Ľudia sú v pohode

Nikde nikto, iba my, hučiaci generátor, tisíce hrabošov zavŕtaných pod zemou trenčianskeho letiska a dvaja chlapíci, čo práve dokončili suché záchody v stanovom mestečku a odpočívajú, ležiac na slnkom spálenej tráve.

Nikde nikto, iba my, generátor, hraboše, chlapíci a ďalších niekoľko desiatok ľudí, ktorí vedia, ako sa robí pohoda. Nie festival, ale ten jeden špecifický pocit, aký sa dá zažiť iba tu počas troch júlových dní bez ohľadu na to, aká kapela práve hrá, aká kofola sa čapuje, a ktorá treska chutí lepšie.

Funguje to ako mašinka. Preto sa na prvý pohľad zdá, že „nikto nikde“. V skutočnosti je každý presne tam, kde má byť a robí to, čo treba. Je streda, iba deň predtým, než sa k nám, hrabošom, generátoru, chlapíkom a desiatkam ďalších ľudí, čo skladajú Pohodu po kúsku ako umelohmotné dielce podlahy pred pódiami, pridá ďalších asi tridsaťtisíc ľudí. Tých opísať vieme – prídu oddychovať, zabávať sa, rozprávať a počúvať.

Ale tí, ktorí sem prichádzajú vtedy, keď ešte nikto nehrá, nikto nedebatuje a o oddychu nemôže byť ani reči, sú iní. Nedajú sa pomenovať jediným výrazom, aj keď sa o to mnohí, najmä takí, čo tu nikdy neboli, každým rokom snažia. Dôvody, pre ktoré sem prišli, sú rôzne. Niektorí sa sem dostali náhodou, iní z povinnosti a ďalším ani raz za devätnásť rokov nenapadlo, že by na niektorom ročníku mohli chýbať.

Tento rok sme fotili ľudí Pohody. Nie sú to tí, ktorých bežne vidíte usmievať sa na pekných fotkách pri západe slnka pred pódiami, ani tí, ktorých mená visia mesiace na bilbordoch. Toto nie je zoznam najdôležitejších ani vyvolených a ani len zďaleka to nie je finálny počet všetkých profesií a pozícií, ktoré festival potrebuje. Ale je dosť možné, že ak by tu niekto z nich nebol, tohtoročná Pohoda by nebola taká, aká bola. Krásna.

Bronto

Tá prezývka mu prischla už dávno, ešte v čase, keď bol skautom a je to vlastne len jej skrátená verzia. Skrátená verzia pre Brontofúzika. Na Pohode je Bronto ešte len druhýkrát, ale už dostal pokyn, nech sa ani len neopováži zostať o rok doma. Nečudo, vlani ho vyhlásili za „puckára roka“. Puckou tu volajú obrovské kladivo, ktorým sa do zeme zatĺkajú koly, čo istia stany a pódiá. Zem je tu tvrdá a suchá, ale jemu sa podarilo prekonať ju, aj keď si už všetci zúfali. „Akurát, že tento rok som ten titul musel obhajovať, a to teda vôbec nebolo ľahké,“ hovorí Bronto vážne.

Dostal sa sem vlastne náhodou, na festivaly predtým nikdy nechodil. Ale na Facebooku sa pri hraní jednej hry zoznámil so šéfom skupiny brigádnikov, ktorá si hovorí Leninovci a ten ho prehovoril, nech príde. Nastúpil v nedeľu pred festivalom a odíde v pondelok, cez festival oddychuje. „Robíme, kým je treba. Máme aj prestávky, ale keď máte hoci aj pred obednou pauzou rozostavané pódium, nenecháte ho tam len tak, neukotvené.

Namakáme sa, ale potom je to celkom iný pocit – prísť sem a užiť si festival. Je to isté zadosťučinenie, keď chodím po areáli a vidím, s čím som pomohol. Vychutnám si to – aj koncerty, aj pocit slobody. Lebo o tom to je. Toto je svet vo svete, štát v štáte. Tu na tých niekoľko dní vôbec neriešim bežnú realitu života. Užívam si to, smejeme sa, nikto sa nad nikoho nevyvyšuje a funguje tu čosi ako sloboda myslenia.“

Johana

Prišla pracovať do stánku s oblečením, bižutériou a rôznymi doplnkami pre tých, čo majú radi hudbu. Patrí medzi nich, lebo zaradom v rýchlosti vymenúva kapely, ktoré by rada videla. Delí ich na dve skupiny – tie, čo sú urgentné a potom tie, ktoré by rada stihla, ale nie sú zasa až také urgentné.

Nevedno, či sa jej to napokon podarilo, lebo okrem toho, že mala stáť pri pokladnici, premávala sa po letisku vo vlastnoručne ušitých šatách s kvetmi vo vlasoch a rozdávala hranaté srdiečka, symbolizujúce značku obchodu. „Sľúbila som, že budem vílou love music, tak to musím dodržať, ale ešte nemám úplne hotový kostým,“ hovorila v stredu pred festivalom. Má devätnásť a pár festivalov už so stánkom prešla, ale na Pohodu sa dostala po prvý raz.