Dnes sú Budhove narodeniny. A ja som po pol roku opäť v Himalájach. Motám sa po horách a zaisťujem veci, lebo najbližšie už sem prídem so svojimi prvými klientmi.
Tentoraz som sa však vybrala totálne mimo sezóny, čo má svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou je, že je stále zamračené a nevidím hory. Prší aspoň dvakrát denne, všade sú pijavice a vzduch je taký vlhký, že výrazne sťažuje trekovanie. Výhodou je, že nikde nie sú turisti a život miestnych vyzerá tak ako kedysi. Nemotajú sa trekerom okolo zadku, ale riešia si svoje životy a problémy.
Zlé počasie má však tiež svoje výhody. Človek, keď sa nekuká po horách, vníma viac ľudí a kultúru okolo seba. Asi by som dnes ťažko navštívila budhistickú Puju v kláštore neďaleko, keby bolo pekne a ja by som sa kochala výhľadmi. Ale dostalo sa mi echo o Budhových narodeninách, a tak som sa tam vybrala. Miesto bolo nabité neuveriteľnou energiou. Mnísi sedeli na svojich poduškách a mrmlali modlitby. Jeden búchal na bubon, ďalší trúbil na mušľu. Stará teta skrčená na zemi točila modlitebným valčekom a žmolila v ruke budhistický ruženec. Ani sa mi nechcelo odísť, bolo to ako duševná masáž. A bola som vďačná za zlé počasie. Jediné, čo ma naozaj trápi, je ako húževnato Nepálci stavajú v tejto oblasti cesty. Z pôvodného Annapurna treku zostala sotva polovica. Žlté bagre sa prehrýzajú nahor. A miestni ľudia sa tešia a myslia si, že sa ich život zlepší. Po stránke komfortu určite. Ale o šťastí si dovolím pochybovať. Kde príde cesta, odchádza pokoj. Aspoň taká je moja skúsenosť s dedinkami, ktoré som videla predtým, ako tam cesta prišla. Priniesla pojem chudoby.
Tentoraz som sa však vybrala totálne mimo sezóny, čo má svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou je, že je stále zamračené a nevidím hory. Prší aspoň dvakrát denne, všade sú pijavice a vzduch je taký vlhký, že výrazne sťažuje trekovanie. Výhodou je, že nikde nie sú turisti a život miestnych vyzerá tak ako kedysi. Nemotajú sa trekerom okolo zadku, ale riešia si svoje životy a problémy.
Zlé počasie má však tiež svoje výhody. Človek, keď sa nekuká po horách, vníma viac ľudí a kultúru okolo seba. Asi by som dnes ťažko navštívila budhistickú Puju v kláštore neďaleko, keby bolo pekne a ja by som sa kochala výhľadmi. Ale dostalo sa mi echo o Budhových narodeninách, a tak som sa tam vybrala. Miesto bolo nabité neuveriteľnou energiou. Mnísi sedeli na svojich poduškách a mrmlali modlitby. Jeden búchal na bubon, ďalší trúbil na mušľu. Stará teta skrčená na zemi točila modlitebným valčekom a žmolila v ruke budhistický ruženec. Ani sa mi nechcelo odísť, bolo to ako duševná masáž. A bola som vďačná za zlé počasie. Jediné, čo ma naozaj trápi, je ako húževnato Nepálci stavajú v tejto oblasti cesty. Z pôvodného Annapurna treku zostala sotva polovica. Žlté bagre sa prehrýzajú nahor. A miestni ľudia sa tešia a myslia si, že sa ich život zlepší. Po stránke komfortu určite. Ale o šťastí si dovolím pochybovať. Kde príde cesta, odchádza pokoj. Aspoň taká je moja skúsenosť s dedinkami, ktoré som videla predtým, ako tam cesta prišla. Priniesla pojem chudoby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.