Minulý týždeň vyšiel v SME rozhovor s docentom Antonom Uheríkom, nazvaný Pravda o detektore lži. Doktor Uherík je v poslednom čase naozaj usilovný – list s jeho názormi sme dostali do redakcie asi pred pol rokom, v januári poslal obsiahly text tlačovej agentúre TASR, v apríli mal veľký rozhovor v Pravde. Jeho posolstvo je jednoduché – detektor lži neexistuje.
Tento názor je úplne legitímny, to isté sa však, žiaľ, nedá povedať o spôsobe jeho argumentácie. Ako príklad si vezmime toto Uheríkove tvrdenie: „Naše myšlienkové procesy sú svojou povahou také špecifické, nevyspytateľné a jemné, že sa nemôžu premietnuť do hrubých elektrofyziologických procesov.“ Nuž, ale veď predsa všetci vieme, že naše špecifické myšlienkové procesy dokážu vyvolať jemný rumenec, pri určitých nevyspytateľných myšlienkových procesoch nám až horia uši a pri niektorých jemných myšlienkových procesoch sa strašne potíme... Nakoniec, veď sám pán Uherík je zakladateľom psychofyziologického oddelenia, kde podľa vlastných slov „skúmal zmeny kožného odporu, ale aj ďalšie ukazovatele: dýchanie, tep, krvný tlak či mozgovú aktivitu. Výsledky objektivizovali stav emocionality.“
No ale veď presne tieto ukazovatele sa monitorujú pri teste na polygrafe (ktorý sa ľudovo nazýva detektorom lži) a práve na základe týchto údajov sa robia závery o tom, či emocionálne reakcie testovaného naznačujú klamlivé správanie. Ide o to, že určité myšlienkové pochody v nás vyvolávajú určité typické emocionálne reakcie a tie je možné s istou mierou spoľahlivosti objektívne merať.
Doktor Uherík síce tvrdí, že „výsledky objektivizujú emocionalitu človeka, nie jeho myslenie“, ale ani toto jeho tvrdenie nedáva príliš veľký zmysel. Ak je myslenie schopné ovplyvňovať emocionalitu (a neverím, že by to pán Uherík popieral) potom sa cez emocionalitu môžeme aspoň v princípe dozvedieť niečo aj o myslení. To neznamená, že dokážeme čítať myšlienky. Znamená to len, že ak je na začiatku vedomie (a podvedomie), v ich dôsledku vznikne určitý emocionálny stav a ten vedie k merateľným fyziologickým zmenám, potom nie je vylúčená možnosť dozvedieť sa z meraní tých posledných niečo o tých prvých. Ak doktor Uherík tvrdí opak, dopúšťa sa logickej chyby.
To však ešte nie je to podstatné. Naozaj dôležité je, že doktor Uherík nikdy nezabudne spomenúť v súvislosti s polygrafom prípad Cervanová. Pritom o sebe hovorí: „nie som tu na to, aby som posudzoval vinu či nevinu, to nech riešia vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia.“ Ak toto povie človek práve o vyšetrovateľoch, prokurátoroch a sudcoch prípadu Cervanová, potom buď nevie, o čom hovorí, alebo je cynik najhrubšieho zrna.
Tento názor je úplne legitímny, to isté sa však, žiaľ, nedá povedať o spôsobe jeho argumentácie. Ako príklad si vezmime toto Uheríkove tvrdenie: „Naše myšlienkové procesy sú svojou povahou také špecifické, nevyspytateľné a jemné, že sa nemôžu premietnuť do hrubých elektrofyziologických procesov.“ Nuž, ale veď predsa všetci vieme, že naše špecifické myšlienkové procesy dokážu vyvolať jemný rumenec, pri určitých nevyspytateľných myšlienkových procesoch nám až horia uši a pri niektorých jemných myšlienkových procesoch sa strašne potíme... Nakoniec, veď sám pán Uherík je zakladateľom psychofyziologického oddelenia, kde podľa vlastných slov „skúmal zmeny kožného odporu, ale aj ďalšie ukazovatele: dýchanie, tep, krvný tlak či mozgovú aktivitu. Výsledky objektivizovali stav emocionality.“
No ale veď presne tieto ukazovatele sa monitorujú pri teste na polygrafe (ktorý sa ľudovo nazýva detektorom lži) a práve na základe týchto údajov sa robia závery o tom, či emocionálne reakcie testovaného naznačujú klamlivé správanie. Ide o to, že určité myšlienkové pochody v nás vyvolávajú určité typické emocionálne reakcie a tie je možné s istou mierou spoľahlivosti objektívne merať.
Doktor Uherík síce tvrdí, že „výsledky objektivizujú emocionalitu človeka, nie jeho myslenie“, ale ani toto jeho tvrdenie nedáva príliš veľký zmysel. Ak je myslenie schopné ovplyvňovať emocionalitu (a neverím, že by to pán Uherík popieral) potom sa cez emocionalitu môžeme aspoň v princípe dozvedieť niečo aj o myslení. To neznamená, že dokážeme čítať myšlienky. Znamená to len, že ak je na začiatku vedomie (a podvedomie), v ich dôsledku vznikne určitý emocionálny stav a ten vedie k merateľným fyziologickým zmenám, potom nie je vylúčená možnosť dozvedieť sa z meraní tých posledných niečo o tých prvých. Ak doktor Uherík tvrdí opak, dopúšťa sa logickej chyby.
To však ešte nie je to podstatné. Naozaj dôležité je, že doktor Uherík nikdy nezabudne spomenúť v súvislosti s polygrafom prípad Cervanová. Pritom o sebe hovorí: „nie som tu na to, aby som posudzoval vinu či nevinu, to nech riešia vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia.“ Ak toto povie človek práve o vyšetrovateľoch, prokurátoroch a sudcoch prípadu Cervanová, potom buď nevie, o čom hovorí, alebo je cynik najhrubšieho zrna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.