Chorvátsko, české more, a niekedy aj more slovenské, písalo sa a možno sa ešte niekde píše na plagátoch, ktoré majú nalákať na dovolenku k Jadranu.
Môj syn tam nikdy nechcel ísť, lebo mal pocit, že tam chodí úplne každý. Ale hlavne sa bál, že by sme sa zaradili medzi „paštikárov“, teda majiteľov škodoviek, čo prepchajú kufor pivom, sušenými polievkami, „vepřoknedlozelom“ v prášku a vyrazia k moru.
Ja mám Jadran rád a mám na naň z dôb vojen v Chorvátsku a Bosne nádherné spomienky, pretože vtedy tam nechodil takmer nikto. Tajne som dúfal, že ako sa bude česká ekonomika stavať na nohy, tak aj Česi prestanú voziť tie svoje paštéty a Chorvátsko sa stane aj pre môjho syna, mieriaceho do puberty, konečne prijateľným miestom dovolenky.
Ale hoci sa priemerný český plat už dostal k tisícovke eur, na zvyky Čechov v Chorvátsku to má pramalý vplyv. Ukázal to nenápadný zákaz chorvátskeho ministerstva poľnohospodárstva, podľa ktorého sa do krajiny nesmeli od júna dovážať mäsové a mliečne výrobky.
Čo je, mimochodom, ako som si niekde prečítal, nejaká európska smernica, ktorú len Chorváti zaviedli v predstihu. Skôr ako sú sami v Únii, a zákaz preto platí aj na občanov krajín EÚ, čo zámerom Bruselu nebolo.
Strhla sa búrka. Zúfalí obyvatelia chorvátskych penziónov volali na český konzulát v Splite, že im Česi húfne rušia ubytovanie, cestovné kancelárie, ktoré predávajú zájazdy na Jadran, hovorili o krachu. A Bulhari sa radovali, že im k Čiernemu moru príde zase viac Čechov, pretože také zákazy v rámci Únie neplatia.
Nakoniec je všetko zase po starom. Chorvátske ministerstvo poľnohospodárstva ustúpilo ministerstvu turistiky, pretože všetci vedia, že Chorvátov živia turisti, a nie roľníci. Česi i Slováci si môžu nabaliť svoje rezne a vyraziť so stanmi do kempov a lacných privátov. To, čo sa ušetrí na chorvátskych potravinách, sa zaplatí chorvátskemu štátu na vyšších pokutách a benzíne. Všetci budú spokojní. Len ja syna na prázdniny v krajine, kam jazdia „paštikári“, asi zase neprehovorím.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Môj syn tam nikdy nechcel ísť, lebo mal pocit, že tam chodí úplne každý. Ale hlavne sa bál, že by sme sa zaradili medzi „paštikárov“, teda majiteľov škodoviek, čo prepchajú kufor pivom, sušenými polievkami, „vepřoknedlozelom“ v prášku a vyrazia k moru.
Ja mám Jadran rád a mám na naň z dôb vojen v Chorvátsku a Bosne nádherné spomienky, pretože vtedy tam nechodil takmer nikto. Tajne som dúfal, že ako sa bude česká ekonomika stavať na nohy, tak aj Česi prestanú voziť tie svoje paštéty a Chorvátsko sa stane aj pre môjho syna, mieriaceho do puberty, konečne prijateľným miestom dovolenky.
Ale hoci sa priemerný český plat už dostal k tisícovke eur, na zvyky Čechov v Chorvátsku to má pramalý vplyv. Ukázal to nenápadný zákaz chorvátskeho ministerstva poľnohospodárstva, podľa ktorého sa do krajiny nesmeli od júna dovážať mäsové a mliečne výrobky.
Čo je, mimochodom, ako som si niekde prečítal, nejaká európska smernica, ktorú len Chorváti zaviedli v predstihu. Skôr ako sú sami v Únii, a zákaz preto platí aj na občanov krajín EÚ, čo zámerom Bruselu nebolo.
Strhla sa búrka. Zúfalí obyvatelia chorvátskych penziónov volali na český konzulát v Splite, že im Česi húfne rušia ubytovanie, cestovné kancelárie, ktoré predávajú zájazdy na Jadran, hovorili o krachu. A Bulhari sa radovali, že im k Čiernemu moru príde zase viac Čechov, pretože také zákazy v rámci Únie neplatia.
Nakoniec je všetko zase po starom. Chorvátske ministerstvo poľnohospodárstva ustúpilo ministerstvu turistiky, pretože všetci vedia, že Chorvátov živia turisti, a nie roľníci. Česi i Slováci si môžu nabaliť svoje rezne a vyraziť so stanmi do kempov a lacných privátov. To, čo sa ušetrí na chorvátskych potravinách, sa zaplatí chorvátskemu štátu na vyšších pokutách a benzíne. Všetci budú spokojní. Len ja syna na prázdniny v krajine, kam jazdia „paštikári“, asi zase neprehovorím.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.