Pred pár dňami sa odohral v parlamente zaujímavý úkaz. Poslanci vládnej koalície nezdvihli ruku za novelu zákona, ktorá by pomohla tomu, aby deti neboli v detských domovoch dlhšie, než je nutné. Za touto pointou je zaujímavý príbeh.
Začalo sa to kedysi v roku 2005, keď Kaníkovo ministerstvo práce prišlo s celkom novým návrhom zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Ten zákon jasne vytýčil nový kurz: smerom od detských domovov k profesionálnym rodinám. Zákon dokonca stanovil aj termíny: v januári 2007 nemá byť v detskom domove žiadne dieťa mladšie ako jeden rok a v januári 2009 žiadne dieťa mladšie ako tri roky.
Deti, ktoré nie sú osvojiteľné alebo ešte len čakajú na svojich adoptívnych či pestúnskych rodičov, majú právo stráviť prvé dôležité mesiace svojho života v rodine, hoci aj profesionálnej. Všetci zatlieskali.
.profesionálne rodiny
Detské domovy stáli pred obrovskou úlohou: za pol druha roka nájsť a pripraviť desiatky profesionálnych rodín. Hoci tento inštitút fungoval na Slovensku od roku 1996, pôvodná predstava o fungovaní profesionálnych rodín bola iná. Mali v nich končiť deti, ktoré si nikto neosvojí. Profesionálne rodiny fungovali skôr pri cirkevných či súkromných domovoch, ktoré mali okolo seba spriatelené komunity. Užitočné skúsenosti má napríklad Detské centrum v Ružomberku, ktoré združovalo profesionálne rodiny od roku 1999.
Pre štátne domovy je však budovanie siete profesionálnych rodín zložitá vec. Nie všetci riaditelia boli na ňu ľudsky či profesionálne pripravení. Niekde sa darilo: mediálne známy je štátny Detský domov Pohoda z Bratislavy, o ktorom sme už písali (.týždeň 18/2008). Jeho manažérsky talentovaná riaditeľka, ktorá prišla do štátneho domova z neštátnej ustanovizne a priniesla si jasnú víziu, má dnes devätnásť detí v štrnástich profesionálnych rodinách. Budova jej domova je už dnes poloprázdna. Ide Želinskej to neprekáža. Ale pre mnohých riaditeľov môže byť problém rozpúšťať do rodín skupiny malých detí, keď majú krásne opravené budovy. Pred pár rokmi išli totiž stovky miliónov korún na prebudovávanie detských domov na tzv. rodinné typy. Neboli to najlepšie investované peniaze.
Radikálna zmena sa mala udiať od začiatku januára 2007. Nič veľmi radikálne sa však neudialo. Riaditelia detských domovov nepociťovali nijaký silný tlak na zmenu, a tak niekde mali iba jednu-dve profesionálne rodiny, aby sa nepovedalo. Bol pokoj. Ale potom sa čosi stalo. Objavila sa Alena a mala za chrbtom najpočúvanejšie slovenské rádio.
.alena za bábätká
Reportérka Rádia Expres Alena Taranová sa na prelome septembra a októbra pokúšala zistiť v Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, koľko bábätiek napriek zákonu uviazlo v domovoch. „Nevedeli mi to povedať a trvalo im asi jedenásť dní, kým to zistili a spočítali,“ spomína Alena Taranová. V novembri sa dozvedela, že 235 detí do 1 roka je stále v domovoch a len 49 v profesionálnych rodinách. To Alenu Taranovú nahnevalo a rozhodla sa konať. Rádio Expres spustilo kampaň Alena za bábätká. Taranová sa začala pýtať kompetentných, chodila do domovov a kládla nepríjemné otázky. Zistila pritom zaujímavú vec: „Skúmali sme, ako je možné, že tie deti stále držia v domove a všetko je v poriadku. Prišli sme na to, že riaditelia detských domovov papierovo vedia vykázať tieto deti tak, že sú umiestnené v tzv. diagnostickej skupine, kde môžu byť až šesť mesiacov.“
Zákon naozaj umožňuje, aby dieťa do jedného roka bolo v ústavnom zariadení kvôli diagnostike až šesť mesiacov. Zákonodarca zrejme dal tento paragraf do zákona mysliac na deti, ktoré sú vážne choré, teda skôr na výnimočné prípady. Lenže paragraf sa bežne využíva na všetky deti, aj na tie zdravé.
Rádio Expres potiahlo veci ešte ďalej, iniciovalo poslanecký prieskum v domovoch. Oslovilo Ivetu Radičovú, ktorá bola ochotná ísť vec preskúmať. Vlani v zime prešla tri detské domovy a spísala o tom správu pre sociálny výbor parlamentu. Radičová okrem iného navrhla, aby sa upravil zákon a aby sa pobyt v diagnostickej skupine v ústave obmedzil na tri mesiace. Keď to predniesla na výbore, všetci boli za, aj tí z koalície. Keď však prišlo konečné hlasovanie v pléne, koalícia s výnimkou Jozefa Haleckého (HZDS), predsedu sociálneho výboru, za Radičovej návrh nehlasovala. Alena Taranová priznáva, že bola z toho v šoku.
Cynické vyjadrenie akéhosi Kvorku zo Smeru, že tri mesiace nezohrávajú v živote dieťaťa až takú úlohu, bolo už len čerešničkou na torte.
Vysvetlenie, že išlo o čistú politiku a koalícia predsa nemohla hlasovať za návrh opozičnej poslankyne, navyše kandidátky na prezidentský úrad, vyzerá síce logicky, ale nie je asi celkom správne. Išlo aj o čosi iné.
Niečo naznačila poslankyňa Damborská (SNS) hneď po hlasovaní. Ministerstvo práce vraj má pripravený vlastný návrh v tejto veci.
O pár dní sa naozaj na vládnej stránke objavil návrh novely z dielne ministerstva práce. Čo sa týka spornej šesťmesačnej lehoty na diagnostiku, v Tomanovej návrhu sa píše o „nevyhnutne potrebnom čase na určenie odbornej diagnózy, spravidla dvanásť týždňov a najdlhšie šesť mesiacov“. Takže šesť mesiacov ostalo.
Keď si návrh novely prečítal Viktor Blaho z Detského centra v Ružomberku ostal nemilo prekvapený. Podľa neho z tejto novely cítiť, že sa rušenie detských domovov nekoná. Navrhované ustanovenia sú podľa Blaha pre profesionálnych rodičov skôr antimotivačné. Naopak, majú sa zriaďovať ďalšie samostatné skupiny v „rodinných detských domovoch“. Podobný názor má Natália Blahová z Asociácie náhradných rodín. Kritizuje ustanovenie, podľa ktorého sa dieťa bude prekladať na čas prípravy na osvojenie z profesionálnej rodiny do detského domova. „Za obzvlášť veľkú chybu považujeme to, že sa ide zaviesť namiesto detského domova nový terminus technicus ´rodinný domov´. Zmena bude spočívať v tom, že sa nastavajú samostatne stojace domy, v ktorých budú umiestnené výchovne skupiny.“
.je ich málo?
Nasmerovanie detských domov na fungovanie cez profesionálne rodiny ani doteraz nebolo prijímané bez výhrad. Profesionálne rodiny nie sú v prostredí klasických detských domovov, pod ktoré tieto rodiny organizačne patria, vždy vnímané ako pozitívum. Aj Alena Taranová sa s tým stretla. „Do očí vám nikto nepovie, že to nie je dobrá cesta. Na to si nikto netrúfne, lebo je to proti zdravému rozumu, aj proti argumentom odborníkov, ale na riaditeľských postoch v detských domovoch sedia často ľudia, ktorí boli celé roky presvedčení, že detský domov je dobré miesto, kde ľudia nosia hračky a kde sú deti spokojné a idú, dajme tomu, dvakrát do roka k moru... Títo riaditelia nebudú robiť ani prvé ani posledné, aby získali pre svoj domov profesionálnych rodičov.“
Potom stačí vyhlásiť, že záujemcov o profesionálne rodičovstvo niet. Nedostatok profesionálnych rodičov má však aj celkom praktický dôvod: ministerstvo či ústredie práce neurobili žiadnu kampaň, aby takýchto ľudí hľadali a oslovovali. Nechali to iba na manažérskej schopnosti samotných riaditeľov domovov, neponúkli im ani žiadnu metodiku. „Takáto sieť sa nebuduje zo dňa na deň,“ pripomína Taranová. „Získať a pripraviť profesionálne rodiny, to je roboty ako na kostole. A niektorí riaditelia sú leniví, nechce sa im do toho, iní sú zas manažérsky neschopní. No a potom je tu ešte skupina riaditeľov, ktorí majú v domove zamestnaných svojich kamarátov, príbuzných, známych a nemajú chuť ich prepúšťať. A ministerstvo ich za takýto postup nesankcionuje,“ hnevá sa Taranová.
Profesionálne rodičovstvo však môže byť celkom atraktívne povolanie, najmä pre ženy, ktoré sa chcú realizovať v pomoci deťom. Je to práca na plný úväzok (priemerný plat profesionálneho rodiča bol vlani 16-tisíc korún). Je síce veľmi zodpovedná, náročná, ale zároveň poskytuje rodičovi aj dosť samostatnosti a slobody. Dieťa je doma v rodine a detský domov poskytuje profesionálnym rodičom odborné zázemie a služby. Pre ženy v regiónoch s malými pracovnými možnosťami môže byť táto práca aj finančne zaujímavá (podmienkou je aspoň maturita). Lenže paradoxne najmenej profesionálnych rodín sa darí vytvárať na východe a na juhu Slovenska. Naopak, značný záujem je v Bratislave a okolí, či na severe Slovenska. Aj Viktor Blaho z Ružomberka hovorí, že záujemcov majú. Okrem fungujúcich jedenástich profesionálnych rodín, evidujú niekoľko ďalších rodín, ktoré by chceli prijať do svojej rodiny deti. „Máme však zviazané ruky a priznám sa, že sa aj hanbím za to, že im nevieme zatiaľ vyhovieť, aj napriek množstvu detí, ktoré na svoju rodinu čakajú. Bráni nám v tom množstvo administratívnych, zákonných aj interných nariadení a predpisov.“
Aj Renáta Matejová zo združenia Návrat, ktoré robí tréningy pre profesionálnych rodičov, si myslí, že zásadným problémom nie je nedostatok záujemcov o profesionálne rodičovstvo. „Ten záujem nie je masový, ale je. Tie rodiny však treba vyhľadávať, ony neprídu samy. My sme boli nedávno s jednou profesionálnou matkou na stretnutí s mamami v škôlke a videli sme, že je to pre ne zaujímavá ponuka.“ Aj Matejová však pozná aj problémy, ktoré niektorí profesionálni rodičia musia riešiť. Nie vždy sú vítanou súčasťou domova. Niekde sa stane, že riaditeľ nevydá profesionálnym rodičom zdravotnú dokumentáciu dieťaťa, inde príplatky rozdelí riaditeľ len medzi vychovávateľov priamo v domove, čím zvýši napätie medzi zamestnancami domova alebo dá profirodine hneď naraz tri malé deti a rodina sa rýchlo vyčerpá. Stáva sa aj to, že bez dostatočnej podpory takáto rodina zlyhá alebo nezvládne odpútanie od dieťaťa, keď sa preň nájdu osvojitelia. To všetko sú argumenty pre tých, čo nedôverujú profesionálnym rodinám.
V prostredí, kde je atmosféra priaznivo naklonená profesionálnym rodičom, však vidno aj veľmi pozitívne trendy. O tých hovorila pre týždeň nedávno Ida Želinská z Pohody. Skonštatovala, že jej pribúdajú profesionálni rodičia, ktorí už na príjem z tejto práce ani nie sú odkázaní, a robia ju iba pre pocit, že niekomu zmysluplne pomáhajú. Medzi uchádzačkami pribúdajú vysokoškolsky vzdelané ženy, ktoré v profesionálnom rodičovstve nachádzajú svoju skutočnú sebarealizáciu. Navyše inšpirujú svoje okolie.
.nebrzdiť
Očakávať od súčasného ministerstva, že odstráni nedostatky a že výraznejšie posunie celý systém k profesionálnym rodinám, je asi naivná predstava. Táto vládna garnitúra priveľmi dôveruje štátu a to sa istým spôsobom prejavuje aj vo vzťahu k profesionálnym rodinám. Našťastie, už aj v tejto spoločnosti je silná spoločenská objednávka na zmeny v detských domovoch, a tak ani nekompetentní politici či poslanci nemôžu celkom zabrzdiť proces, ktorý sa naštartoval a napriek všetkým ťažkostiam sa rozvíja. Vidno to v súkromných či cirkevných domovoch aj v niektorých osvietených štátnych domovoch.
Cesta späť je nemožná. Cesta dopredu možno trošku zarúbaná.
Začalo sa to kedysi v roku 2005, keď Kaníkovo ministerstvo práce prišlo s celkom novým návrhom zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Ten zákon jasne vytýčil nový kurz: smerom od detských domovov k profesionálnym rodinám. Zákon dokonca stanovil aj termíny: v januári 2007 nemá byť v detskom domove žiadne dieťa mladšie ako jeden rok a v januári 2009 žiadne dieťa mladšie ako tri roky.
Deti, ktoré nie sú osvojiteľné alebo ešte len čakajú na svojich adoptívnych či pestúnskych rodičov, majú právo stráviť prvé dôležité mesiace svojho života v rodine, hoci aj profesionálnej. Všetci zatlieskali.
.profesionálne rodiny
Detské domovy stáli pred obrovskou úlohou: za pol druha roka nájsť a pripraviť desiatky profesionálnych rodín. Hoci tento inštitút fungoval na Slovensku od roku 1996, pôvodná predstava o fungovaní profesionálnych rodín bola iná. Mali v nich končiť deti, ktoré si nikto neosvojí. Profesionálne rodiny fungovali skôr pri cirkevných či súkromných domovoch, ktoré mali okolo seba spriatelené komunity. Užitočné skúsenosti má napríklad Detské centrum v Ružomberku, ktoré združovalo profesionálne rodiny od roku 1999.
Pre štátne domovy je však budovanie siete profesionálnych rodín zložitá vec. Nie všetci riaditelia boli na ňu ľudsky či profesionálne pripravení. Niekde sa darilo: mediálne známy je štátny Detský domov Pohoda z Bratislavy, o ktorom sme už písali (.týždeň 18/2008). Jeho manažérsky talentovaná riaditeľka, ktorá prišla do štátneho domova z neštátnej ustanovizne a priniesla si jasnú víziu, má dnes devätnásť detí v štrnástich profesionálnych rodinách. Budova jej domova je už dnes poloprázdna. Ide Želinskej to neprekáža. Ale pre mnohých riaditeľov môže byť problém rozpúšťať do rodín skupiny malých detí, keď majú krásne opravené budovy. Pred pár rokmi išli totiž stovky miliónov korún na prebudovávanie detských domov na tzv. rodinné typy. Neboli to najlepšie investované peniaze.
Radikálna zmena sa mala udiať od začiatku januára 2007. Nič veľmi radikálne sa však neudialo. Riaditelia detských domovov nepociťovali nijaký silný tlak na zmenu, a tak niekde mali iba jednu-dve profesionálne rodiny, aby sa nepovedalo. Bol pokoj. Ale potom sa čosi stalo. Objavila sa Alena a mala za chrbtom najpočúvanejšie slovenské rádio.
.alena za bábätká
Reportérka Rádia Expres Alena Taranová sa na prelome septembra a októbra pokúšala zistiť v Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, koľko bábätiek napriek zákonu uviazlo v domovoch. „Nevedeli mi to povedať a trvalo im asi jedenásť dní, kým to zistili a spočítali,“ spomína Alena Taranová. V novembri sa dozvedela, že 235 detí do 1 roka je stále v domovoch a len 49 v profesionálnych rodinách. To Alenu Taranovú nahnevalo a rozhodla sa konať. Rádio Expres spustilo kampaň Alena za bábätká. Taranová sa začala pýtať kompetentných, chodila do domovov a kládla nepríjemné otázky. Zistila pritom zaujímavú vec: „Skúmali sme, ako je možné, že tie deti stále držia v domove a všetko je v poriadku. Prišli sme na to, že riaditelia detských domovov papierovo vedia vykázať tieto deti tak, že sú umiestnené v tzv. diagnostickej skupine, kde môžu byť až šesť mesiacov.“
Zákon naozaj umožňuje, aby dieťa do jedného roka bolo v ústavnom zariadení kvôli diagnostike až šesť mesiacov. Zákonodarca zrejme dal tento paragraf do zákona mysliac na deti, ktoré sú vážne choré, teda skôr na výnimočné prípady. Lenže paragraf sa bežne využíva na všetky deti, aj na tie zdravé.
Rádio Expres potiahlo veci ešte ďalej, iniciovalo poslanecký prieskum v domovoch. Oslovilo Ivetu Radičovú, ktorá bola ochotná ísť vec preskúmať. Vlani v zime prešla tri detské domovy a spísala o tom správu pre sociálny výbor parlamentu. Radičová okrem iného navrhla, aby sa upravil zákon a aby sa pobyt v diagnostickej skupine v ústave obmedzil na tri mesiace. Keď to predniesla na výbore, všetci boli za, aj tí z koalície. Keď však prišlo konečné hlasovanie v pléne, koalícia s výnimkou Jozefa Haleckého (HZDS), predsedu sociálneho výboru, za Radičovej návrh nehlasovala. Alena Taranová priznáva, že bola z toho v šoku.
Cynické vyjadrenie akéhosi Kvorku zo Smeru, že tri mesiace nezohrávajú v živote dieťaťa až takú úlohu, bolo už len čerešničkou na torte.
Vysvetlenie, že išlo o čistú politiku a koalícia predsa nemohla hlasovať za návrh opozičnej poslankyne, navyše kandidátky na prezidentský úrad, vyzerá síce logicky, ale nie je asi celkom správne. Išlo aj o čosi iné.
Niečo naznačila poslankyňa Damborská (SNS) hneď po hlasovaní. Ministerstvo práce vraj má pripravený vlastný návrh v tejto veci.
O pár dní sa naozaj na vládnej stránke objavil návrh novely z dielne ministerstva práce. Čo sa týka spornej šesťmesačnej lehoty na diagnostiku, v Tomanovej návrhu sa píše o „nevyhnutne potrebnom čase na určenie odbornej diagnózy, spravidla dvanásť týždňov a najdlhšie šesť mesiacov“. Takže šesť mesiacov ostalo.
Keď si návrh novely prečítal Viktor Blaho z Detského centra v Ružomberku ostal nemilo prekvapený. Podľa neho z tejto novely cítiť, že sa rušenie detských domovov nekoná. Navrhované ustanovenia sú podľa Blaha pre profesionálnych rodičov skôr antimotivačné. Naopak, majú sa zriaďovať ďalšie samostatné skupiny v „rodinných detských domovoch“. Podobný názor má Natália Blahová z Asociácie náhradných rodín. Kritizuje ustanovenie, podľa ktorého sa dieťa bude prekladať na čas prípravy na osvojenie z profesionálnej rodiny do detského domova. „Za obzvlášť veľkú chybu považujeme to, že sa ide zaviesť namiesto detského domova nový terminus technicus ´rodinný domov´. Zmena bude spočívať v tom, že sa nastavajú samostatne stojace domy, v ktorých budú umiestnené výchovne skupiny.“
.je ich málo?
Nasmerovanie detských domov na fungovanie cez profesionálne rodiny ani doteraz nebolo prijímané bez výhrad. Profesionálne rodiny nie sú v prostredí klasických detských domovov, pod ktoré tieto rodiny organizačne patria, vždy vnímané ako pozitívum. Aj Alena Taranová sa s tým stretla. „Do očí vám nikto nepovie, že to nie je dobrá cesta. Na to si nikto netrúfne, lebo je to proti zdravému rozumu, aj proti argumentom odborníkov, ale na riaditeľských postoch v detských domovoch sedia často ľudia, ktorí boli celé roky presvedčení, že detský domov je dobré miesto, kde ľudia nosia hračky a kde sú deti spokojné a idú, dajme tomu, dvakrát do roka k moru... Títo riaditelia nebudú robiť ani prvé ani posledné, aby získali pre svoj domov profesionálnych rodičov.“
Potom stačí vyhlásiť, že záujemcov o profesionálne rodičovstvo niet. Nedostatok profesionálnych rodičov má však aj celkom praktický dôvod: ministerstvo či ústredie práce neurobili žiadnu kampaň, aby takýchto ľudí hľadali a oslovovali. Nechali to iba na manažérskej schopnosti samotných riaditeľov domovov, neponúkli im ani žiadnu metodiku. „Takáto sieť sa nebuduje zo dňa na deň,“ pripomína Taranová. „Získať a pripraviť profesionálne rodiny, to je roboty ako na kostole. A niektorí riaditelia sú leniví, nechce sa im do toho, iní sú zas manažérsky neschopní. No a potom je tu ešte skupina riaditeľov, ktorí majú v domove zamestnaných svojich kamarátov, príbuzných, známych a nemajú chuť ich prepúšťať. A ministerstvo ich za takýto postup nesankcionuje,“ hnevá sa Taranová.
Profesionálne rodičovstvo však môže byť celkom atraktívne povolanie, najmä pre ženy, ktoré sa chcú realizovať v pomoci deťom. Je to práca na plný úväzok (priemerný plat profesionálneho rodiča bol vlani 16-tisíc korún). Je síce veľmi zodpovedná, náročná, ale zároveň poskytuje rodičovi aj dosť samostatnosti a slobody. Dieťa je doma v rodine a detský domov poskytuje profesionálnym rodičom odborné zázemie a služby. Pre ženy v regiónoch s malými pracovnými možnosťami môže byť táto práca aj finančne zaujímavá (podmienkou je aspoň maturita). Lenže paradoxne najmenej profesionálnych rodín sa darí vytvárať na východe a na juhu Slovenska. Naopak, značný záujem je v Bratislave a okolí, či na severe Slovenska. Aj Viktor Blaho z Ružomberka hovorí, že záujemcov majú. Okrem fungujúcich jedenástich profesionálnych rodín, evidujú niekoľko ďalších rodín, ktoré by chceli prijať do svojej rodiny deti. „Máme však zviazané ruky a priznám sa, že sa aj hanbím za to, že im nevieme zatiaľ vyhovieť, aj napriek množstvu detí, ktoré na svoju rodinu čakajú. Bráni nám v tom množstvo administratívnych, zákonných aj interných nariadení a predpisov.“
Aj Renáta Matejová zo združenia Návrat, ktoré robí tréningy pre profesionálnych rodičov, si myslí, že zásadným problémom nie je nedostatok záujemcov o profesionálne rodičovstvo. „Ten záujem nie je masový, ale je. Tie rodiny však treba vyhľadávať, ony neprídu samy. My sme boli nedávno s jednou profesionálnou matkou na stretnutí s mamami v škôlke a videli sme, že je to pre ne zaujímavá ponuka.“ Aj Matejová však pozná aj problémy, ktoré niektorí profesionálni rodičia musia riešiť. Nie vždy sú vítanou súčasťou domova. Niekde sa stane, že riaditeľ nevydá profesionálnym rodičom zdravotnú dokumentáciu dieťaťa, inde príplatky rozdelí riaditeľ len medzi vychovávateľov priamo v domove, čím zvýši napätie medzi zamestnancami domova alebo dá profirodine hneď naraz tri malé deti a rodina sa rýchlo vyčerpá. Stáva sa aj to, že bez dostatočnej podpory takáto rodina zlyhá alebo nezvládne odpútanie od dieťaťa, keď sa preň nájdu osvojitelia. To všetko sú argumenty pre tých, čo nedôverujú profesionálnym rodinám.
V prostredí, kde je atmosféra priaznivo naklonená profesionálnym rodičom, však vidno aj veľmi pozitívne trendy. O tých hovorila pre týždeň nedávno Ida Želinská z Pohody. Skonštatovala, že jej pribúdajú profesionálni rodičia, ktorí už na príjem z tejto práce ani nie sú odkázaní, a robia ju iba pre pocit, že niekomu zmysluplne pomáhajú. Medzi uchádzačkami pribúdajú vysokoškolsky vzdelané ženy, ktoré v profesionálnom rodičovstve nachádzajú svoju skutočnú sebarealizáciu. Navyše inšpirujú svoje okolie.
.nebrzdiť
Očakávať od súčasného ministerstva, že odstráni nedostatky a že výraznejšie posunie celý systém k profesionálnym rodinám, je asi naivná predstava. Táto vládna garnitúra priveľmi dôveruje štátu a to sa istým spôsobom prejavuje aj vo vzťahu k profesionálnym rodinám. Našťastie, už aj v tejto spoločnosti je silná spoločenská objednávka na zmeny v detských domovoch, a tak ani nekompetentní politici či poslanci nemôžu celkom zabrzdiť proces, ktorý sa naštartoval a napriek všetkým ťažkostiam sa rozvíja. Vidno to v súkromných či cirkevných domovoch aj v niektorých osvietených štátnych domovoch.
Cesta späť je nemožná. Cesta dopredu možno trošku zarúbaná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.