Od sliepok k vyliečeniu ľudí

Michaela Medová v predchádzajúcich číslach pripomenula cestu k poznaniu génov. K tomuto poznaniu smerovali aktivity mnohých dnes málo známych ľudí, ktorí nikdy neboli ocenení. Je to ako v tej pradávnej metafore „nanos gigantum humeris insidentes“, ktorá sa stala známou, keď ju v roku 1676 použil Isaac Newton v liste svojmu rivalovi Robertovi Hookovi: „Ak som ja videl ďalej, bolo to preto, lebo som stál na pleciach obrov.“ To znamená, že konečné odhalenie pravdy stojí na predchádzajúcich objavoch, na ktoré sa postupne zabudne.

Príkladom môže byť Rosalinda Franklinová, vedkyňa z anglickej židovskej rodiny, ktorá zásadným spôsobom prispela k poznaniu štruktúry DNA, keď na základe jej röntgenových obrazov DNA James Watson a Francis Crick zostrojili v roku 1953 model DNA, kde bázy nesmerovali navonok, ale dovnútra dvojšpirály DNA. Watson, Crick a Wilkins dostali za túto prácu Nobelovu cenu v roku 1962, Rosalinda Franklinová zomrela v roku 1958 na rakovinu vaječníkov vo veku 37 rokov.

V Bratislave bol v roku 1946 založený Ústav pre výskum a liečbu nádorov, na ktorého pôde boli neskôr konštituované Ústav experimentálnej onkológie a Národný onkologický ústav. Po necelých desiatich rokoch jeho existencie sa podarilo v roku 1953 zachytiť a opísať slepačí tumor, ktorého filtrátom neobsahujúcim bunky sa podarilo, podobne ako spomínanému Peytonovi Rousovi z Rockefellerovej univerzity v New Yorku, spôsobiť vznik nádoru u iných experimentálnych zvierat, keď im ho injikovali. Neskôr z tohto tumoru izolovali vtáčí RNA onkogénny vírus, ktorý pomenovali B77 (B ako Bratislava a 77 bolo číslo sliepky, u ktorej tumor zistili) a stal sa jedinečným experimetálnym modelom používaným najmä v 60. a 70. rokoch 20. storočia aj v renomovaných svetových laboratóriách, napríklad v USA i Japonsku. V Bratislave sa štúdiu vírusu B77 venovali viacerí vedeckí pracovníci onkologického ústavu, ako napríklad manželia Smidovci, Altanerovci, doktor Šimkovič a iní. Ich práce citovali spomínané vedecké kapacity Harold Varmus, Howard Temin a Kumao Toyoshima. Takto teda slovenskí vedci prispeli k identifikácii onkogénov a tým k rozvoju onkológie a molekulárnej biológie. Aj na ich pleciach stáli tí, ktorí dovideli ešte ďalej.

Za posledné dve desaťročia sa zásadne zmenilo nazeranie na liečbu rakoviny. Od pôvodnej stále používanej chirurgie, rádioterapie a chemoterapie sa dostávame k efektívnejšej cielenej liečbe, ktorá sa vyvíja na základe hlbšieho poznania mechanizmov (z väčšej časti uvedených v troch predchádzajúcich článkoch Michaely Medovej) malígnej transformácie bunky pri vzniku nádorového ochorenia. Cielené protinádorové lieky blokujú špecifické molekuly, ktoré sa zúčastňujú na raste, progresii a šírení malígnych buniek.

K dlhšie používaným cieleným liekom v onkológii patria látky blokujúce hormóny.