Narušená verzia nás samých

Keď RSV infikoval normálne slepačie bunky, vniesol do nich gén src, meniac ich na rakovinové bunky. To, ako presne src funguje, objasnil krátko po jeho objavení v 70. rokoch 20. storočia Ray Erikson z Coloradskej univerzity. Ako sa ukázalo, produktom src génu je bielkovina, ktorej hlavnou úlohou je pripojiť malú molekulu – fosfátovú skupinu – na iné bielkoviny a týmto spôsobom ich aktivovať. Src má mnoho súrodencov s analogickými funkciami v normálnych, nerakovinových bunkách.

Táto veľká rodina bielkovín, nazývajúcich sa spoločne kinázy, veľmi presne reguluje dôležité procesy prebiehajúce v bunke relatívne jednoduchým spôsobom: jedna kináza pripne fosfátovú skupinu na inú kinázu a tým ju aktivuje. Takto aktivovaná kináza „zobudí“ ďalšiu kinázu (prípadne bielkovinu z inej rodiny) pripojením fosfátovej skupiny a tak ďalej, vedúc k akejsi reťazovej reakcii. Výsledkom takejto reťazovej reakcie je pre bunku nejaký konkrétny signál zmeniť svoj stav – napríklad začať rásť, rozdeliť sa a podobne.

Src objavený v genóme RSV vírusu bol v porovnaní s ostatnými známymi kinázami neuveriteľne aktívny – neúnavne pripájal fosfátové skupiny takpovediac na všetko naokolo – a v konečnom dôsledku primal bunku k tomu, aby sa neustále delila. A to bez ohľadu na to, či má táto bunka k dispozícii dostatok materiálu na normálne delenie a bez ohľadu na to, či delenie prebieha v súlade s „pravidlami“ a bez chýb. Toto neregulované a rýchle delenie spúšťané aktivitou src kinázy v konečnom dôsledku viedlo priamo k vzniku nádoru u hydiny infikovanej RSV vírusom.

.dve tváre src-u

Hoci rakovinové vírusy sa na veľké sklamanie vedeckej komunity v ľudských nádoroch nijako nedali nájsť, niektorí biológovia stále dúfali, že virálny src predsa len objasní aj záhadu vzniku rakoviny u človeka. A tak sa začiatkom 70. rokov 20. storočia vydali src (alebo aspoň jeho molekulárnu napodobeninu) hľadať – v normálnych bunkách i v ľudských nádoroch. Jedným z týchto „lovcov src-u“ bol kalifornský virológ Michael J. Bishop. Spolu s Haroldom Varmusom chceli objasniť evolučný pôvod génu src nájdením jemu vzdialene podobných génov (akýchsi predchodcov src-u) v normálnych bunkách.

DNA molekuly v bunkách zvyčajne existujú v pároch spojených navzájom silnými väzbami. Keď je takýto DNA pár experimentálne nasilu rozdelený, dva navzájom doplňujúce sa reťazce dokážu nájsť k sebe cestu na základe svojej podobnosti aj v celom mori iných nespárených DNA molekúl.