Psychiater a diakon Max Kašparů patrí k popredným osobnostiam českej duchovnej scény. Terapie a sedenia s ním sú beznádejne obsadené, ochotne si však našiel čas na otázky o tom, ako dnes žijeme a prečo nás to tak vyčerpáva.
.ako sa dá jednoducho definovať rozdiel medzi psychológom a psychiatrom?
Psychiater je absolvent lekárskej fakulty, je teda lekár, môže predpisovať lieky a jeho úlohou je najmä liečiť duševné poruchy a choroby. Psychológ je absolvent psychológie na filozofickej fakulte, takže nie je lekárom. Jeho úlohou je spolupráca s psychiatrom, pedagógom či s iným lekárom pri diagnostikovaní psychických schopností pacientov a tiež vykonávanie špeciálnych psychoterapeutických metód. Ale oba odbory sú si veľmi blízke, dopĺňajú sa a niekde sa aj prekrývajú.
.kým psychológovia začínajú byť populárni, psychiatrov sa u nás ľudia akoby stále báli. Prečo?
Ľudia radšej navštevujú psychológa než psychiatra, lebo psychológ je vďaka americkým televíznym seriálom vykreslený ako súčasť či skôr dekorácia života tamojších snobov. Zato psychiatra vnímajú ako toho, kto lieči duševné choroby. A to je príčina – ešte dlho potrvá, kým bude duševná choroba v spoločnosti vnímaná ako rovnocenná s ostatnými ochoreniami.
.predsa však podľa štatistík rastie počet ľudí, ktorí vyhľadali pomoc psychiatra a rastie aj spotreba antidepresív. Ako si to vysvetľujete?
Pôsobí tu viac faktorov. Jedným z dvoch hlavných je nadmerne zrýchlené životné tempo a druhým strata zmyslu života. Ľudská psychika má určitú schopnosť prispôsobiť sa, teda adaptovať sa na zmeny. Lenže nárast stresorov a tlak životného tempa je v súčasnosti mnohonásobne vyšší, než je ľudská psychika schopná akceptovať. Pokiaľ ide o stratu zmyslu života, tá vedie k bezcieľnej existencii a k existenciálnej frustrácii.
.ako tomu môže človek, žijúci dnešným životným tempom, predchádzať?
Je veľmi dôležité, či už preventívne, alebo liečebne, učiť sa stíšeniu, predovšetkým vnútornému stíšeniu a hľadať zmysel života.
.k najobľúbenejším technikám stíšenia dnes patria dychové cvičenia. Tých techník je však veľa. Ktorú by ste odporúčali do bežného pracovného dňa?
Už ako študent som sa zoznámil s tzv. Schluzovým autogénnym tréningom, čo je metóda prirodzenej relaxácie. Ja totiž vždy dávam prednosť prirodzenému pred umelým. Túto metódu používam večer po dni plnom zhonu. Uvoľní sa pri nej svalstvo, dychový rytmus a dobre sa pri nej zaspáva.
.je dosť jednoduchá aj pre laika?
Iste, cieľom tejto metódy je uvoľniť jednotlivé končatiny a dych. Jednoducho povedané, keď si večer ľahneme do postele, pri zavretých očiach postupne uvoľňujeme jednotlivé končatiny a to tým, že si v duchu hovoríme: „pravá ruka je voľná... pokojná... ťažšia... ťažká...“ Tak postupujeme pri všetkých končatinách. Potom sa zameriame na dych a v duchu si hovoríme: „dych je voľný... pokojný... pravidelný...“ Tak postupne dôjde k uvoľneniu svalstva a dychu, ktoré sú po celodennej záťaži zúžené a sťažené.
.hovorí sa, že ak človek začne praktizovať techniku stíšenia, časom sa naučí dosiahnuť pokoj aj uprostred najväčšieho zmätku. Je to pravda?
Ja by som rozlišoval medzi pokojom a stíšením. K stíšeniu môže viesť hociktorá z relaxačných techník, ale pokoj je niečo iné. Pokoj dáva človeku len čisté svedomie. Ak sa na to pozriem ako kresťan, Kristus dáva človeku taký pokoj, ktorý mu nedokáže dať svet a ani žiadna z relaxačných techník.
.mnohí ľudia sa sťažujú, že im uniká zmysel života. Rakúsky psychiater Viktor Frankl však tvrdil, že človek môže za každých okolností zaujať postoj a tým dať životu zmysel. Súhlasíte?
Ak človek nedá svojmu životu naozajstný zmysel, potom mu už ostáva len jediný zmysel – krematórium. Viktor Frankl práve v krajných situáciách, počas pobytu v koncentračnom tábore, pocítil, že práve zmysel života má v ľudskej existencii nezastupiteľné miesto a nedá sa nahradiť zábavou, peniazmi ani inými materiálnymi záplatami. Sme v inej situácii ako on, ale naozaj nemusíme prejsť peklom koncentračného tábora, aby sme si to uvedomili. Stačí sa poučiť od iných.
.je pravda, že ľudia dnes žijú rýchlym životným tempom. Čo si však máme predstaviť pod zdravým životným štýlom?
Úplne zdravý životný štýl si môže dovoliť na tejto zemi len zopár jedincov, ktorí majú dosť času a peňazí na jeho praktizovanie. Ale k základným zásadám patrí zdravo jesť, piť, relaxovať, športovať, dostatok spánku, vyhýbať sa stresu, konfliktom, mať zaujímavú prácu, pestovať svoje obľúbené koníčky, mať dobré manželstvo... Ale netreba zabúdať ani na zdravý duchovný štýl. O pozitívnom prístupe k životu hovoril už apoštol Pavol, keď povzbudzoval veriacich slovami: „radujte sa v Pánovi, hovorím vám, neustále sa radujte.“ Pre kresťanov by teda pozitívny prístup k životu nemal byť niečím novým.
.v súvislosti so zdravým životným štýlom niekedy spomínate psychohygienu a spiritohygienu. Čo to je?
Psychohygiena je hygienicky čistý štýl duševného života a jeho očisťovanie. Pestuje ju človek, ktorý si nerobí zbytočné starosti, vyhýba sa drogám, závislostiam a zlej spoločnosti, teda všetkému, čo zaťažuje ľudskú psychiku a je príčinou duševných porúch. A to môžem len odporúčať. Oveľa dôležitejšia je však spiritohygiena, teda hygienicky čistý duchovný štýl. Tú pestuje človek, ktorý sa vyhýba poverčivosti, okultizmu, mágii, parapsychológii a iným modloslužbám a žije v zdravej viere, s dôverou v Krista a ako očistný kúpeľ mu slúži najmä časté pristupovanie k sviatosti zmierenia.
.nie je toto skôr rovina náboženstiev než psychiatrie?
To je pravda, preto sa spoveď nedá nahradiť psychoterapiou. Aj preto nerád počujem, keď niekto hovorí, že psychológ je spovedníkom neveriacich a spovedník je psychológom veriacich. To nie je pravda.
.hovorí sa, že spúšťacím mechanizmom väčšiny ochorení je psychika. Čo je však príčinou narušenia psychiky?
Nepovedal by som, že psychika je spúšťacím mechanizmom väčšiny ochorení, ale pri značnej časti áno. Okrem duševných ochorení psychika hrá rolu aj u psychosomatických porúch, ochorení telesných orgánov, ktoré sú dôsledkom dlhodobejšieho pôsobenia duševného nepokoja, stresu, strachu, alebo úzkosti. Pokiaľ ide o príčinu narušenia psychiky, každý z nás sa narodil s predispozíciou k niektorým ochoreniam. Pri psychických ochoreniach zohráva svoju úlohu aj povaha človeka. Zoberme si dva extrémne príklady: flegmatik zvláda dobre vyhrotené situácie, problémy si neberie príliš k srdcu a má tendenciu prenechať riešenie problémov iným ľuďom. Ale človek senzitívne ladený sa trápi nielen tým, čo v jeho živote často nestojí ani za reč, ale berie si k srdcu i banálne problémy druhých ľudí.
.dnes sa často hovorí o tzv. syndróme vyhorenia. Čo pod ním rozumie psychológ?
Pri vyhorení ide o súbor príznakov, ako je napríklad únava z povolania, pokles záujmu o prácu a vôbec aktivitu, apatia k výkonu, čo môže viesť až k pochybnostiam o schopnosti vykonávať prácu, ktorú dovtedy človek vykonával so zápalom. Syndróm vyhorenia dnes najčastejšie postihuje tých, ktorí pracujú v tzv. pomáhajúcich profesiách, čiže sociálnych pracovníkov, psychológov, kňazov a podobne. O vyhorení sa však nehovorí len v súvislosti s prácou, ale aj v súvislosti so vzťahmi.
.vzťahové vyhorenie má zrejme svoje špecifiká...
Áno, ale nie je možné ich zovšeobecniť. Každý človek je originálny, preto i každé manželstvo je originálne a práve v tom tkvie ťažkosť manželského poradenstva.
.je dôvodom aj skutočnosť, že po svadbe manželia prestanú investovať do svojho vzťahu, čo vedie k rutine a k vyprahnutiu?
Je to jedna z príčin, ale nie je jediná. Napríklad ženy by nemali zabúdať, že i po svadbe treba dbať o zovňajšok a muži by zas nemali zabúdať, že je dôležité zostať rytierom – džentlmenom.
.ako sa syndrómu vyhorenia lieči?
Radšej než o liečbe hovorím o prevencii. Dá sa predstaviť v tvare izby, kde sú štyri steny, podlaha a strop. Prednou stenou je zmysluplné plánovanie, dôvod, impulz, na niečo sa tešiť a hľadať stále niečo nové. Zadnou stenou je vedomie, že niekto za nami v našej činnosti stojí. Ľavou stenou je spoločenstvo s tými, ktorých máme radi, pravou stenou sú ľudia, s ktorými pracujeme (dobrý kolektív). Podlahou je zakorenenie v profesii a stropom duchovný rozmer našej existencie.
.ako vnímate nárast počtu neúplných a nefunkčných rodín?
Ľudská spoločnosť sa podobá ľudskému organizmu. V ľudskom organizme aj v ľudskej spoločnosti všetko so všetkým súvisí. Hodnotový relativizmus, bezbrehý liberalizmus, hedonizmus, utilitarizmus, to sú moderné náboženstvá a ich vyznávači odmietajú všetko, čo je tzv. navždy. A manželstvo je trvalý a nerozlučiteľný zväzok, čiže je navždy. Je pravda, že neúplná rodina nie je celkom funkčná, ale ani úplná rodina nemusí takou byť. Rodina potrebuje mať zmysluplného ducha.
.ľudia, ktorí vyrastali v neúplných rodinách, sa často obávajú, či dokážu byť dobrými partnermi a rodičmi...
Je to pochopiteľné. Jedno japonské príslovie hovorí, že lepšie raz vidieť, než stokrát počuť. Čo je mladému človeku platné, keď počuje, aké má byť manželstvo, ako sa k sebe majú muž a žena správať, keď to doma nikdy nevidel a pokiaľ niečo videl, tak negatívny príklad? Človek sa umeniu manželského spolužitia učí príkladom, najmä v prirodzenom rodinnom prostredí.
.vy sám však pochádzate z neúplnej rodiny, a pritom so svojou manželkou žijete už 27 rokov...
Je to pravda, ale obidvom nám to dalo veľa práce, námahy a trvalo dlho, než som sa „preučil“. Či dobre a dokonale, to by musela povedať moja manželka.
.je častou príčinou problémov človeka jeho nezrelosť? Ako sa vlastne prejavuje ľudská zrelosť?
Problém je to, že ľudská zrelosť sa vyvíja nerovnomerne. Možno ju totiž rozdeliť do troch vrstiev: na zrelosť biologickú, sociálnu a psychickú. Biologickú zrelosť dosahujú posledné generácie, oproti predchádzajúcim, pomerne skoro. Mladí ľudia sú fyzicky zrelí po pätnástom roku života a sú schopní sexuálne žiť ešte pred týmto vekom. Sociálna zrelosť prichádza neskôr, v podstate až keď sú schopní postarať sa o seba a uživiť seba aj svoju rodinu. Bohužiaľ, psychická zrelosť prichádza posledná. V praxi sa stretávam i s jedincami, ktorí majú po štyridsiatke, ale ich úvahy a prístup k životu zodpovedajú mentalite ani nie dvadsaťročných. Vývoj v týchto troch rovinách ľudskej zrelosti je teda silne nerovnomerný. Aj to je jeden z dôvodov krízy medziľudských vzťahov.
.na záver otázka, ktorá asi patrí k tým ťažším. Ako si môže človek nájsť svoju cestu?
Rodina alebo cirkev môžu svojim deťom ponúknuť len dve veci. Kompas a cieľ, nie však cestu. Kompasom je viera a cieľom Kristus. Cestu si musí každý hľadať sám, svoju vlastnú. Svätá Terézia hovorí, že Boh nás vedie rovno aj po kľukatých cestách. Pozor si musíme dávať skôr na cesty široké a pohodlné.
Max Kašparů / Narodil sa v roku 1950 v Žirovnici, konvertoval na katolicizmus a postupne vyštudoval stomatológiu, psychiatriu, pedagogiku, etiku a katolícku teológiu. Počas vojenskej služby chránil gréckokatolíckeho kňaza pred šikanovaním a v kasárňach schovával eucharistiu medzi liekmi. Po návrate do civilu pracoval na psychiatrii vo Veľkých Levároch a stretával sa s ľuďmi z podzemnej cirkvi. Po návrate do Čiech vstúpil do laického rádu premonštrátov a neskôr prijal ponuku kardinála Vlka a stal sa diakonom. V Pelhřimove si zriadil pastoračno–klinické centrum Norbertinum. K jeho najznámejším knihám patria: Vieromer, Malý kompas viery, Sedem zastavení pri kľúčovej dierke, Šum z pien, Základy pastorálnej psychiatrie a V plášti a dalmatike.
.ako sa dá jednoducho definovať rozdiel medzi psychológom a psychiatrom?
Psychiater je absolvent lekárskej fakulty, je teda lekár, môže predpisovať lieky a jeho úlohou je najmä liečiť duševné poruchy a choroby. Psychológ je absolvent psychológie na filozofickej fakulte, takže nie je lekárom. Jeho úlohou je spolupráca s psychiatrom, pedagógom či s iným lekárom pri diagnostikovaní psychických schopností pacientov a tiež vykonávanie špeciálnych psychoterapeutických metód. Ale oba odbory sú si veľmi blízke, dopĺňajú sa a niekde sa aj prekrývajú.
.kým psychológovia začínajú byť populárni, psychiatrov sa u nás ľudia akoby stále báli. Prečo?
Ľudia radšej navštevujú psychológa než psychiatra, lebo psychológ je vďaka americkým televíznym seriálom vykreslený ako súčasť či skôr dekorácia života tamojších snobov. Zato psychiatra vnímajú ako toho, kto lieči duševné choroby. A to je príčina – ešte dlho potrvá, kým bude duševná choroba v spoločnosti vnímaná ako rovnocenná s ostatnými ochoreniami.
.predsa však podľa štatistík rastie počet ľudí, ktorí vyhľadali pomoc psychiatra a rastie aj spotreba antidepresív. Ako si to vysvetľujete?
Pôsobí tu viac faktorov. Jedným z dvoch hlavných je nadmerne zrýchlené životné tempo a druhým strata zmyslu života. Ľudská psychika má určitú schopnosť prispôsobiť sa, teda adaptovať sa na zmeny. Lenže nárast stresorov a tlak životného tempa je v súčasnosti mnohonásobne vyšší, než je ľudská psychika schopná akceptovať. Pokiaľ ide o stratu zmyslu života, tá vedie k bezcieľnej existencii a k existenciálnej frustrácii.
.ako tomu môže človek, žijúci dnešným životným tempom, predchádzať?
Je veľmi dôležité, či už preventívne, alebo liečebne, učiť sa stíšeniu, predovšetkým vnútornému stíšeniu a hľadať zmysel života.
.k najobľúbenejším technikám stíšenia dnes patria dychové cvičenia. Tých techník je však veľa. Ktorú by ste odporúčali do bežného pracovného dňa?
Už ako študent som sa zoznámil s tzv. Schluzovým autogénnym tréningom, čo je metóda prirodzenej relaxácie. Ja totiž vždy dávam prednosť prirodzenému pred umelým. Túto metódu používam večer po dni plnom zhonu. Uvoľní sa pri nej svalstvo, dychový rytmus a dobre sa pri nej zaspáva.
.je dosť jednoduchá aj pre laika?
Iste, cieľom tejto metódy je uvoľniť jednotlivé končatiny a dych. Jednoducho povedané, keď si večer ľahneme do postele, pri zavretých očiach postupne uvoľňujeme jednotlivé končatiny a to tým, že si v duchu hovoríme: „pravá ruka je voľná... pokojná... ťažšia... ťažká...“ Tak postupujeme pri všetkých končatinách. Potom sa zameriame na dych a v duchu si hovoríme: „dych je voľný... pokojný... pravidelný...“ Tak postupne dôjde k uvoľneniu svalstva a dychu, ktoré sú po celodennej záťaži zúžené a sťažené.
.hovorí sa, že ak človek začne praktizovať techniku stíšenia, časom sa naučí dosiahnuť pokoj aj uprostred najväčšieho zmätku. Je to pravda?
Ja by som rozlišoval medzi pokojom a stíšením. K stíšeniu môže viesť hociktorá z relaxačných techník, ale pokoj je niečo iné. Pokoj dáva človeku len čisté svedomie. Ak sa na to pozriem ako kresťan, Kristus dáva človeku taký pokoj, ktorý mu nedokáže dať svet a ani žiadna z relaxačných techník.
.mnohí ľudia sa sťažujú, že im uniká zmysel života. Rakúsky psychiater Viktor Frankl však tvrdil, že človek môže za každých okolností zaujať postoj a tým dať životu zmysel. Súhlasíte?
Ak človek nedá svojmu životu naozajstný zmysel, potom mu už ostáva len jediný zmysel – krematórium. Viktor Frankl práve v krajných situáciách, počas pobytu v koncentračnom tábore, pocítil, že práve zmysel života má v ľudskej existencii nezastupiteľné miesto a nedá sa nahradiť zábavou, peniazmi ani inými materiálnymi záplatami. Sme v inej situácii ako on, ale naozaj nemusíme prejsť peklom koncentračného tábora, aby sme si to uvedomili. Stačí sa poučiť od iných.
.je pravda, že ľudia dnes žijú rýchlym životným tempom. Čo si však máme predstaviť pod zdravým životným štýlom?
Úplne zdravý životný štýl si môže dovoliť na tejto zemi len zopár jedincov, ktorí majú dosť času a peňazí na jeho praktizovanie. Ale k základným zásadám patrí zdravo jesť, piť, relaxovať, športovať, dostatok spánku, vyhýbať sa stresu, konfliktom, mať zaujímavú prácu, pestovať svoje obľúbené koníčky, mať dobré manželstvo... Ale netreba zabúdať ani na zdravý duchovný štýl. O pozitívnom prístupe k životu hovoril už apoštol Pavol, keď povzbudzoval veriacich slovami: „radujte sa v Pánovi, hovorím vám, neustále sa radujte.“ Pre kresťanov by teda pozitívny prístup k životu nemal byť niečím novým.
.v súvislosti so zdravým životným štýlom niekedy spomínate psychohygienu a spiritohygienu. Čo to je?
Psychohygiena je hygienicky čistý štýl duševného života a jeho očisťovanie. Pestuje ju človek, ktorý si nerobí zbytočné starosti, vyhýba sa drogám, závislostiam a zlej spoločnosti, teda všetkému, čo zaťažuje ľudskú psychiku a je príčinou duševných porúch. A to môžem len odporúčať. Oveľa dôležitejšia je však spiritohygiena, teda hygienicky čistý duchovný štýl. Tú pestuje človek, ktorý sa vyhýba poverčivosti, okultizmu, mágii, parapsychológii a iným modloslužbám a žije v zdravej viere, s dôverou v Krista a ako očistný kúpeľ mu slúži najmä časté pristupovanie k sviatosti zmierenia.
.nie je toto skôr rovina náboženstiev než psychiatrie?
To je pravda, preto sa spoveď nedá nahradiť psychoterapiou. Aj preto nerád počujem, keď niekto hovorí, že psychológ je spovedníkom neveriacich a spovedník je psychológom veriacich. To nie je pravda.
.hovorí sa, že spúšťacím mechanizmom väčšiny ochorení je psychika. Čo je však príčinou narušenia psychiky?
Nepovedal by som, že psychika je spúšťacím mechanizmom väčšiny ochorení, ale pri značnej časti áno. Okrem duševných ochorení psychika hrá rolu aj u psychosomatických porúch, ochorení telesných orgánov, ktoré sú dôsledkom dlhodobejšieho pôsobenia duševného nepokoja, stresu, strachu, alebo úzkosti. Pokiaľ ide o príčinu narušenia psychiky, každý z nás sa narodil s predispozíciou k niektorým ochoreniam. Pri psychických ochoreniach zohráva svoju úlohu aj povaha človeka. Zoberme si dva extrémne príklady: flegmatik zvláda dobre vyhrotené situácie, problémy si neberie príliš k srdcu a má tendenciu prenechať riešenie problémov iným ľuďom. Ale človek senzitívne ladený sa trápi nielen tým, čo v jeho živote často nestojí ani za reč, ale berie si k srdcu i banálne problémy druhých ľudí.
.dnes sa často hovorí o tzv. syndróme vyhorenia. Čo pod ním rozumie psychológ?
Pri vyhorení ide o súbor príznakov, ako je napríklad únava z povolania, pokles záujmu o prácu a vôbec aktivitu, apatia k výkonu, čo môže viesť až k pochybnostiam o schopnosti vykonávať prácu, ktorú dovtedy človek vykonával so zápalom. Syndróm vyhorenia dnes najčastejšie postihuje tých, ktorí pracujú v tzv. pomáhajúcich profesiách, čiže sociálnych pracovníkov, psychológov, kňazov a podobne. O vyhorení sa však nehovorí len v súvislosti s prácou, ale aj v súvislosti so vzťahmi.
.vzťahové vyhorenie má zrejme svoje špecifiká...
Áno, ale nie je možné ich zovšeobecniť. Každý človek je originálny, preto i každé manželstvo je originálne a práve v tom tkvie ťažkosť manželského poradenstva.
.je dôvodom aj skutočnosť, že po svadbe manželia prestanú investovať do svojho vzťahu, čo vedie k rutine a k vyprahnutiu?
Je to jedna z príčin, ale nie je jediná. Napríklad ženy by nemali zabúdať, že i po svadbe treba dbať o zovňajšok a muži by zas nemali zabúdať, že je dôležité zostať rytierom – džentlmenom.
.ako sa syndrómu vyhorenia lieči?
Radšej než o liečbe hovorím o prevencii. Dá sa predstaviť v tvare izby, kde sú štyri steny, podlaha a strop. Prednou stenou je zmysluplné plánovanie, dôvod, impulz, na niečo sa tešiť a hľadať stále niečo nové. Zadnou stenou je vedomie, že niekto za nami v našej činnosti stojí. Ľavou stenou je spoločenstvo s tými, ktorých máme radi, pravou stenou sú ľudia, s ktorými pracujeme (dobrý kolektív). Podlahou je zakorenenie v profesii a stropom duchovný rozmer našej existencie.
.ako vnímate nárast počtu neúplných a nefunkčných rodín?
Ľudská spoločnosť sa podobá ľudskému organizmu. V ľudskom organizme aj v ľudskej spoločnosti všetko so všetkým súvisí. Hodnotový relativizmus, bezbrehý liberalizmus, hedonizmus, utilitarizmus, to sú moderné náboženstvá a ich vyznávači odmietajú všetko, čo je tzv. navždy. A manželstvo je trvalý a nerozlučiteľný zväzok, čiže je navždy. Je pravda, že neúplná rodina nie je celkom funkčná, ale ani úplná rodina nemusí takou byť. Rodina potrebuje mať zmysluplného ducha.
.ľudia, ktorí vyrastali v neúplných rodinách, sa často obávajú, či dokážu byť dobrými partnermi a rodičmi...
Je to pochopiteľné. Jedno japonské príslovie hovorí, že lepšie raz vidieť, než stokrát počuť. Čo je mladému človeku platné, keď počuje, aké má byť manželstvo, ako sa k sebe majú muž a žena správať, keď to doma nikdy nevidel a pokiaľ niečo videl, tak negatívny príklad? Človek sa umeniu manželského spolužitia učí príkladom, najmä v prirodzenom rodinnom prostredí.
.vy sám však pochádzate z neúplnej rodiny, a pritom so svojou manželkou žijete už 27 rokov...
Je to pravda, ale obidvom nám to dalo veľa práce, námahy a trvalo dlho, než som sa „preučil“. Či dobre a dokonale, to by musela povedať moja manželka.
.je častou príčinou problémov človeka jeho nezrelosť? Ako sa vlastne prejavuje ľudská zrelosť?
Problém je to, že ľudská zrelosť sa vyvíja nerovnomerne. Možno ju totiž rozdeliť do troch vrstiev: na zrelosť biologickú, sociálnu a psychickú. Biologickú zrelosť dosahujú posledné generácie, oproti predchádzajúcim, pomerne skoro. Mladí ľudia sú fyzicky zrelí po pätnástom roku života a sú schopní sexuálne žiť ešte pred týmto vekom. Sociálna zrelosť prichádza neskôr, v podstate až keď sú schopní postarať sa o seba a uživiť seba aj svoju rodinu. Bohužiaľ, psychická zrelosť prichádza posledná. V praxi sa stretávam i s jedincami, ktorí majú po štyridsiatke, ale ich úvahy a prístup k životu zodpovedajú mentalite ani nie dvadsaťročných. Vývoj v týchto troch rovinách ľudskej zrelosti je teda silne nerovnomerný. Aj to je jeden z dôvodov krízy medziľudských vzťahov.
.na záver otázka, ktorá asi patrí k tým ťažším. Ako si môže človek nájsť svoju cestu?
Rodina alebo cirkev môžu svojim deťom ponúknuť len dve veci. Kompas a cieľ, nie však cestu. Kompasom je viera a cieľom Kristus. Cestu si musí každý hľadať sám, svoju vlastnú. Svätá Terézia hovorí, že Boh nás vedie rovno aj po kľukatých cestách. Pozor si musíme dávať skôr na cesty široké a pohodlné.
Max Kašparů / Narodil sa v roku 1950 v Žirovnici, konvertoval na katolicizmus a postupne vyštudoval stomatológiu, psychiatriu, pedagogiku, etiku a katolícku teológiu. Počas vojenskej služby chránil gréckokatolíckeho kňaza pred šikanovaním a v kasárňach schovával eucharistiu medzi liekmi. Po návrate do civilu pracoval na psychiatrii vo Veľkých Levároch a stretával sa s ľuďmi z podzemnej cirkvi. Po návrate do Čiech vstúpil do laického rádu premonštrátov a neskôr prijal ponuku kardinála Vlka a stal sa diakonom. V Pelhřimove si zriadil pastoračno–klinické centrum Norbertinum. K jeho najznámejším knihám patria: Vieromer, Malý kompas viery, Sedem zastavení pri kľúčovej dierke, Šum z pien, Základy pastorálnej psychiatrie a V plášti a dalmatike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.