Chcem žiť a budem žiť

.prach po jazde lesnými cestičkami okolo prázdnych fariem v katastri juhomaďarskej dedinky Ásotthalom už opadol. Kde presne je hranica? A ako to tu bude vyzerať onedlho, keď Maďarsko postaví trojmetrový plot? Naliehavé otázky ostávajú začiatkom júla bez odpovede.

Spoločne s kolegom z New York Times, jeho francúzskou tlmočníčkou do maďarčiny, chorvátskymi novinármi z Vukovaru a jedným maďarským rangerom stojíme na obed pred malým betónovým mostíkom cez kanál. Rangeri a Civilná garda sú občianske organizácie, ktoré pomáhajú hraničnej polícii. Majú autá, kone aj vycvičené psy. Za mostíkom je Srbsko, pred ním Maďarsko. Za mostíkom Balkán, pred ním Schengen, vysnívaný cieľ utečencov. Nič iné ako omotané oceľové laná, ktoré zabraňujú prejazdu áut cez mostík, nepripomína jednu z najsledovanejších hraníc dnešnej Európy. Na horizonte je prázdna srbská farma. Inak všade ticho a pokoj.

„Denne do našej dediny prichádzajú stovky utečencov. Dve tretiny z nich idú cez tento mostík. Usilujeme sa ich odchytiť a odovzdať polícii, no nemôžeme tu byť nonstop,“ povie akoby s ospravedlnením ranger Barnabás Heredi, napraví si opasok na maskáčových nohaviciach a ukáže smerom na juh: „Vidíte tú prázdnu srbskú farmu? Tam utečenci čakajú na vhodnú chvíľu, aby prenikli cez nestráženú hranicu. Obvykle tak robia ráno alebo večer. Aj dnes ich k nám prišlo asi dvesto.“

.pomôže plot?

V Ásotthalome žije asi štyritisíc obyvateľov. Donedávna pokojná dedinka sa pre príliv utečencov búri a je v epicentre svetových správ. Jej starosta László Toroczkai naliehal na Orbánovu vládu, aby postavila plot. Vypočuli ho. Minulý týždeň sa začal stavať prvý 175 metrov dlhý cvičný úsek tri metre vysokého plota. Hore aj dolu bude mať ostnatý drôt. Na celom úseku 175-kilometrovej hranice so Srbskom by mal byť hotový do konca novembra a bude stáť 21,3 milióna eur.

Vláda tak vyhovela volaniu ľudu. Obyvatelia dotknutých oblastí na hranici sa sťažujú, že utečenci ich obťažujú, kradnú im bicykle a autá, nechávajú po sebe odpad, poškodili im plodiny a – čítajte dobre – rušia aj lesnú zver. V maďarských mestách sú demonštrácie proti utečencom, ale aj opačné, ktoré vyzývajú na pomoc pre nich.

Dynamický starosta Toroczkai si slávu očividne užíva. Denne k nemu do dediny príde asi dvadsať novinárov z rôznych krajín a dvesto utečencov, tiež z rôznych krajín. Privítal by opačný pomer. „Máme 25-kilometrový úsek hranice so Srskom, cez nás ide hlavná trasa nelegálnej migrácie. Dedina má kataster 122 štvorcových kilometrov, väčšinu územia tvoria odľahlé farmy. Aj ja na jednej takej bývam, asi päťdesiat metrov od srbskej hranice,“ hovorí nám Toroczkai.

„Teraz, keď naša vláda avizovala výstavbu plota, zažívame doslova inváziu utečencov. Vedia o tom a chcú to stihnúť pred jeho vybudovaním. Spočiatku som mal k dispozícii iba troch policajtov. Dnes mi ich vláda poslala ďalších tridsať, aj Rumunov, Nemcov a Rakúšanov a máme aj osemnásť dobrovoľníkov. Utečenci sú zároveň aj zdrojom príjmov a dobrým biznisom pre našich ľudí, mnohí sa živia ich nelegálnym prevádzaním cez hranicu, až z Budapešti sem prišli taxikári.“

Mimochodom, plot. Obyvatelia dotknutých obcí ho vítajú. Chcú, aby sa exodus skončil, aby sa život vrátil do starých koľají. Ale to tak skoro nebude. Plot považujú za núdzové riešenie, no vždy lepšie, ako keby nijaký nebol. Podľa aktuálnych údajov je už v Maďarsku asi 78-tisíc utečencov, takmer všetci prešli cez srbskú hranicu.

V neďalekom Segedíne nás víta šéf hraničnej polície Gábor Eberhardt. „Cez náš 42 kilometrov dlhý úsek hranice tento rok prešlo už 55-tisíc utečencov. Štyri pätiny z nich požiadajú v Maďarsku o azyl. Dostali sme posily z iných oddelení polície, aj expertov z európskej agentúry FRONTEX. Pomáhajú nám vrtuľníky a hliadkujeme aj na rieke Tisa,“ opisuje Eberhardt naliehavé opatrenia.

.kamkoľvek, len nie naspäť

Európu tvoria akoby paralelné svety. Teda tu určite. Uvedomíte si to, keď prejdete asi desať kilometrov z Ásotthalomu do severosrbskej Subotice.