Sloboda pani Jiřiny

„Honzíčku, prosím tě, snaž se mít to vysvědčení slušné, abys případně někdy mohl na vysokou. Teď nepůjdeš, to vím, ale jde o to, abys třeba perspektívně mohl, kdybys chtěl. Svoboda znamená mít alespoň dvě možnosti, a ne jen jednu,” píše „Jiřina – máma” (ako svoje listy najčastejšie podpisuje) svojmu synovi 30. mája 1981 z ruzynskej väznice.

Na začiatku osemdesiatych rokov vrcholila v Československu normalizácia. Rok 1968 sa pozvoľna menil na zaujímavú spomienku, o Gorbačovovi a glasnosti ešte nikto netušil. Heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak” bolo nielen nevyhnutnou ozdobou sídiel štátostrany, ale aj celkom triezvym konštatovaním aktuálnej situácie a výhľadu do budúcnosti. Obyvatelia ČSSR hrali so svojimi komunistickými vládcami perfídnu hru: tvárili sa, že ich uznávajú, že budujú komunistický štát a že žijú v slobodnej a prosperujúcej krajine. Komunisti vedeli, že je to len hra a na rozdiel od päťdesiatych rokov viac ako formálny súhlas a únik do súkromia si nežiadali.

Ktovie, ako dlho by to takto zostalo, nebyť niekoľkých statočných ľudí, ktorí sa snažili žiť aj v socialistickom Československu slobodne a vytvárali tak priestory slobody aj pre ďalších ľudí.

Jiřina Šiklová je jednou z nich. Narodila sa v roku 1935 v Prahe v rodine lekára a učiteľky. Rodičia boli sociálni demokrati, a tak nie je prekvapivé, že Jiřina už ako študentka histórie a filozofie na Karlovej univerzite vstúpila do Komunistickej strany Československa.