Pohľad na Berlín

ľuba Rosenovová, modrooká hnedovlasá Ruska, ktorá riadi dopravu neďaleko Brandenburskej brány v centre Berlína, sa teší z toho, že je vojačkou Červenej armády.

„Samozrejme, že si neželám aby som tu ostala navždy,“ hovorí, „ale mám len 19 a stále mám čas.“

Ľuba v nemeckom zajateckom tábore neďaleko Magdeburgu, kde strávila dva roky, spoznala francúzskeho vojaka monsieura Henriho Laura a chcú sa vziať.

„Veľmi sa ľúbime a verím, že sa nám to nejako podarí,“ hovorí. Ale zatiaľ áno, byť v armáde je dobrý život.

„Mám čo jesť a vidím veľa úžasných vecí,“ vyhlási.

Žena s prázdnym pohľadom vystúpi z davu prizerajúcich sa ľudí a vyplazí na Rosenovovú špinavý jazyk.

„Ty máš čo jesť,“ povie Nemka obutá v priveľkých mužských topánkach a oblečená v špinavých modrých šatách zašitých na štyroch miestach. „Ty máš čo jesť a my Nemci tu môžeme pomrieť od hladu.“ Potom si odpľula.

Vojačka Rosenovová sa žene prihovorí lámanou nemčinou, ktorú sa naučila v Magdeburgu.

„Je mi vás ľúto,“ povie, „ste taká hlúpa. Nevedeli ste sa nabažiť heilovania tomu vášmu Hitlerovi a pozrite sa, čo pre vás spravil.“ Ruska sa zahľadí na ruiny lemujúce kedysi najkrajšiu berlínsku ulicu. „Myslím si, že ste hlúpa a je mi vás ľúto,“ zopakuje.

Nemka odkráča, mrmlúc si čosi popod nos a pridá sa do davu starších žien smerujúcich k parku Tiergarten hľadať drevo na oheň.

Po uliciach Berlína chodia tisíce mužov a žien oblečených v otrhanom oblečení. Veľa mladých mužov – stále v dotrhaných a premočených zelených uniformách – sa plahočí po okrajoch ciest vedúcich do mesta, hlavy majú sklonené. Tie najkrajšie dievčatá sa dajú nájsť v zopár baroch a nočných kluboch, čo sú teraz otvorené. V závislosti od kvality podniku vyzerajú buď elegantne, alebo jednoducho, nenosia skoro žiadny make-up, lebo žiadny sa aj tak nedá zohnať a usmievajú sa parížskymi alebo londýnskymi úsmevmi. Ich láska je v porovnaní s tou francúzskou alebo brit­skou za omnoho rozumnejšie ceny. Štandardom je päť cigariet.

Dievčatá, tie menej obdarené krásou, sa pridali k starším ženám v pracovných brigádach, ktoré čistia mesto od trosiek tak, ako sa to robilo už pred tisíc rokmi, kus po kuse, podávajúc si ich z ruky do ruky. Ani len lopaty nie sú.

Tieto mestské brigády, na ktorých sa zúčastňujú ženy až do veku 55 rokov, pracujú desať hodín denne, šesť dní v týždni a dostávajú 72 šilingov na hodinu. Ktokoľvek, kto odmieta pracovať, stráca nárok na prídelové lístky.

Ako hovorí slobodník Nikolaj Fedorovič Ignatov z Novosibir­ska: „Nám Rusom je jedno, či robia, alebo nie. Takisto je nám aj jedno, či jedia, alebo nie.“

V Berlíne je hlad. Popri Berliner Strasse sa dalo vidieť dav ľudí, ktorí odrezávali kusy mäsa z nafúknutej mŕtvoly koňa. Na Potsdame Platz viac ako dvadsať žien, dievčat a chlapcov zbieralo zo zeme ovsené vločky, ktoré popadali z prechádzajúceho ruského nákladiaku. Tieto vločky potom melú na drsnú múku, z ktorej pečú chlieb.

Ale v trojmiliónovom Berlíne nepanuje hladomor. Zatiaľ. Čo sa stane, keď príde zima, to nevie nikto z Rusov, Američanov či Britov.

Rovnako to nevie ani Dr. Arthur Werner, inžinier, učiteľ a nateraz aj oberbürgmeister Berlína.

Dr. Werner vytiahne cigaretu Lucky Strike. „Musíte mi to prepáčiť,“ povie, „takýto luxus si môžem dovoliť len v nedeľu. Tento dar je na chvíle oddychu a ticha.“

Primátora a jeho koncil bürgmeistrov 20 berlínskych obvodov vybrala Červená armáda, ktorá inaugurovala túto novú vojenskú vládu Berlína asi pred dvoma mesiacmi.