Sedíme v hale Cooper Union na Východnej siedmej ulici a čakáme na prednášku Umberta Eca. Pred nami samé stĺpy. Ako podotýka pán za mnou, „architekt tohto priestoru musel byť úplný idiot,“ lebo z každého sedadla človek vidí stĺp, ktorý mu blokuje výhľad na hostí.
Verejné životy/Súkromné životy, tak znie téma 4. ročníka newyorského festivalu svetovej liteteratúry PEN World Voices. Prišlo naň takmer 170 autorov z 51 krajín. Slovákov som medzi pozvanými hosťami nezaregistrovala a až doteraz som chýbala aj ja ako návštevník, lebo som bola celý týždeň preč. Záverečnú akciu v nedeľu večer som si však nemohla nechať ujsť. Je ňou prednáška pomenovaná na počesť slávneho amerického spisovateľa Arthura Millera – v originále The Arthur Miller Freedom to Write Lecture. Reční Umberto Eco a je to On the Advantages of Fiction for Life and Death. Voľne preložené, čo prináša literatúra pre život a smrť.
Prezidentka amerického PEN centra, spisovateľka Francine Prose uvádza Ecovu prednášku a ešte pred ňou ukazuje na symbolickú prázdnu stoličku na scéne. Tá stolička je tu ako memento uväznených čínskych spisovateľov. Zároveň zdôrazňuje medzinárodný apel na čínsku vládu, aby pred olympiádou dodržala fair play v rámci sľubovanej slobody prejavu a prepustila väzňov (petíciu možno podpísať na stránke www.pen.org). A potom už prichádza Eco – Prosová ho víta citátom, ktorým kedysi vysvetľoval, prečo začal písať: „Mal som chuť otráviť mnícha.“
.veríme v Supermana?
Ako môže diskurz života, ktorý neexistuje, čiže diskurz literárneho života, ovplyvniť náš reálny život? pýta sa téza Ecovej prednášky. Zaujímavo, ecovsky.
Eco začína prednášku príhodou, ktorá sa stala Alexandrovi Dumasovi v roku 1860, keď sa zastavil v Marseilles. Niekto sa mu tam pokúšal ukázať miesta, kde žil jeho vlastný fiktívny výtvor – gróf Monte Cristo.
„Historici vytvárajú duchov a románopisci skutočné postavy,“ hovorí Eco. „To, že sa Anna Karenina hodila pod vlak, zostane navždy pravdou, ale nie všetci ľudia veria, že Ježiš Kristus bol syn boží.“ Fiktívne postavy sú podľa Eca ako partitúra. Beethovenov klavírny koncert sa dá interpretovať na x spôsobov, ale určité ohraničenie navždy určí, že ide o Beethovena. „Literárne entity sú medzi nami. Neboli tu od začiatku, tak ako napríklad Pytagorove vety, ale teraz sú tu a existujú ako kultúrna zvyklosť (aj keď za kultúrnu zvyklosť sa dá považovať aj incest),“ krčí plecami Eco. Ďalej poukazuje na to, že žijeme vo svete internetu a technológií, ktoré nám cez hyperlinky umožňujú meniť známe príbehy. „Môžeme pomiešať Červenú čiapočku s Ripom Van Vinklom, tak ako môžeme prepísať Chopina pre mandolínu. Treba to však brať ako kreatívnu hru, ako jam session, keď improvizujeme v rámci dobre známych hraníc.“
„Pravda je síce ťažko definovateľná, ale fikcia nám ponúka neodškriepiteľné poznanie, ako sa veci majú. Túto schopnosť má len príbeh. Ešte aj v Biblii – moslimovia alebo budhisti nebudú súhlasiť, že sa tam píše pravda. Napriek tomu každý moslim potvrdí, že Superman je Clark Kent.“
V tejto chvíli sa Adam Gopnik, známy a uznávaný autor z New Yorkera, ktorý má viesť diskusiu po prednáške, hlási s poznámkou: podľa neho predsa aj priamočiare tvrdenie „Superman je Clark Kent“ môže mať inú interpretáciu a nemusí byť nevyhnutne pravdou. Eco len mávne rukou „Dekonštrukcia je americká choroba,“ nonšalantne odvrkne za nadšeného potlesku medzinárodného publika. Možno je to len východisko z núdze, ale tu a teraz má úspech. Eco krúti hlavou a vysvetľuje, že ani v kritike nemôžeme spochybňovať úplne všetko. Áno, zvláštne, sám Eco hovorí o „medziach interpretácie“ – keďže interpretácií môže byť nekonečno, vytvárali by donekonečna nové významy. Takže ako je to vo svete podľa Eca? „Nie každá interpretácia je dobrá, ale každá interpretácia je zlá, pretože text ju odmieta. Fiktívna história je najstabilnejšia, pretože má najmenšiu možnosť interpretácie.“
.trocha amerického masochizmu
Adam Gopnik neskôr nadviazal na počítačové hyperlinkovanie a kým stihol jasne sformulovať otázku, vyjadril sa Eco, že hyperlinky sú len technologickou pomôckou. „Predtým sme si robili v knihe somárske uši, zakladali sme si strany, vždy sme text používali hypertextuálne.“ Gopnik sa čuduje: „Vy tu vykresľujete netradične pozitívnu víziu literárnej budúcnosti!“
„Počítače, respektíve web, prinášajú novú gramotnosť,“ odpovedá mu Eco. „Problémom nových technológií je priveľa informácií. Prebytok informácií rovná sa žiadne informácie.“ Úskalia internetu pomenoval Eco presne: „človek musí poznať svoju tému. Ak sa neorientuje, nevie posúdiť, či sú informácie pravdivé, alebo nie. Dnes je ťažké rozlíšiť medzi hebrejským a neonacistickým symbolom. Každý človek by mohol napísať vlastnú encyklopédiu, teoreticky by sme ich mohli mať 6 miliárd.“ Navrhuje, že na školách by sa malo učiť „umenie diskriminácie, rozlišovania“. Ale je to zrejme neuskutočniteľný recept. „Napokon, diskriminovať nevedia ani učitelia,“ podotýka Eco. „Mladí ľudia by sa mali učiť konfrontácii, porovnávať informácie a zdroje. Účelom by malo byť vzbudenie základného podozrenia.“
Potom nastáva chvíľa pre trochu sebabičovania, ktoré je medzi časťou amerických intelektuálov v móde. Gopnik sa posťažuje na amerikanizáciu a dominanciu angličtiny na internete. Eco však opäť mávne rukou. „Jazyky sú nezávislé entity. Na internete môže dominovať angličtina, no zároveň je to miesto, kde sa veľa ľudí prvýkrát v živote stretne napríklad s japončinou alebo s češtinou.“ Stredoeurópsky jazyk ako maximálna exotika? Milé. A čo s tou amerikanizáciou, pán Eco? „Momentálne prebieha skôr kreolizácia. Taliansky McDonald‘s napríklad začal robiť pizzu,“ smeje sa spisovateľ. „Samozrejme, veľmi zlú.“ Gopnik je nepoučiteľný a na záver sa pokúša o klasický vlastný gól. „Kde sa podľa vás teraz nachádza USA?“ opýta sa. Eco sa smeje. „Viete,“ začne a publikum napäto tíchne pred ohlušujúcim aplauzom,“ človek, ktorý žije v krajine Berlusconiho, to skutočne nemôže hodnotiť.“
.aký to má zmysel?
Na úplnom konci sa Gopnik pýta Eca na zmysel PEN festivalu a konkrétne tejto prednášky, ktorá sa má týkať slobody písania. „Keď som bol mladý, pozvali ma do Francovho Španielska a ja som odmietol,“ dostáva sa Eco okľukou k odpovedi. „Bol som presvedčený, že moje gesto má ohromnú výpovednú hodnotu. Nechcel som svojou prítomnosťou podporiť fašistickú diktatúru. Jeden môj španielsky priateľ mi vtedy povedal: Ale nie, príď, rozvíri sa debata, začne sa diskutovať, pozornosť sa obráti potrebným smerom. Spisovatelia dokážu ovplyvniť veci. Nie je síce pravda, ako tvrdia európski intelektuáli, že vedia vyriešiť všetko, ale rozhodne môžu vytvoriť loby, tlak. Sme hlas volajúceho na púšti.“
Verejné životy/Súkromné životy, tak znie téma 4. ročníka newyorského festivalu svetovej liteteratúry PEN World Voices. Prišlo naň takmer 170 autorov z 51 krajín. Slovákov som medzi pozvanými hosťami nezaregistrovala a až doteraz som chýbala aj ja ako návštevník, lebo som bola celý týždeň preč. Záverečnú akciu v nedeľu večer som si však nemohla nechať ujsť. Je ňou prednáška pomenovaná na počesť slávneho amerického spisovateľa Arthura Millera – v originále The Arthur Miller Freedom to Write Lecture. Reční Umberto Eco a je to On the Advantages of Fiction for Life and Death. Voľne preložené, čo prináša literatúra pre život a smrť.
Prezidentka amerického PEN centra, spisovateľka Francine Prose uvádza Ecovu prednášku a ešte pred ňou ukazuje na symbolickú prázdnu stoličku na scéne. Tá stolička je tu ako memento uväznených čínskych spisovateľov. Zároveň zdôrazňuje medzinárodný apel na čínsku vládu, aby pred olympiádou dodržala fair play v rámci sľubovanej slobody prejavu a prepustila väzňov (petíciu možno podpísať na stránke www.pen.org). A potom už prichádza Eco – Prosová ho víta citátom, ktorým kedysi vysvetľoval, prečo začal písať: „Mal som chuť otráviť mnícha.“
.veríme v Supermana?
Ako môže diskurz života, ktorý neexistuje, čiže diskurz literárneho života, ovplyvniť náš reálny život? pýta sa téza Ecovej prednášky. Zaujímavo, ecovsky.
Eco začína prednášku príhodou, ktorá sa stala Alexandrovi Dumasovi v roku 1860, keď sa zastavil v Marseilles. Niekto sa mu tam pokúšal ukázať miesta, kde žil jeho vlastný fiktívny výtvor – gróf Monte Cristo.
„Historici vytvárajú duchov a románopisci skutočné postavy,“ hovorí Eco. „To, že sa Anna Karenina hodila pod vlak, zostane navždy pravdou, ale nie všetci ľudia veria, že Ježiš Kristus bol syn boží.“ Fiktívne postavy sú podľa Eca ako partitúra. Beethovenov klavírny koncert sa dá interpretovať na x spôsobov, ale určité ohraničenie navždy určí, že ide o Beethovena. „Literárne entity sú medzi nami. Neboli tu od začiatku, tak ako napríklad Pytagorove vety, ale teraz sú tu a existujú ako kultúrna zvyklosť (aj keď za kultúrnu zvyklosť sa dá považovať aj incest),“ krčí plecami Eco. Ďalej poukazuje na to, že žijeme vo svete internetu a technológií, ktoré nám cez hyperlinky umožňujú meniť známe príbehy. „Môžeme pomiešať Červenú čiapočku s Ripom Van Vinklom, tak ako môžeme prepísať Chopina pre mandolínu. Treba to však brať ako kreatívnu hru, ako jam session, keď improvizujeme v rámci dobre známych hraníc.“
„Pravda je síce ťažko definovateľná, ale fikcia nám ponúka neodškriepiteľné poznanie, ako sa veci majú. Túto schopnosť má len príbeh. Ešte aj v Biblii – moslimovia alebo budhisti nebudú súhlasiť, že sa tam píše pravda. Napriek tomu každý moslim potvrdí, že Superman je Clark Kent.“
V tejto chvíli sa Adam Gopnik, známy a uznávaný autor z New Yorkera, ktorý má viesť diskusiu po prednáške, hlási s poznámkou: podľa neho predsa aj priamočiare tvrdenie „Superman je Clark Kent“ môže mať inú interpretáciu a nemusí byť nevyhnutne pravdou. Eco len mávne rukou „Dekonštrukcia je americká choroba,“ nonšalantne odvrkne za nadšeného potlesku medzinárodného publika. Možno je to len východisko z núdze, ale tu a teraz má úspech. Eco krúti hlavou a vysvetľuje, že ani v kritike nemôžeme spochybňovať úplne všetko. Áno, zvláštne, sám Eco hovorí o „medziach interpretácie“ – keďže interpretácií môže byť nekonečno, vytvárali by donekonečna nové významy. Takže ako je to vo svete podľa Eca? „Nie každá interpretácia je dobrá, ale každá interpretácia je zlá, pretože text ju odmieta. Fiktívna história je najstabilnejšia, pretože má najmenšiu možnosť interpretácie.“
.trocha amerického masochizmu
Adam Gopnik neskôr nadviazal na počítačové hyperlinkovanie a kým stihol jasne sformulovať otázku, vyjadril sa Eco, že hyperlinky sú len technologickou pomôckou. „Predtým sme si robili v knihe somárske uši, zakladali sme si strany, vždy sme text používali hypertextuálne.“ Gopnik sa čuduje: „Vy tu vykresľujete netradične pozitívnu víziu literárnej budúcnosti!“
„Počítače, respektíve web, prinášajú novú gramotnosť,“ odpovedá mu Eco. „Problémom nových technológií je priveľa informácií. Prebytok informácií rovná sa žiadne informácie.“ Úskalia internetu pomenoval Eco presne: „človek musí poznať svoju tému. Ak sa neorientuje, nevie posúdiť, či sú informácie pravdivé, alebo nie. Dnes je ťažké rozlíšiť medzi hebrejským a neonacistickým symbolom. Každý človek by mohol napísať vlastnú encyklopédiu, teoreticky by sme ich mohli mať 6 miliárd.“ Navrhuje, že na školách by sa malo učiť „umenie diskriminácie, rozlišovania“. Ale je to zrejme neuskutočniteľný recept. „Napokon, diskriminovať nevedia ani učitelia,“ podotýka Eco. „Mladí ľudia by sa mali učiť konfrontácii, porovnávať informácie a zdroje. Účelom by malo byť vzbudenie základného podozrenia.“
Potom nastáva chvíľa pre trochu sebabičovania, ktoré je medzi časťou amerických intelektuálov v móde. Gopnik sa posťažuje na amerikanizáciu a dominanciu angličtiny na internete. Eco však opäť mávne rukou. „Jazyky sú nezávislé entity. Na internete môže dominovať angličtina, no zároveň je to miesto, kde sa veľa ľudí prvýkrát v živote stretne napríklad s japončinou alebo s češtinou.“ Stredoeurópsky jazyk ako maximálna exotika? Milé. A čo s tou amerikanizáciou, pán Eco? „Momentálne prebieha skôr kreolizácia. Taliansky McDonald‘s napríklad začal robiť pizzu,“ smeje sa spisovateľ. „Samozrejme, veľmi zlú.“ Gopnik je nepoučiteľný a na záver sa pokúša o klasický vlastný gól. „Kde sa podľa vás teraz nachádza USA?“ opýta sa. Eco sa smeje. „Viete,“ začne a publikum napäto tíchne pred ohlušujúcim aplauzom,“ človek, ktorý žije v krajine Berlusconiho, to skutočne nemôže hodnotiť.“
.aký to má zmysel?
Na úplnom konci sa Gopnik pýta Eca na zmysel PEN festivalu a konkrétne tejto prednášky, ktorá sa má týkať slobody písania. „Keď som bol mladý, pozvali ma do Francovho Španielska a ja som odmietol,“ dostáva sa Eco okľukou k odpovedi. „Bol som presvedčený, že moje gesto má ohromnú výpovednú hodnotu. Nechcel som svojou prítomnosťou podporiť fašistickú diktatúru. Jeden môj španielsky priateľ mi vtedy povedal: Ale nie, príď, rozvíri sa debata, začne sa diskutovať, pozornosť sa obráti potrebným smerom. Spisovatelia dokážu ovplyvniť veci. Nie je síce pravda, ako tvrdia európski intelektuáli, že vedia vyriešiť všetko, ale rozhodne môžu vytvoriť loby, tlak. Sme hlas volajúceho na púšti.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.