Organizovaný zločin stále fascinuje. Nakrúcajú sa o ňom filmy a televízne seriály, píšu sa knihy. Mnohí ľudia i mafiáni samotní akoby uverili romantickému obrazu mafiána, ktorý stojí mimo zákona, ale má svoju „zbojnícku česť“. Realita je menej romantická.
Sedíme v bratislavskej kancelárii právnika Vladimíra S., nevľúdne vyzerajúceho muža so slabošskou bradou a vyholenou hlavou. Vladimír je obžalovaný v rámci „olejárov“, organizovaného gangu, o ktorom polícia tvrdí, že zarobil začiatkom tohto desaťročia miliardy predajom lacných minerálnych olejov ako motorovej nafty.
„Čo je to organizovaný zločin?“ pýta sa s kyslým úsmevom. „Ak sa stretnenm s niekým, kto je obvinený zo zločinu, alebo pre neho vykonávam právne služby, stávam sa tým členom jeho gangu? Ste vy súčasťou organizovaného zločinu len pre to, že tu so mnou sedíte a rozprávate sa?“
Naozaj, čo je organizovaný zločin? Je to otázka, ktorú ešte stále často kladú, ale dnes najmä organizovaní zločinci a ich právnické tímy, aspoň keď majú verejné publikum. Táto ich hra na nevinnosť mohla pre pár desiatkami rokov fungovať. Koniec koncov, až do 90. rokov nevedel priemerný človek o mafii nič, čo by presahovalo to, čo videl vo filme Francisa Forda Coppolu. Vedelo sa, že organizovaný zločin existuje, ale bol ukrytý dostatočne na to, aby mu bolo ťažké porozumieť. Gangstrov ľudia zriedka vnímali ako niečo iné než divokých a exotických kriminálnikov s narušeným detstvom a psychotickými sklonmi.
Ale vďaka koncu studenej vojny a vzniku tuctov slabých nových demokratických štátov bol organizovaný zločin odhalený ako štátu sa zmocňujúca, podporu si vynucujúca, stabilitu milujúca hierarchia. Globalizácia premenila organizovaný zločin na významný vývozný artikel: Rozpad Sovietskeho zväzu umožnil, aby sa jeho vory v zakone („zlodeji v zákone“ – ťažko preložiteľný ruský termín označujúci gangstrov, pozn. red.) uchytili na území Spojených štátov; odovzdanie Hongkongu Číne posmelilo triády, aby si našli nové pôsobisko priamo v Číne, Kanade a inde; podpísanie zmluvy o voľnom obchode NAFTA (North American Free Trade Association, Severoamerická asociácia voľného obchodu, pozn. red.) vytvoril nový záujem USA o drogový obchod v Latinskej Amerike. Náhle sa zdalo, že organizovaný zločin je všade, kam sa človek pozrie – vo večerných správach, v populárnej literatúre, v divadle a dokonca v televíznych sitkomoch v hlavnom vysielacom čase – ktoré rozvíjajú svoju Mafstory a signalizujú jej kultúrne akceptovanie.
Ako sa organizovaný zločin šíril, dostával sa nielen pod mikroskop profesionálov z orgánov činných v trestnom konaní, ale aj médií a dokumentaristov. Našťastie v 90. rokoch začali prví pentiti Cosa Nostry (jednotné číslo „pentito“ – z taliančiny: bývalý člen gangu, ktorý začne spolupracovať so spravodlivosťou, pozn. red.) rozprávať o ich bývalých kriminálnych druhoch; ich odhalenia iniciovali záplavu kníh a vedeckých článkov, ktoré zmietli desiatky rokov staré mýty o organizovanom zločine. A predovšetkým znemožnili ľuďom obvineným z výpalníctva, ako Vladimír S., odmietnuť organizovaný zločin ako policajný či mediálny mýtus.
Tak čo je teda organizovaný zločin? To je jednoduché. Je to pokračujúca zločinecká činnosť, ktorá sa racionálne snaží profitovať z ilegálnych i legálnych aktivít, obyčajne takých, po ktorých je veľký verejný dopyt. Zabezpečuje si pretrvávajúcu existenciu pomocou použitia sily a hrozieb, ovládaním územia a priemyslu a korumpovaním verejných činiteľov a úradníkov. Členstvo je obmedzené a existujú explicitné pravidlá, písané či iba ústne, ktorých dodržiavanie je vynucované sankciami vrátane vraždy.
Jednoduché. Teraz, po dlhom čase, to konečne vieme.
.korene a tradície
Piráti, ktorí prepadávali a lúpili obchodné lode v 17. storočí a potom lup predávali, boli prvou formou organizovaného zločinu v západnom svete. Na druhej strane, niektorí akademickí odborníci vystopovali počiatky ruského organizovaného zločinu až do čias vlády cárov pred 500 rokmi, keď ich útlak podnietil verejné pohŕdanie právom a štátom.
Ale kľúčové ingrediencie rýchleho rastu organizovaného zločinu na Západe boli zabezpečené industrializáciou v 19. storočí. Urbanizácia a ekonomický pokrok, ktoré dokážu vytvárať i uspokojovať potreby, viedli k rastu mafie na citrónovníkových stromoradiach okolo Palerma rovnako ako v preľudnených prisťahovaleckých slumoch v New Yorku, kde poskytovala „pokrivený rebrík k ceste nahor“ pre úplne nemajetných nových prisťahovalcov.
Medzitým sa v sovietskych gulagoch v Rusku po roku 1924 vynorila trieda profesionálnych zločincov známych ako vory v zakone, a vytvorila spôsoby správania, pravidlá a systém hodnôt pre iných členov „sveta zlodejov“. Títo zločinci sa koncom 60. rokov spojili so sovietskou nomenklatúrou, čo je spojenie, ktoré spôsobilo, že organizovaný zločin sa stal neoddeliteľný od štátu, a zabezpečil mu výhodnú pozíciu pri privatizácii o tri desaťročia neskôr.
Japonská jakuza a čínske triády majú korene siahajúce celé storočia do minulosti. Tie druhé boli založené v 60. rokoch 18. storočia ako organizácia tajného vlasteneckého odporu proti dynastii Čching, ktorá bola dosadená dobyvateľskou mandžuskou menšinou zo súčasnej severovýchodnej Číny. Jej poslaním bolo obnoviť vládu väčšinových Číňanov z národa Han, čo je etnická skupina, ktorá tvorí 92 percent čínskej populácie. Keď bola nakoniec vláda Mandžuov v roku 1911 zvrhnutá, triády stratili svoj patriotický zmysel. Po storočiach existencie za hranicami bežnej spoločnosti už neboli schopné sa znovu do nej integrovať a dali sa na zločin. Keď Čínu ovládla v roku 1949 komunistická strana, presťahovali sa triády do Honkongu, aby unikli perzekúcii.
Na druhej strane jakuza začala ako akási sila na spôsob Robina Hooda na ochranu japonských dedín pred roninmi (ronin – samuraj bez pána, v podstate lúpeživý rytier), ktorí okrádali. Keď sa v 18. storočí vrátil do Japonska mier, jakuza prišla o svoju rolu verejného ochrancu a postupne sa pridala k banditizmu roninov.
Všetky tieto štyri skupiny – jakuza, triády, mafia a vory v zakone – majú dnes široko vypracované tradície a rituály. Každá má iniciačnú (zasväcovaciu) ceremóniu, prísny písaný alebo ústny zákonník a tresty za porušenie týchto zákonov. A každá sa úporne drží romantického obrazu o sebe, ktorý je v rozpore s jej reálnym správaním sa. Jakuza, napríklad, neznáša, keď ju spájajú s kradnúcimi roninmi, pretože krádež je niečo, čím súčasná jakuza pohŕda. Iniciačná ceremónia triád sa koná na oltári zasvätenom Guan Tuovi, bohovi bratstva, a pozostáva z 36 formalizovaných prísah. Sicílska mafia vidí svoj ideál v opere Pietra Mascagniho Cavalleria Rustikana, alebo „rustikálne rytierstvo“, s jej jednoduchým odvážnym frajerstvom, sedliackou cťou a krvnou pomstou. V Krstnom otcovi 3 hral starnúci Corleoneho syn vojaka Turridu z Mascagniho opery a úryvky Cavallerie Rusticany dokresľovali Zúriaceho býka Martina Scorseseho ako odkaz na taliansko-americké mačovstvo.
Fakt, že dnešná mafia dokáže zabiť maloletých synov svojich nepriateľov, znásilniť ich dcéry a nakŕmiť ich mŕtvolami prasatá, nie je vnímaný ako nekonzistentný s pláštikom drsnej cti, do ktorého sa Cosa Nostra rada halí.
.stratégie
Vo svojej najmenej sofistikovanej forme používa organizovaný zločin hrubú silu, aby dostal to, čo chce. Operácie pirátov v 17. storočí sa iba veľmi málo líšia od vykrádania nákladných kamiónov v New Jersey vo filme Goodfellas, rovnako ako ochrana, ktorú poskytovala jakuza japonským dedinám pripomína ochranné výpalníctvo mafie v Palerme. Napriek tomu však, ako sa štát stával integrovanejším a zložitejším, dozrieval aj organizovaný zločin. V jednom z prvých zaznamenaných prípadov mafie sa v roku 1874 istý Dr. Gaspare Galati sťažoval palermskej polícii, že ho miestne sprisahanie vytlačilo z jeho citrónovníkovej farmy. Citrónovníkový priemysel zažíval vtedy veľký rozmach, lebo britské vojenské námorníctvo, najväčšie na svete, začalo požadovať, aby jeho námorníci jedli citróny ako ochranu proti skorbutu, a citrusový extrakt sa vo veľkom používal na ochucovanie najnovšieho druhu čaju – Earl Grey.
Benedetto Carollo, predák na Galatiho farme, kradol 20 až 25 percent zisku, ktorý farma produkovala, ale keď sa Galati pokúšal prenajať farmu niekomu inému, aby si ušetril ťažkosti, Carollo urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ten obchod zmaril. Keď nakoniec Galati Carolla vyhodil, jeho nástupcu zavraždili. Galati dostával poštou výhražné listy a navštevovali ho miestni priatelia, ktorí síce nevedeli vôbec nič o jeho podnikaní, ale dôverne mu radili, aby zobral Carolla späť.
Na Galatiho prekvapenie miestny policajný inšpektor jeho sťažnosti v podstate ignoroval. Výhražné listy, ktoré priniesol ako dôkaz, sa stratili a ako podozrivých z vraždy náhradného predáka zatkli a rýchlo aj prepustili troch mužov, ktorí nemali s vraždou očividne nič spoločného. Ako Galati bojoval, aby zachránil svoj podnik, začal prichádzať na to, ako funguje miestna mafia. Riadil ju z blízkej dediny Uditore miestny majiteľ pôdy menom Antonio Giammona, ktorý sa narodil v chudobnej roľníckej rodine, ale získal zásluhy a zopár dôležitých priateľov počas vzbúr v rokoch 1848 a 1860, vďaka ktorým sa stala Sicília súčasťou Talianska. Giammona prevádzkoval premyslený výpalnícky podnik na citrónovníkových farmách okolo Palerma, v rámci ktorého nútil vlastníkov fariem zamestnávať svojich ľudí ako predákov, povozníkov, obchodníkov a podobne. Títo muži nielenže brali pre mafiu tučné percentá zo zisku, ale boli schopní aj zničiť poškodzovaním stromov či nedodaním tovaru na trh ktorúkoľvek farmu, ktorá sa vzpierala Giammonovej ochrane. Formálne operoval Giammona cez miestnu katolícku cirkev.
Keď bol pri pokuse o vraždu vážne poranený aj druhý náhradný predák – a namiesto toho, aby obvinil Carolla, radšej ho verejne objal – vedel Galati, že prehral, jednoducho opustil svoju farmu a odsťahoval sa s rodinou do Neapola. Keď sa sťažoval ministrovi vnútra, že Giammona vládne v Uditore ako na svojom feudálnom panstve a len v roku 1874 zavraždil 23 ľudí, odpovedal Giammona tým, že sa verejne ukazoval so svojimi priateľmi medzi palermskými vlastníkmi pôdy a vybral sa verejne na poľovačku so sudcom palermského súdu. Nakoniec dostal Giammona iba policajnú výstrahu.
Tento príbeh zachytáva jednu z charakteristických čŕt organizovaného zločinu – jeho tendenciu infiltrovať nielen štát, ktorý môže zabezpečiť ochranu pred stíhaním, ale aj sociálne štruktúry, ktoré môžu zabezpečiť dôveryhodnosť pred verejnosťou, ako napríklad cirkev.
Je samozrejmé, že miera, do ktorej je taká vec možná, sa od krajiny ku krajine líši. Napríklad v Spojených štátoch má v súčasnosti organizovaný zločin nízku úroveň penetrácie do inštitúcií štátu, ako ukazujú aj tvrdé RICO zákony zo 70. rokov, ktoré zaviedli ťažké tresty na zločiny páchané v organizovaných skupinách. Päť newyorských gangsterských rodín je v rozklade a majú veľmi ďaleko od rozkvetu americkej Cosa Nostry v 30. rokoch či k fiktívnemu New Yorku z Krstného otca, kde prosili iné rodiny Vita Corleoneho, aby im tiež umožnil prístup ku skorumpovaným policajtom, prokurátorom, sudcom a politikom, ktorých „nosil vo vreckách ako toľko drobných mincí“.
.keď zločin rovná sa štát
V porovnaní s tým sú krajiny bývalej Varšavskej zmluvy a bývalej Juhoslávie priam prehnité organizovaným zločinom. V Rusku vymenoval bývalý ruský prezident Boris Jeľcin jedného z najznámejších vorov v zakone, Vladimíra Podateva, za šéfa Ruskej komisie pre ľudské práva. Na Ukrajine sa stal ministerským predsedom krajiny a protežantom prezidenta Leonida Kučmu Pavol Lazarenko, bývalý traktorista, ktorý sa stal gangstrom. V Srbsku pracoval pre srbského vodcu Slobodana Miloševiča zabijak a pašerák Arkan, a stal sa symbolom jeho násilníckeho a skorumpovaného režimu. Transdnistria je pod vedením prezidenta Igora Smirnova pre ruských oligarchov a zločineckých bosov rajom na pašovanie a pranie špinavých peňazí. V Afganistane zasa heroínový kráľ Bašir Núrzai pašoval tisíce kilogramov heroínu do Pakistanu pod ochranou Talibanu. Na takých miestach nielenže organizovaný zločin prenikol do štátu – je synonymom štátu.
Zaujímavé je, že súčasne s tým ako národné štáty strácajú vplyv v prospech medzinárodných aliancií a únií, v ktorých je moc vykonávaná globálne, dokázal sa organizovaný zločin rýchlo prispôsobiť. Dávno už existovali regionálne aliancie medzi kartelmi produkujúcimi a pašujúcimi drogy, napríklad od Kolumbie cez Mexiko až do Spojených štátov, alebo z Afganistanu cez Turecko a Balkán. Za posledné desaťročie sa však tieto aliancie naozaj stali medzinárodnými – kolumbijské kokaínové kartely zásobujú taliansku Ndranghetu ako svojho hlavného distribútora v Európe, alebo arabskí organizovaní zločinci najrôznejšej štátnej príslušnosti používajú bezhotovostný systém hawala, aby znemožnili globálne snahy postihnúť pranie špinavých peňazí.
Ako narástla sila internetu, začal využívať toto médium aj organizovaný zločin – napríklad v podobe „419 operácií“ (v ktorých sa pomocou e-mailu snaží niekto, kto sa vydáva za zosadeného nigérijského ministra, podfukom získať finančné informácie či priamo peniaze). „Russian Bussiness Network“ zamorila nespočetné množstvo počítačov na celom svete softvérovými „robotmi“, ktorí posielajú prístupové heslá a bankové detaily nič netušiacich vlastníkov do veľkej siete „klientov“. Internet sa ukázal ako eldorádo aj pre pedofilov, ktorých prepracovaná šifrovacia technika a komunikačná sieť dokázala mariť úsilie policajtov zabrániť záplave nových obrazových materiálov na celom svete.
Hoci sa však formy zmenili, obsah je stále rovnaký. Organizovaný zločin stále využíva nenaplnený dopyt na trhu (ako drogy, prostitútky či sexuálne obrázky detí, kde ešte stále dopyt vysoko prevyšuje ponuku), podlieza vládou stanovené ceny (napríklad pašovaním ilegálneho alkoholu a cigariet, alebo vydávaním lacných minerálnych olejov za vysoko zdanenú motorovú naftu), alebo poskytuje „ochranu“ pred hrozbou, ktorá buď neexistuje, alebo ju vytvoril sám organizovaný zločin. Dokonca aj najnovšie elektronické podvody sú iba novou formou starej hry; kradnutie identity, napríklad, je vreckové zlodejstvo povýšené na priemyselný rozmer, a „419 operácií“ nie je nič viac než pyramídová schéma či klasický podvod. Väčšina gangov si ešte stále cení anonymitu, čo je aj dôvod, pre ktorý sa internet osvedčil ako „mafia-friendly“; kde sú ich prítomnosť a aktivita odhalené, naďalej sa spoliehajú na dosadených štátnych úradníkov, ktorí ich majú chrániť pred ťažkosťami.
.vnútorný konflikt
Tradičné rituály, mýty o rytierstve a príklad popkultúry z filmov ako Krstný otec prepožičiavajú životu členov skupín organizovaného zločinu, ktorý je inak škaredý, surový a krátky, zdanlivý poriadok, zmysel a význam. V Rumunsku, napríklad, má gangster Nicu Gheara svoju webstránku NicuGhearaIsGreat.org, na ktorej ho možno vidieť s futbalistami ako Ronaldo, či s hercami ako Al Pacino, a vyjadruje na nej svoj obdiv k Michaelovi Corleone. Srbský Arkan sa zahalil do nacionalistickej mytológie, aby prekryl hnusné zločiny svojich Tigrov. Árijské bratstvo (The Aryan Brotherhood), čo je organizácia, ktorá vládne v amerických väzniciach s najvyššou ostrahou, si vypožičiava fašistické symboly a ideológiu, aby dodala zdanie akéhosi poriadku chaotickým a násilným impulzom viacnásobných vrahov a znásilňovačov. A tak ďalej.
Aby sme pochopili, prečo takmer každá organizovaná zločinecká skupina potrebuje ideológiu alebo tradíciu, stačí sa pozrieť na Slovensko. Kto si najíma organizovaný zločin, aby urobil za neho jeho špinavú či nekvalifikovanú prácu? Väčšinou tých, ktorí nemajú dosť dobrý mozog či charakter, aby sa uživili legálnym spôsobom. Bývalých zápasníkov, kick-boxerov, karatistov a špecialistov na boj, ktorí nepoznajú iný spôsob ako speňažiť svoj talent a ani nemajú iný talent. A tých, ktorí neskončili základnú školu, bývalých trestancov s lacnými väzenskými tetovaniami, lúzerov utekajúcich pred platením výživného.
Pre takých ľudí je jednou z príťažlivých stránok kriminálnych gangov pocit identity, ktorý poskytujú – vystatovačná chôdza, vďaka steroidom nafúknuté svaly, vyholená hlava, Mercedes zaparkovaný na chodníku či prevádzkovanie bordelu. Piťovci z Lamača, napríklad, majú korene v miestnych gangoch skinheadov a neonacistov, ktoré notoricky priťahujú neistých tínedžerov. Známy bratislavský gangster Peter Čongrády vyrástol v trenčianskom sirotinci a podľa tých, ktorí ho poznali, videl v gangu Sýkorovcov spôsob, ako sa stať „niekým“. Mikuláš Černák začínal ako šofér autobusu a Peter Steinhübel ako vekslák.
Organizovaný zločin poskytuje možnosť aj ľuďom, ktorí sa cítia znevýhodnení vo svojej snahe byť úspešní. Zločin, koniec koncov, otvára dvere, ktoré by boli inak zatvorené pred talienakymi, ruskými či salvadorskými prisťahovalcami v Amerike, pred bývalými príslušníkmi ŠtB v Československu, Albáncami v Juhoslávii, alebo sedliakmi v Bolívii či v Peru. Bulharskú zločineckú elitu volajú „zápasníci“ , mnohí z nej nimi naozaj boli pred rokom 1989, keď v krajinách Varšavskej zmluvy byť profesionálnym športovcom ešte znamenalo dobrú kariéru.
.slušný svet, ktorý neexistuje
Keď sa ocitnete vnútri organizovaného zločinu, realita už nemusí byť taká ružová. Noci strávené čakaním v ukradnutých autách s inými prdiacimi a grgajúcimi lumpmi; drogy, ktoré dodávate závislým a deťom; prostitútky, s ktorými súložíte, ktoré mlátite, alebo ich predávate; ruky, ktoré dolámete a podniky, ktoré zničíte ľuďom, ktorí si od vás nenechajú vysávať krv – nič z toho zrejme nezväčší vaše ego. A tak si musíte vymyslieť fantáziu, v ktorej ste vy a vaši tupohlaví spoločníci v skutočnosti tvrdými mužmi mimo zákona, ktorí žijú podľa mužného kódexu. Základ na sebaúctu si musíte vymyslieť.
Musíte niečo urobiť aj s vonkajším svetom, ktorý je tam vonku – so svetom, v ktorom skutočne existuje česť, odvaha a ušľachtilosť. Viete, čo urobiť s takým svetom? Popriete, že existuje. Anihilujete ho.
Jeden-jedinýkrát, čo som sa stretol s Piťom, hovoril, že všetci sú skorumpovaní. Keď som mu protirečil (nie príliš dôrazne, rozumie sa), opýtal sa ma s ťažkou skepsou v hlase, či som niekedy zobral peniaze za to, čo napíšem, alebo nenapíšem. „Nie,“ odpovedal som. „Vážne? Ale choď...“ odpovedal neveriac on. „Nie,“ zopakoval som.
Iná záujmová osoba, František Borbély, ktorý strávil minulý rok štyri dni vo väzbe, mi povedal, že je presvedčený, že jeho zadržanie zaranžovali Takáčovci, ktorí majú podľa neho priateľov v súčasnej vláde a vedení polície.
A tak to ide ďalej. Tým, že veríte, že každý je na predaj, že polícia, médiá a v skutočnosti každá ľudská bytosť sa dá od niekoho, kto má dostatok peňazí, kúpiť, zničíte ten „alternatívny“ svet, v ktorom sú dosiahnuteľné cnosti a krása. Premeníte všetkých, ktorí v tieto ideály veria, na bláznov či pokrytcov. Ešte stále nemusíte mať vo svojom osobnom arzenále nič, čím by ste inšpirovali vaše deti, nijaké hodnoverné príbehy na rozprávanie, ale aaspoň môžete zničiť ich vieru, že iní otcovia iných detí žijú podľa iných pravidiel.
.pretrvávajúca fascinácia
Ak je organizovaný zločin v spoločnosti, ktorú obývame tak zrejme deštruktívny, ak jeho členovia poskytujú tak zriedka inšpiráciu na obdiv či imitáciu, ak sú jeho lacné tajomstvá nakoniec prezradené, čím sa dá vysvetliť pretrvávajúca fascinácia organizovaným zločinom? Prečo tie filmy? Prečo „gangsta rap“? Prečo tie vypožičané postoje a jazyk?
Najpravdepodobnejšie sme boli všetci ohlúpnutí Hollywoodom. Aby bolo jasné, mafia sa môže pochváliť mnohými „typmi“, excentrikmi či dokonca mužmi so zásadami, ale pravdepodobne aj keby ste hľadali medzi nimi celý život, nenašli by ste Vita Corleoneho s jeho povestnými citátmi („daj mu ponuku, ktorú nemôže odmietnuť“) či mužnými radami („chlap si nemôže dovoliť byť neopatrný“).
Organizovaný zločin nie je ani postmodernou odpoveďou na absenciu Boha či zmyslu vo svete. Gangstri si môžu sami seba predstavovať, ako Meursault v samote svojej cely, ako vzdorujú „benígnej ľahostajnosti vesmíru“. Ale tí z nás, ktorí žijú v reálnom svete, poznajú pravdu. Každý hlupák dokáže ničiť veci, obrátiť sa chrbtom k svojim druhom a obrniť sa proti svojmu svedomiu. Ale nájsť usporiadanie a zmysel v chaose a odmietnuť svoju chamtivosť a sebectvo pre dobro svojich detí, to chce skutočného muža.
Autor je novinár
Sedíme v bratislavskej kancelárii právnika Vladimíra S., nevľúdne vyzerajúceho muža so slabošskou bradou a vyholenou hlavou. Vladimír je obžalovaný v rámci „olejárov“, organizovaného gangu, o ktorom polícia tvrdí, že zarobil začiatkom tohto desaťročia miliardy predajom lacných minerálnych olejov ako motorovej nafty.
„Čo je to organizovaný zločin?“ pýta sa s kyslým úsmevom. „Ak sa stretnenm s niekým, kto je obvinený zo zločinu, alebo pre neho vykonávam právne služby, stávam sa tým členom jeho gangu? Ste vy súčasťou organizovaného zločinu len pre to, že tu so mnou sedíte a rozprávate sa?“
Naozaj, čo je organizovaný zločin? Je to otázka, ktorú ešte stále často kladú, ale dnes najmä organizovaní zločinci a ich právnické tímy, aspoň keď majú verejné publikum. Táto ich hra na nevinnosť mohla pre pár desiatkami rokov fungovať. Koniec koncov, až do 90. rokov nevedel priemerný človek o mafii nič, čo by presahovalo to, čo videl vo filme Francisa Forda Coppolu. Vedelo sa, že organizovaný zločin existuje, ale bol ukrytý dostatočne na to, aby mu bolo ťažké porozumieť. Gangstrov ľudia zriedka vnímali ako niečo iné než divokých a exotických kriminálnikov s narušeným detstvom a psychotickými sklonmi.
Ale vďaka koncu studenej vojny a vzniku tuctov slabých nových demokratických štátov bol organizovaný zločin odhalený ako štátu sa zmocňujúca, podporu si vynucujúca, stabilitu milujúca hierarchia. Globalizácia premenila organizovaný zločin na významný vývozný artikel: Rozpad Sovietskeho zväzu umožnil, aby sa jeho vory v zakone („zlodeji v zákone“ – ťažko preložiteľný ruský termín označujúci gangstrov, pozn. red.) uchytili na území Spojených štátov; odovzdanie Hongkongu Číne posmelilo triády, aby si našli nové pôsobisko priamo v Číne, Kanade a inde; podpísanie zmluvy o voľnom obchode NAFTA (North American Free Trade Association, Severoamerická asociácia voľného obchodu, pozn. red.) vytvoril nový záujem USA o drogový obchod v Latinskej Amerike. Náhle sa zdalo, že organizovaný zločin je všade, kam sa človek pozrie – vo večerných správach, v populárnej literatúre, v divadle a dokonca v televíznych sitkomoch v hlavnom vysielacom čase – ktoré rozvíjajú svoju Mafstory a signalizujú jej kultúrne akceptovanie.
Ako sa organizovaný zločin šíril, dostával sa nielen pod mikroskop profesionálov z orgánov činných v trestnom konaní, ale aj médií a dokumentaristov. Našťastie v 90. rokoch začali prví pentiti Cosa Nostry (jednotné číslo „pentito“ – z taliančiny: bývalý člen gangu, ktorý začne spolupracovať so spravodlivosťou, pozn. red.) rozprávať o ich bývalých kriminálnych druhoch; ich odhalenia iniciovali záplavu kníh a vedeckých článkov, ktoré zmietli desiatky rokov staré mýty o organizovanom zločine. A predovšetkým znemožnili ľuďom obvineným z výpalníctva, ako Vladimír S., odmietnuť organizovaný zločin ako policajný či mediálny mýtus.
Tak čo je teda organizovaný zločin? To je jednoduché. Je to pokračujúca zločinecká činnosť, ktorá sa racionálne snaží profitovať z ilegálnych i legálnych aktivít, obyčajne takých, po ktorých je veľký verejný dopyt. Zabezpečuje si pretrvávajúcu existenciu pomocou použitia sily a hrozieb, ovládaním územia a priemyslu a korumpovaním verejných činiteľov a úradníkov. Členstvo je obmedzené a existujú explicitné pravidlá, písané či iba ústne, ktorých dodržiavanie je vynucované sankciami vrátane vraždy.
Jednoduché. Teraz, po dlhom čase, to konečne vieme.
.korene a tradície
Piráti, ktorí prepadávali a lúpili obchodné lode v 17. storočí a potom lup predávali, boli prvou formou organizovaného zločinu v západnom svete. Na druhej strane, niektorí akademickí odborníci vystopovali počiatky ruského organizovaného zločinu až do čias vlády cárov pred 500 rokmi, keď ich útlak podnietil verejné pohŕdanie právom a štátom.
Ale kľúčové ingrediencie rýchleho rastu organizovaného zločinu na Západe boli zabezpečené industrializáciou v 19. storočí. Urbanizácia a ekonomický pokrok, ktoré dokážu vytvárať i uspokojovať potreby, viedli k rastu mafie na citrónovníkových stromoradiach okolo Palerma rovnako ako v preľudnených prisťahovaleckých slumoch v New Yorku, kde poskytovala „pokrivený rebrík k ceste nahor“ pre úplne nemajetných nových prisťahovalcov.
Medzitým sa v sovietskych gulagoch v Rusku po roku 1924 vynorila trieda profesionálnych zločincov známych ako vory v zakone, a vytvorila spôsoby správania, pravidlá a systém hodnôt pre iných členov „sveta zlodejov“. Títo zločinci sa koncom 60. rokov spojili so sovietskou nomenklatúrou, čo je spojenie, ktoré spôsobilo, že organizovaný zločin sa stal neoddeliteľný od štátu, a zabezpečil mu výhodnú pozíciu pri privatizácii o tri desaťročia neskôr.
Japonská jakuza a čínske triády majú korene siahajúce celé storočia do minulosti. Tie druhé boli založené v 60. rokoch 18. storočia ako organizácia tajného vlasteneckého odporu proti dynastii Čching, ktorá bola dosadená dobyvateľskou mandžuskou menšinou zo súčasnej severovýchodnej Číny. Jej poslaním bolo obnoviť vládu väčšinových Číňanov z národa Han, čo je etnická skupina, ktorá tvorí 92 percent čínskej populácie. Keď bola nakoniec vláda Mandžuov v roku 1911 zvrhnutá, triády stratili svoj patriotický zmysel. Po storočiach existencie za hranicami bežnej spoločnosti už neboli schopné sa znovu do nej integrovať a dali sa na zločin. Keď Čínu ovládla v roku 1949 komunistická strana, presťahovali sa triády do Honkongu, aby unikli perzekúcii.
Na druhej strane jakuza začala ako akási sila na spôsob Robina Hooda na ochranu japonských dedín pred roninmi (ronin – samuraj bez pána, v podstate lúpeživý rytier), ktorí okrádali. Keď sa v 18. storočí vrátil do Japonska mier, jakuza prišla o svoju rolu verejného ochrancu a postupne sa pridala k banditizmu roninov.
Všetky tieto štyri skupiny – jakuza, triády, mafia a vory v zakone – majú dnes široko vypracované tradície a rituály. Každá má iniciačnú (zasväcovaciu) ceremóniu, prísny písaný alebo ústny zákonník a tresty za porušenie týchto zákonov. A každá sa úporne drží romantického obrazu o sebe, ktorý je v rozpore s jej reálnym správaním sa. Jakuza, napríklad, neznáša, keď ju spájajú s kradnúcimi roninmi, pretože krádež je niečo, čím súčasná jakuza pohŕda. Iniciačná ceremónia triád sa koná na oltári zasvätenom Guan Tuovi, bohovi bratstva, a pozostáva z 36 formalizovaných prísah. Sicílska mafia vidí svoj ideál v opere Pietra Mascagniho Cavalleria Rustikana, alebo „rustikálne rytierstvo“, s jej jednoduchým odvážnym frajerstvom, sedliackou cťou a krvnou pomstou. V Krstnom otcovi 3 hral starnúci Corleoneho syn vojaka Turridu z Mascagniho opery a úryvky Cavallerie Rusticany dokresľovali Zúriaceho býka Martina Scorseseho ako odkaz na taliansko-americké mačovstvo.
Fakt, že dnešná mafia dokáže zabiť maloletých synov svojich nepriateľov, znásilniť ich dcéry a nakŕmiť ich mŕtvolami prasatá, nie je vnímaný ako nekonzistentný s pláštikom drsnej cti, do ktorého sa Cosa Nostra rada halí.
.stratégie
Vo svojej najmenej sofistikovanej forme používa organizovaný zločin hrubú silu, aby dostal to, čo chce. Operácie pirátov v 17. storočí sa iba veľmi málo líšia od vykrádania nákladných kamiónov v New Jersey vo filme Goodfellas, rovnako ako ochrana, ktorú poskytovala jakuza japonským dedinám pripomína ochranné výpalníctvo mafie v Palerme. Napriek tomu však, ako sa štát stával integrovanejším a zložitejším, dozrieval aj organizovaný zločin. V jednom z prvých zaznamenaných prípadov mafie sa v roku 1874 istý Dr. Gaspare Galati sťažoval palermskej polícii, že ho miestne sprisahanie vytlačilo z jeho citrónovníkovej farmy. Citrónovníkový priemysel zažíval vtedy veľký rozmach, lebo britské vojenské námorníctvo, najväčšie na svete, začalo požadovať, aby jeho námorníci jedli citróny ako ochranu proti skorbutu, a citrusový extrakt sa vo veľkom používal na ochucovanie najnovšieho druhu čaju – Earl Grey.
Benedetto Carollo, predák na Galatiho farme, kradol 20 až 25 percent zisku, ktorý farma produkovala, ale keď sa Galati pokúšal prenajať farmu niekomu inému, aby si ušetril ťažkosti, Carollo urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ten obchod zmaril. Keď nakoniec Galati Carolla vyhodil, jeho nástupcu zavraždili. Galati dostával poštou výhražné listy a navštevovali ho miestni priatelia, ktorí síce nevedeli vôbec nič o jeho podnikaní, ale dôverne mu radili, aby zobral Carolla späť.
Na Galatiho prekvapenie miestny policajný inšpektor jeho sťažnosti v podstate ignoroval. Výhražné listy, ktoré priniesol ako dôkaz, sa stratili a ako podozrivých z vraždy náhradného predáka zatkli a rýchlo aj prepustili troch mužov, ktorí nemali s vraždou očividne nič spoločného. Ako Galati bojoval, aby zachránil svoj podnik, začal prichádzať na to, ako funguje miestna mafia. Riadil ju z blízkej dediny Uditore miestny majiteľ pôdy menom Antonio Giammona, ktorý sa narodil v chudobnej roľníckej rodine, ale získal zásluhy a zopár dôležitých priateľov počas vzbúr v rokoch 1848 a 1860, vďaka ktorým sa stala Sicília súčasťou Talianska. Giammona prevádzkoval premyslený výpalnícky podnik na citrónovníkových farmách okolo Palerma, v rámci ktorého nútil vlastníkov fariem zamestnávať svojich ľudí ako predákov, povozníkov, obchodníkov a podobne. Títo muži nielenže brali pre mafiu tučné percentá zo zisku, ale boli schopní aj zničiť poškodzovaním stromov či nedodaním tovaru na trh ktorúkoľvek farmu, ktorá sa vzpierala Giammonovej ochrane. Formálne operoval Giammona cez miestnu katolícku cirkev.
Keď bol pri pokuse o vraždu vážne poranený aj druhý náhradný predák – a namiesto toho, aby obvinil Carolla, radšej ho verejne objal – vedel Galati, že prehral, jednoducho opustil svoju farmu a odsťahoval sa s rodinou do Neapola. Keď sa sťažoval ministrovi vnútra, že Giammona vládne v Uditore ako na svojom feudálnom panstve a len v roku 1874 zavraždil 23 ľudí, odpovedal Giammona tým, že sa verejne ukazoval so svojimi priateľmi medzi palermskými vlastníkmi pôdy a vybral sa verejne na poľovačku so sudcom palermského súdu. Nakoniec dostal Giammona iba policajnú výstrahu.
Tento príbeh zachytáva jednu z charakteristických čŕt organizovaného zločinu – jeho tendenciu infiltrovať nielen štát, ktorý môže zabezpečiť ochranu pred stíhaním, ale aj sociálne štruktúry, ktoré môžu zabezpečiť dôveryhodnosť pred verejnosťou, ako napríklad cirkev.
Je samozrejmé, že miera, do ktorej je taká vec možná, sa od krajiny ku krajine líši. Napríklad v Spojených štátoch má v súčasnosti organizovaný zločin nízku úroveň penetrácie do inštitúcií štátu, ako ukazujú aj tvrdé RICO zákony zo 70. rokov, ktoré zaviedli ťažké tresty na zločiny páchané v organizovaných skupinách. Päť newyorských gangsterských rodín je v rozklade a majú veľmi ďaleko od rozkvetu americkej Cosa Nostry v 30. rokoch či k fiktívnemu New Yorku z Krstného otca, kde prosili iné rodiny Vita Corleoneho, aby im tiež umožnil prístup ku skorumpovaným policajtom, prokurátorom, sudcom a politikom, ktorých „nosil vo vreckách ako toľko drobných mincí“.
.keď zločin rovná sa štát
V porovnaní s tým sú krajiny bývalej Varšavskej zmluvy a bývalej Juhoslávie priam prehnité organizovaným zločinom. V Rusku vymenoval bývalý ruský prezident Boris Jeľcin jedného z najznámejších vorov v zakone, Vladimíra Podateva, za šéfa Ruskej komisie pre ľudské práva. Na Ukrajine sa stal ministerským predsedom krajiny a protežantom prezidenta Leonida Kučmu Pavol Lazarenko, bývalý traktorista, ktorý sa stal gangstrom. V Srbsku pracoval pre srbského vodcu Slobodana Miloševiča zabijak a pašerák Arkan, a stal sa symbolom jeho násilníckeho a skorumpovaného režimu. Transdnistria je pod vedením prezidenta Igora Smirnova pre ruských oligarchov a zločineckých bosov rajom na pašovanie a pranie špinavých peňazí. V Afganistane zasa heroínový kráľ Bašir Núrzai pašoval tisíce kilogramov heroínu do Pakistanu pod ochranou Talibanu. Na takých miestach nielenže organizovaný zločin prenikol do štátu – je synonymom štátu.
Zaujímavé je, že súčasne s tým ako národné štáty strácajú vplyv v prospech medzinárodných aliancií a únií, v ktorých je moc vykonávaná globálne, dokázal sa organizovaný zločin rýchlo prispôsobiť. Dávno už existovali regionálne aliancie medzi kartelmi produkujúcimi a pašujúcimi drogy, napríklad od Kolumbie cez Mexiko až do Spojených štátov, alebo z Afganistanu cez Turecko a Balkán. Za posledné desaťročie sa však tieto aliancie naozaj stali medzinárodnými – kolumbijské kokaínové kartely zásobujú taliansku Ndranghetu ako svojho hlavného distribútora v Európe, alebo arabskí organizovaní zločinci najrôznejšej štátnej príslušnosti používajú bezhotovostný systém hawala, aby znemožnili globálne snahy postihnúť pranie špinavých peňazí.
Ako narástla sila internetu, začal využívať toto médium aj organizovaný zločin – napríklad v podobe „419 operácií“ (v ktorých sa pomocou e-mailu snaží niekto, kto sa vydáva za zosadeného nigérijského ministra, podfukom získať finančné informácie či priamo peniaze). „Russian Bussiness Network“ zamorila nespočetné množstvo počítačov na celom svete softvérovými „robotmi“, ktorí posielajú prístupové heslá a bankové detaily nič netušiacich vlastníkov do veľkej siete „klientov“. Internet sa ukázal ako eldorádo aj pre pedofilov, ktorých prepracovaná šifrovacia technika a komunikačná sieť dokázala mariť úsilie policajtov zabrániť záplave nových obrazových materiálov na celom svete.
Hoci sa však formy zmenili, obsah je stále rovnaký. Organizovaný zločin stále využíva nenaplnený dopyt na trhu (ako drogy, prostitútky či sexuálne obrázky detí, kde ešte stále dopyt vysoko prevyšuje ponuku), podlieza vládou stanovené ceny (napríklad pašovaním ilegálneho alkoholu a cigariet, alebo vydávaním lacných minerálnych olejov za vysoko zdanenú motorovú naftu), alebo poskytuje „ochranu“ pred hrozbou, ktorá buď neexistuje, alebo ju vytvoril sám organizovaný zločin. Dokonca aj najnovšie elektronické podvody sú iba novou formou starej hry; kradnutie identity, napríklad, je vreckové zlodejstvo povýšené na priemyselný rozmer, a „419 operácií“ nie je nič viac než pyramídová schéma či klasický podvod. Väčšina gangov si ešte stále cení anonymitu, čo je aj dôvod, pre ktorý sa internet osvedčil ako „mafia-friendly“; kde sú ich prítomnosť a aktivita odhalené, naďalej sa spoliehajú na dosadených štátnych úradníkov, ktorí ich majú chrániť pred ťažkosťami.
.vnútorný konflikt
Tradičné rituály, mýty o rytierstve a príklad popkultúry z filmov ako Krstný otec prepožičiavajú životu členov skupín organizovaného zločinu, ktorý je inak škaredý, surový a krátky, zdanlivý poriadok, zmysel a význam. V Rumunsku, napríklad, má gangster Nicu Gheara svoju webstránku NicuGhearaIsGreat.org, na ktorej ho možno vidieť s futbalistami ako Ronaldo, či s hercami ako Al Pacino, a vyjadruje na nej svoj obdiv k Michaelovi Corleone. Srbský Arkan sa zahalil do nacionalistickej mytológie, aby prekryl hnusné zločiny svojich Tigrov. Árijské bratstvo (The Aryan Brotherhood), čo je organizácia, ktorá vládne v amerických väzniciach s najvyššou ostrahou, si vypožičiava fašistické symboly a ideológiu, aby dodala zdanie akéhosi poriadku chaotickým a násilným impulzom viacnásobných vrahov a znásilňovačov. A tak ďalej.
Aby sme pochopili, prečo takmer každá organizovaná zločinecká skupina potrebuje ideológiu alebo tradíciu, stačí sa pozrieť na Slovensko. Kto si najíma organizovaný zločin, aby urobil za neho jeho špinavú či nekvalifikovanú prácu? Väčšinou tých, ktorí nemajú dosť dobrý mozog či charakter, aby sa uživili legálnym spôsobom. Bývalých zápasníkov, kick-boxerov, karatistov a špecialistov na boj, ktorí nepoznajú iný spôsob ako speňažiť svoj talent a ani nemajú iný talent. A tých, ktorí neskončili základnú školu, bývalých trestancov s lacnými väzenskými tetovaniami, lúzerov utekajúcich pred platením výživného.
Pre takých ľudí je jednou z príťažlivých stránok kriminálnych gangov pocit identity, ktorý poskytujú – vystatovačná chôdza, vďaka steroidom nafúknuté svaly, vyholená hlava, Mercedes zaparkovaný na chodníku či prevádzkovanie bordelu. Piťovci z Lamača, napríklad, majú korene v miestnych gangoch skinheadov a neonacistov, ktoré notoricky priťahujú neistých tínedžerov. Známy bratislavský gangster Peter Čongrády vyrástol v trenčianskom sirotinci a podľa tých, ktorí ho poznali, videl v gangu Sýkorovcov spôsob, ako sa stať „niekým“. Mikuláš Černák začínal ako šofér autobusu a Peter Steinhübel ako vekslák.
Organizovaný zločin poskytuje možnosť aj ľuďom, ktorí sa cítia znevýhodnení vo svojej snahe byť úspešní. Zločin, koniec koncov, otvára dvere, ktoré by boli inak zatvorené pred talienakymi, ruskými či salvadorskými prisťahovalcami v Amerike, pred bývalými príslušníkmi ŠtB v Československu, Albáncami v Juhoslávii, alebo sedliakmi v Bolívii či v Peru. Bulharskú zločineckú elitu volajú „zápasníci“ , mnohí z nej nimi naozaj boli pred rokom 1989, keď v krajinách Varšavskej zmluvy byť profesionálnym športovcom ešte znamenalo dobrú kariéru.
.slušný svet, ktorý neexistuje
Keď sa ocitnete vnútri organizovaného zločinu, realita už nemusí byť taká ružová. Noci strávené čakaním v ukradnutých autách s inými prdiacimi a grgajúcimi lumpmi; drogy, ktoré dodávate závislým a deťom; prostitútky, s ktorými súložíte, ktoré mlátite, alebo ich predávate; ruky, ktoré dolámete a podniky, ktoré zničíte ľuďom, ktorí si od vás nenechajú vysávať krv – nič z toho zrejme nezväčší vaše ego. A tak si musíte vymyslieť fantáziu, v ktorej ste vy a vaši tupohlaví spoločníci v skutočnosti tvrdými mužmi mimo zákona, ktorí žijú podľa mužného kódexu. Základ na sebaúctu si musíte vymyslieť.
Musíte niečo urobiť aj s vonkajším svetom, ktorý je tam vonku – so svetom, v ktorom skutočne existuje česť, odvaha a ušľachtilosť. Viete, čo urobiť s takým svetom? Popriete, že existuje. Anihilujete ho.
Jeden-jedinýkrát, čo som sa stretol s Piťom, hovoril, že všetci sú skorumpovaní. Keď som mu protirečil (nie príliš dôrazne, rozumie sa), opýtal sa ma s ťažkou skepsou v hlase, či som niekedy zobral peniaze za to, čo napíšem, alebo nenapíšem. „Nie,“ odpovedal som. „Vážne? Ale choď...“ odpovedal neveriac on. „Nie,“ zopakoval som.
Iná záujmová osoba, František Borbély, ktorý strávil minulý rok štyri dni vo väzbe, mi povedal, že je presvedčený, že jeho zadržanie zaranžovali Takáčovci, ktorí majú podľa neho priateľov v súčasnej vláde a vedení polície.
A tak to ide ďalej. Tým, že veríte, že každý je na predaj, že polícia, médiá a v skutočnosti každá ľudská bytosť sa dá od niekoho, kto má dostatok peňazí, kúpiť, zničíte ten „alternatívny“ svet, v ktorom sú dosiahnuteľné cnosti a krása. Premeníte všetkých, ktorí v tieto ideály veria, na bláznov či pokrytcov. Ešte stále nemusíte mať vo svojom osobnom arzenále nič, čím by ste inšpirovali vaše deti, nijaké hodnoverné príbehy na rozprávanie, ale aaspoň môžete zničiť ich vieru, že iní otcovia iných detí žijú podľa iných pravidiel.
.pretrvávajúca fascinácia
Ak je organizovaný zločin v spoločnosti, ktorú obývame tak zrejme deštruktívny, ak jeho členovia poskytujú tak zriedka inšpiráciu na obdiv či imitáciu, ak sú jeho lacné tajomstvá nakoniec prezradené, čím sa dá vysvetliť pretrvávajúca fascinácia organizovaným zločinom? Prečo tie filmy? Prečo „gangsta rap“? Prečo tie vypožičané postoje a jazyk?
Najpravdepodobnejšie sme boli všetci ohlúpnutí Hollywoodom. Aby bolo jasné, mafia sa môže pochváliť mnohými „typmi“, excentrikmi či dokonca mužmi so zásadami, ale pravdepodobne aj keby ste hľadali medzi nimi celý život, nenašli by ste Vita Corleoneho s jeho povestnými citátmi („daj mu ponuku, ktorú nemôže odmietnuť“) či mužnými radami („chlap si nemôže dovoliť byť neopatrný“).
Organizovaný zločin nie je ani postmodernou odpoveďou na absenciu Boha či zmyslu vo svete. Gangstri si môžu sami seba predstavovať, ako Meursault v samote svojej cely, ako vzdorujú „benígnej ľahostajnosti vesmíru“. Ale tí z nás, ktorí žijú v reálnom svete, poznajú pravdu. Každý hlupák dokáže ničiť veci, obrátiť sa chrbtom k svojim druhom a obrniť sa proti svojmu svedomiu. Ale nájsť usporiadanie a zmysel v chaose a odmietnuť svoju chamtivosť a sebectvo pre dobro svojich detí, to chce skutočného muža.
Autor je novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.