Stranícke škriepky, ktoré sa v debatách o encyklike obnažili, boli podľa mňa nešťastné. Nešťastné z viacerých dôvodov, ale najmä preto, že ak sa človek príliš ponoril do kontroverzií, stratil v tom labyrinte zo zreteľa tú najdôležitejšiu, najkrajšiu a dokonca nesmierne inšpiratívnu dimenziu tohto textu – a tou je zo srdca prúdiaca vízia prírody ako Božieho diela: „Celý hmotný svet hovorí o Božej láske, o Jeho bezhraničnej náklonnosti k nám. Pôda, voda aj hory, všetko je takpovediac Božím pohladením.“
Toto je niečo, čo pápeži – a najmä tento pápež – vedia najlepšie. Iste, aj ich pohľad na vedu, politiku, ekonómiu či ekológiu má praktickú hodnotu, ale najväčšie dary, ktoré nám dávajú, tkvejú v oblasti univerzálnych, večných hodnôt.
.proti Baconovi a Descartovi
V tomto duchu František od začiatku brojí proti skreslenému filozofickému postoju, vlastnému našej kultúre od éry Francisa Bacona, ktorý napísal, že by sme mali „pre odľahčenie ľudského údelu... odsunúť prírodu bokom“. Nuž, nie je to veľmi kresťanský a ani veľmi ľudský spôsob, akým by niekto uvažoval o stvoreniach. Descartes nám zanechal v podstate rovnaký odkaz: Máme sa stať „pánmi a vlastníkmi“ prírody. Lenže my nie sme ani páni, ani vlastníci. Sme služobníci a správcovia, a ten jediný, kto môže povedať, že prírodu naozaj „vlastní“, je jej Stvoriteľ.
Tak znie tá hlboká vízia, ktorou je predchnuté pápežovo uvažovanie o súčasných environmentálnych problémoch: ak chceme pri svojom úsilí o to, čo je dobré pre našu „ľudskú ekológiu“, zachovať múdrosť, musíme uvažovať o našom správnom vzťahu k všetkým stvoreniam, k úplnosti stvorenstva. Kniha Genesis na rozdiel od iných náboženstiev potvrdila dobrotu hmotného sveta od samého začiatku (a nezastupiteľnú úlohu tohto fyzického sveta pri našej snahe o poznávanie Stvoriteľa), zároveň však dôrazne poprela, že by sama príroda bola božstvom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.