo natiahne.
.tak to sa ešte načakáme. A to nie na ponuku rozmanitých učebníc, ale na jednotné učebnice, o ktorých nám budú tvrdiť, že sú zadarmo...
(Smiech.) Učebnice, samozrejme, nie sú zadarmo, sú z peňazí daňových poplatníkov. Funguje to tak, že škola si ich objedná od Ministerstva školstva, ktoré zaplatí vydanie učebnice (samozrejme takej, ktorá vyhrala konkurz). Pri voľnom trhu s učebnicami, napríklad v Čechách, školy dostávajú na nákup učebníc od MŠ určitý rozpočet. Pritom zo štátnych peňazí môžu školy kupovať tie učebnice, ktoré majú takzvanú štátnu doložku. Táto doložka sa udeľuje len na šesť rokov, takže štát má stále veľmi dobrú kontrolu nad kvalitou učebníc. Pričom tú kvalitu produkuje trh, pretože doložku dostane viac učebníc pre ten istý predmet.
.od vlády, ktorá sa hrdo hlási k etatizmu, asi nemožno očakávať podporu trhu, ale dalo sa čakať, že nepripraví nijaké učebnice?
Ťažko povedať, čo sa od nich dalo čakať. Fakt je, že toto nie je reforma, ale deforma.
.a to tým ľuďom len tak prejde?
To závisí aj od toho, ako sa k tomu postavia rodičia a učitelia. Na tom, ako občanom tohto štátu záleží na vzdelávaní ich detí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.