Toľko zrady a zapredanosti vidím

V izbe evanjelickej fary na Vyšnej Boci sa podvečer 27. októbra 1918 pozvoľna predlžovali tiene a pán farár Lajčiak si napravili vankúš a pomaly obrátili hlavu k oknu. Necítili sa ani trochu dobre, to veru nie, ale pohľad na tmavnúce sklá ich upokojoval. Potom museli na chvíľu zadriemať, lebo keď sa zrazu prudko strhli a ovorili oči, okno už bolo celkom vyhasnuté. Rýchlo sa zmráka tu v týchto horách. No ktosi musel prechádzať s lampášom po uličke, lebo okno sa akoby... zligotalo. Ten ktosi však musel zastať, lebo ligot znehybnel, ba prešiel do akéhosi silnejšieho... až jasu. Pán farár Lajčiak prižmúrili oči. Blúznim hádam, pomysleli si v poslednej chvíľke pred hlasom. „Jochannan, Jochannan, som opäť pri tebe, milý môj Jochannan, dávno je už, čo sme za parížskym okienkom takto spolu hľadali, ako a čo povedať svetu tamojšiemu aj inému o mojej osobe a o mojom učení...“ Pán farár sa nadvihli na lakte: „Ezechiel, Ezechiel, ty si vari... Nie je mi dobre, nebude zo mňa dnes večer dobrý besedník a i tak by som...“ No hlas ho prerušil: „Och, nie, Jochannan môj, nie je dnes zapotreby viesť dlhé besedy, oddychuj ty len, dobre ti urobí...“ Pán farár Lajčiak si však trpko vzdychli: „Veď by som aj rád, lenže mám tuto, aha, tieto stránky rozpísané, od desiateho, už osem rokov na tejto mojej knižke pracujem, Slovensko a kultúra, toľko toho chcem ešte o nás samých vypovedať, a bojím sa teraz, že mi táto choroba priveľa času uchmatne a ktohovie potom...“

Hlas sa mu zlomil, ale ticho v izbe nenastalo: „Báť sa ty o túto knižku nemusíš, Jochannan, vyjde ona, neuplynie ani dlhý čas a vyjde, vyjde nákladom a tlačou Daniela Pažického v mestečku Myjava, s cenným predhovorom bratislavského profesora teológie Samuela Štefana Osuského, a s plynúcimi rokmi bude čoraz väčšmi cenená...“ Pán farár sa strhli: „Och, Ezechiel, ale veď ty... nože mi povedz, povedz mi, Ezechiel, aká teda bude táto moja zem, títo moji ľudia, moji krajania, moji Slováci, títo moji veriaci aj lapaji, aké to všetko bude, hádam som sa vo svojich úvahách mýlil, azda...? Veď ty, Ezechiel, by si mohol...“ Ale hlas ho prerušil: „Áno, pravdu vravíš, mohol aj môžem, ja ti to zjaviť môžem... a zjavím. Tvoje Slovensko sa teda čoskoro stane súčasťou krajiny celkom novej, v ktorej sa bude konečne rozvíjať, bok po boku, ako sám píšeš, s ‚bratským českým národom‘ a aj s jeho vzácnou pomocou, a potvrdzovať sa bude deň čo deň, že má ľudí pracovitých a múdrych. Neviem, ako ti však zjaviť, čo sa ti bezpochyby bude zdať neuveriteľné a zvrátené, lebo ešte vždy besnie z reťazí odtrhnutý moloch vojny, moloch zla a skazy: vojna sa teda čoskoro skončí, no o dvadsať rokov sa rozpúta ďalšia, ešte ničivejšia a nepredstaviteľných, doteraz nikdy nevídaných zverstiev a hrôz, a môj svetom blúdiaci kmeň sa ocitne na pokraji záhuby... len teraz viac odo mňa počuť nechci. Zväzok tvojho ľudu s českými bratmi bude na chvíľu pretrhnutý a v oboch takto jestvujúcich častiach sa na povrch vyplaví ten najkalnejší brud zo samého dna ľudskej podstaty, ale zároveň v tom besnení celkom nevyhasne to, čo oproti smrti stavia život, a váš zväzok sa po skončení svetového besnenia obnoví... Lež moloch zakrátko vezme na seba inú podobu a i keď vojny už v týchto končinách nebude, nebude zároveň ani slobody a svet bude rozčesnutý na dvojo a mamona bude určovať jeho osudy. Nesloboda však pominie, i keď mamona sa obratne preinačí a vládnuť bude naďalej. Príde napokon deň, od ktorého bude musieť byť Slovák zodpovedný sám za seba, čo bude preňho na jednej strane spásonosné, no na druhej to nebude nijakým spôsobom ľahké, lebo v tvojich stránkach sa nachodí veľa, možno až bolestne veľa pravdivého o tvojom národe, o tvojich rodných.