rýchlosťou komunikácie sa vraciate o dve storočia nazad. Máte za sebou šesť mesiacov stresujúceho pobytu v stiesnenej kabíne kozmickej lode. Vaše telo už zabudlo, čo je to gravitácia. Rastiete a kosti vám mäknú. Dýchate umelo filtrovaný vzduch. Všade, kam sa pohnete, na vás číha neviditeľná, ale smrtiaca radiácia. Zažijete extrémy všetkých fyzikálnych zákonov, o ktorých ste kedy počuli. Odmenou za to bude, že sa stanete jedným z prvých zástupcov ľudstva, ktorí otlačia svoju topánku do červenej pôdy planéty Mars. A trestom, že keď sa vrátite späť na Zem, možno si to nebudete pamätať.
Je večer marťanského dňa, ktorý sa volá sol. V tomto nehostinnom a veternom svete zapadá Slnko. Jeho kotúč nad obzorom je na prvý pohľad menší ako ten, ktorý poznáme zo Zeme. Na nočnej oblohe zažiari malá modrá bodka. Schováte ju ľahko za malíček. A s ním aj celé dejiny človeka. Pred vami je osemnásť mesiacov pobytu v tomto nehostinnom svete a potom ďalších šesť, kým sa na tú modrú bodku vrátite. Dá sa to vôbec vydržať a dobíjať si baterky len z pocitu dobrodružstva?
Na túto otázku hľadali odpoveď vedecké kapacity z celého sveta na konferencii Humans in Space počas prvých júlových dní v Prahe. Zišli sa, aby zhodnotili, aké bezpečné, či skôr nebezpečné bude poslať ľudskú posádku na Mars. Cez skratkovitý mediálny obraz by sa mohlo zdať, že let človeka na Mars je redukovaný na otázku robustnej kozmickej lode a výkonnej nosnej rakety. Jedno aj druhé stojí astronomické sumy. Inžinieri, konštruktéri a technici budú v prvej línii. Zákopy však budú zdieľať s nečakanými partnermi. Lekármi a psychológmi.
„Prvým problémom letu človeka na Mars bude samota. Napriek tomu, že nebude sám.“
Zápas o človeka na Marse sa odohrá v hlavách a srdciach samotných astronautov, ktorí sa na túto riskantnú cestu rozhodnú vydať. A v hlavách a srdciach stoviek bezmenných dobrovoľníkov, ktorí si túto strastiplnú cestu najprv odkrútia v simulátoroch na všetkých kontinentoch. S preferenciou Antarktídy. Tam nehostinné podmienky a depriváciu buď z nedostatku, alebo z prebytku slnečného žiarenia skrátka netreba simulovať.
simulátory
Do vesmíru posielame ľudí už viac ako päťdesiatštyri rokov. Za ten čas sme sa na obežnej dráhe okolo Zeme a pri letoch Apollo na Mesiac naučili, že človek vo vesmíre prežije. Keď letel na svoj hodinový let Jurij Gagarin, našli by ste slušnú skupinu lekárov, ktorá bola presvedčená, že ho beztiažový stav zabije. Alebo sa prinajmenšom vráti s vážnym poškodením mozgu.
Lietať nad stratosféru bolo riskantné hrdinstvo. Jurijov mladší súkmeňovec, kozmonaut Gennadij Padalka, by mohol rozprávať. Len teraz v júni na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) prekonal rekord v súhrnnom pobyte na obežnej dráhe, ktorý prekročil 800 dní a stále stúpa.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.