Napriek tomu? Práve preto!

.vyrastal si v Reykjavíku, odsťahoval si sa na vidiek, potom si sa vrátil a začal si písať. Čo sa stalo? Čo ťa priviedlo k literatúre?

Áno vyrastal som v Reykjavíku, no keď som mal dvanásť rokov, presťahovali sme sa do Keflavíku, mesta vzdialeného 50 kilometrov od Reykjavíku. V Keflavíku žije asi 6 000 obyvateľov. Keď toto mesto niekedy v roku 1945 navštívil prvý islandský prezident, označil ho za najtmavšie miesto v celej krajine. Od šiestich rokov som však letá trávil na vidieku. Vždy od mája do septembra. Najprv na najvzdialenejšom severe, neskôr na západe ostrova. Keď som ako pätnásťročný skončil základnú školu, naplnila ma hlboká neistota. Nevedel som, čo ďalej, a tak som mal rôzne zamestnania: pracoval som na bitúnku, v rybárskej továrni, bol som murárom... O tri roky neskôr som sa vrátil do školy rozhodnutý, že sa stanem astronómom. Astronómom som chcel byť ešte aj o dva roky neskôr, keď nám učiteľ islandčiny prikázal napísať krátky príbeh. Sadol som si doma k stolu, začal som písať a... niečo sa stalo. Niečo sa vo mne otvorilo. Nejaké skryté svety, vesmír, ktorý som vždy tak trochu cítil, ale nikdy som nerozumel, čo to je. Až do tejto chvíle. Uvedomil som si, že hviezdy, o ktorých som sníval, ďaleké slnká, galaxie, vzdialené svety, to tajomné, čo sa skrýva v temnotách, to všetko nebolo na oblohe, ale v slovách. A začal som robiť to, pre čo som sa narodil: písať. div>

.príroda a kultúra zvádzajú v tvojich knihách boj, pričom duše a telá tvojich hrdinov sú vojnovým poľom. Slová, príbehy, básne, piesne, knihy akoby pritom mali liečivú moc. Skutočne veríš, že literatúra má takúto moc? Inými slovami: prežili by Islanďania tie dlhé zimy na svojom opustenom ostrove bez ság a príbehov?

Niekedy mám strach, že som naivný, ale nemôžem si pomôcť: áno, verím, alebo chcem veriť, že literatúra a umenie nám dokážu v našich životoch pomáhať. Dokážu liečiť mnohými spôsobmi.