Odchod ma vyslobodil

.prečo ste pred dvoma rokmi odišli do predčasného dôchodku?

Pretože ako sudca som sa cítil čoraz viac vyhorený. Mal som pocit, že už neviem dať justícii viac a platí to aj opačne. Jedna éra sa skončila, tak som odišiel. Reformy, ktoré sa naštartovali za Jána Čarnogurského a pokračovali za ministrov Daniela Lipšica a Lucie Žitňanskej, sa totiž po roku 2006 modifikovali a krivili.

.súviselo to aj s nástupom prvej Ficovej vlády, respektíve s príchodom Štefana Harabina na ministerstvo spravodlivosti?

Áno. Ale dôležitú úlohu zohralo aj to, že som bol dlhé roky – ako šéf stavovskej organizácie sudcov – v akcii, stále sme niečo organizovali. Keď som sa potom vrátil do talára a začal pojednávať, nebolo to jednoduché. Nerád to hovorím, pretože práca sudcu je veľmi dôležitá: no cítil som, že už to nie je celkom pre mňa. Keď som pred dvoma rokmi dovŕšil šesťdesiatku, požiadal som o predčasný dôchodok.

.nenakopli vás ani reformy za vlády Ivety Radičovej?

Nie. Za taký krátky čas toho veľa nestihli.

.dlhé roky ste boli jedným z najhlasnejších kritikov Štefana Harabina. Kedy ste sa s ním dostali do sporu?

V podstate hneď na začiatku, ako som sa stal v roku 1999 predsedom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Z titulu tejto funkcie som totiž chodil aj na zasadnutia Najvyššej sudcovskej rady, čo bola predchodkyňa dnešnej Súdnej rady. Jej rokovania viedol Harabin, v tom čase predseda Najvyššieho súdu. Keď sa potom stal v roku 2006 ministrom spravodlivosti, odvolal ma z funkcie.

.v súvislosti s vašou osobou sa však spomínali aj prieťahy v konaní, za čo vás kritizoval aj Harabin. Mal pravdu?

Je pravda, že počas siedmich rokov, čo som bol vo funkcii predsedu súdu, som veľmi málo pojednával. Mnohí mi to mali za zlé, pričom si mysleli, že to „predsedovanie” je len prácou na bočný úväzok. Ja som vtedy skutočne veľa energie venoval príprave reformných krokov, rôznym komisiám a aktivitám, ktoré súviseli s prípravou nových zákonov. Keď som sa potom vrátil do výkonnej funkcie, mal som problém s adaptáciou. Nehovoriac o tom, že odjakživa som mal trochu problém aj s lehotami na písanie rozsudkov. Tie prieťahy však nesúviseli s nedokončením vecí, ale len s oneskorením písania súdnych rozhodnutí. Ale aj tak to vnímam ako selektívny prístup, pretože takých sudcov je veľa. Keď to prišlo vhod, tak to proti mne použili, hoci mnohí iní na tom boli ďaleko horšie ako ja.

.dlhé roky ste boli predsedom Združenia sudcov Slovenska. Lobovali ste za lepšie zákony aj sudcovskú samosprávu. Potom však všetky dôležité posty obsadil Harabin a jeho ľudia. Neobrátilo sa to proti vám?

Napriek tomu si myslím, že vznik sudcovskej samosprávy bol veľmi dôležitý a nevyhnutný krok. Založenie Združenia sudcov Slovenska bolo výsledkom zmien, ku ktorým došlo po roku 1989. To znamená, že aj masa sudcov sa prihlásila k demokratickým hodnotám, nadviazali sme kontakty aj v zahraničí. Keďže v Európe bola sudcovská samospráva viac-menej samozrejmosťou, bolo logické, že sme sa ju pokúsili presadiť aj u nás. Už vtedy som tušil, že nie je samospasiteľná, kľúčové však je, že sme chceli oddeliť súdnu, zákonodarnú a výkonnú moc. Následne sme skúšali rôzne modely: anglosaský, nemecký aj francúzsky. Napokon nám z toho vyšlo, že pre postkomunistické Slovensko je najlepší holandský model. K prvým zmenám došlo v roku 1994 za vlády Jozefa Moravčíka, keď bol ministrom spravodlivosti Milan Hanzel. Vtedy začali vznikať sudcovské rady, po voľbách 1998 vznikla aj Súdna rada. Aj s odstupom času si preto myslím, že to bolo správne rozhodnutie.

.ibaže Harabin to zneužil, čoho dôsledkom je obrovská nedôvera ľudí v justíciu ako takú.

To nebolo len o Harabinovi. Popri proreformne naladenom Združení sudcov Slovenska tu totiž bola aj skupina veľmi konzervatívnych a opozične naladených sudcov, ktorí sa od nás oddelili a založili si vlastnú organizáciu. Väčšinou išlo o ľudí bývalého režimu, ktorí sa nikdy neprihlásili k reformám, naopak, pokúšali sa ich spochybňovať a oslabiť. Ako bývalé nomenklatúrne kádre sa totiž cítili ohrození, keďže sa začalo otvorene diskutovať aj o výmenách vo funkciách predsedov súdov a podobne.