Keď sa vysoká pravdepodobnosť, že Ivan Valentovič podá demisiu, premení na istotu, nebude zrejme na Slovensku nikoho, kto by plakal od žiaľu. Vrátane priaznivcov Smeru, ktorí sa môžu dohadovať, do akej miery ho z funkcie vyhnali zdravotné dôvody, a do akej miery túto okolnosť iba využil Robert Fico.
Bez ohľadu na „dôveru“, ktorú mu cez Glendovú či priamo vyjadruje, fakt je, že Valentovič zlyhal v úlohe zefektívniť kolobehy peňazí tak, aby mohol Fico hrdo ohlásiť splnenie predvolebného sľubu, ktorým bolo 5 percent odvodov za štátnych poistencov. Valentovič sedel v kresle akosi podmienečne už od apríla 2007, keď Fico musel zrušiť zvýšenie odvodov za štátnych poistencov a vrátiť ich na 4 percentá. Vtedy dal ultimátum, že „štát bude viac prispievať, ak sa zdravotníctvo naučí správať efektívne“. Do akej miery sa to Valentovičovi podarilo, najlepšie svedčí vŕšenie nových dlhov, ktoré narastajú ako pred Zajacom. Takže optikou Fica, ktorý je hlboko presvedčený, že k úsporám vedie štátny dirigizmus, by sa motív pre odvolanie našiel.
Navyše, mediálny obraz vlády, čo je zo všetkých priorít premiéra tá najprioritnejšia, máločo kazí viac, ako tento minister. Valentovič je verejne vnímaný buď ako nesvojprávna figúra-pešiak na motúze Fica (Pašku), alebo ako nekompetentný človek, ktorý akoby všetkých presviedčal, že ak niekto dokáže doviesť od desiatich k piatim poisťovňu (kde predtým šéfoval), tak ani celý rezort nemôže byť problém... Ak je teda bližšia pravde verzia, že Fico sa ho po dvoch rokoch zbavuje „zamatovým“ spôsobom, dá sa to hodnotiť aj ako dobrý marketingový ťah.
Či nástupcom bude „manažér“ Raši, či poslanec Valocký, o ktorých sa vedú mediálne reči, zdravotníctvu táto rošáda neublíži ani nepomôže. Podľa podstaty veci, teda ideologickej obmedzenosti premiéra, je priestor pre rezortnú hlavu, ešte aj keby v nej niečo bolo, v zdravotníctve najužší, možno dokonca nulový. Naozaj „veľké“ veci, akou bol napríklad tragický „zákaz zisku“ zdravotných poisťovní, sú výmyslom priamo premiéra a opatrenia menšej nosnosti sú iba plátaním dier, tak ako to bolo pred reformou. Napríklad redukcia lôžok či celých zariadení je nevyhnutný krok, avšak z Ficovej vlády to mohlo dopadnúť len ako centralizované násilie za účelom znevýhodnenia neštátnych foriem alebo posilnenia roly štátu.
Bez ohľadu na meno ministra – a môže ním byť naozaj ktokoľvek – kým bude v základe politiky vlády i rezortu úsilie vytláčať súkromné zdroje zo systému, a nie ich do neho vťahovať, dovtedy bude zdravotníctvo z roka na rok väčší problém. Terajšia, výnimočná situácia rekordných rastov HDP i daňových príjmov vytvára milosrdnú ilúziu, v ktorej je možné trikrát po sebe pridať štátnym doktorom desať percent na platoch. Ficovo nekonečné šťastie však nie je šťastím pre krajinu. Zdravotníctvo je odvetvie najprudšie sa rozvíjajúcich nárokov, s obrovským previsom medzi ideálnou a dostupnou liečbou, kde povinné verejné poistenie nemôže pokryť rozsah potrieb. To, čo sa deje za Fica, je preto sedemmíľový krok späť, a to tak v mentálnej rovine (zrušenie poplatkov), ako aj v každom jednom opatrení. Meno ministra je druhoradé.
Bez ohľadu na „dôveru“, ktorú mu cez Glendovú či priamo vyjadruje, fakt je, že Valentovič zlyhal v úlohe zefektívniť kolobehy peňazí tak, aby mohol Fico hrdo ohlásiť splnenie predvolebného sľubu, ktorým bolo 5 percent odvodov za štátnych poistencov. Valentovič sedel v kresle akosi podmienečne už od apríla 2007, keď Fico musel zrušiť zvýšenie odvodov za štátnych poistencov a vrátiť ich na 4 percentá. Vtedy dal ultimátum, že „štát bude viac prispievať, ak sa zdravotníctvo naučí správať efektívne“. Do akej miery sa to Valentovičovi podarilo, najlepšie svedčí vŕšenie nových dlhov, ktoré narastajú ako pred Zajacom. Takže optikou Fica, ktorý je hlboko presvedčený, že k úsporám vedie štátny dirigizmus, by sa motív pre odvolanie našiel.
Navyše, mediálny obraz vlády, čo je zo všetkých priorít premiéra tá najprioritnejšia, máločo kazí viac, ako tento minister. Valentovič je verejne vnímaný buď ako nesvojprávna figúra-pešiak na motúze Fica (Pašku), alebo ako nekompetentný človek, ktorý akoby všetkých presviedčal, že ak niekto dokáže doviesť od desiatich k piatim poisťovňu (kde predtým šéfoval), tak ani celý rezort nemôže byť problém... Ak je teda bližšia pravde verzia, že Fico sa ho po dvoch rokoch zbavuje „zamatovým“ spôsobom, dá sa to hodnotiť aj ako dobrý marketingový ťah.
Či nástupcom bude „manažér“ Raši, či poslanec Valocký, o ktorých sa vedú mediálne reči, zdravotníctvu táto rošáda neublíži ani nepomôže. Podľa podstaty veci, teda ideologickej obmedzenosti premiéra, je priestor pre rezortnú hlavu, ešte aj keby v nej niečo bolo, v zdravotníctve najužší, možno dokonca nulový. Naozaj „veľké“ veci, akou bol napríklad tragický „zákaz zisku“ zdravotných poisťovní, sú výmyslom priamo premiéra a opatrenia menšej nosnosti sú iba plátaním dier, tak ako to bolo pred reformou. Napríklad redukcia lôžok či celých zariadení je nevyhnutný krok, avšak z Ficovej vlády to mohlo dopadnúť len ako centralizované násilie za účelom znevýhodnenia neštátnych foriem alebo posilnenia roly štátu.
Bez ohľadu na meno ministra – a môže ním byť naozaj ktokoľvek – kým bude v základe politiky vlády i rezortu úsilie vytláčať súkromné zdroje zo systému, a nie ich do neho vťahovať, dovtedy bude zdravotníctvo z roka na rok väčší problém. Terajšia, výnimočná situácia rekordných rastov HDP i daňových príjmov vytvára milosrdnú ilúziu, v ktorej je možné trikrát po sebe pridať štátnym doktorom desať percent na platoch. Ficovo nekonečné šťastie však nie je šťastím pre krajinu. Zdravotníctvo je odvetvie najprudšie sa rozvíjajúcich nárokov, s obrovským previsom medzi ideálnou a dostupnou liečbou, kde povinné verejné poistenie nemôže pokryť rozsah potrieb. To, čo sa deje za Fica, je preto sedemmíľový krok späť, a to tak v mentálnej rovine (zrušenie poplatkov), ako aj v každom jednom opatrení. Meno ministra je druhoradé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.