Naša jediná skutočná pýcha, pýcha nášho mesta, je Dunaj. „Na celom toku nie je nikde taký rýchly ako medzi Viedňou a Bratislavou,“ hovorí Ďuro a už ladí gitary na nočnú seansu v zátoke. Každú stredu sa tu stretávajú priatelia v drevenom prístave s pirátskou vlajkou, ktorého meno neprezradím z dôvodov utajenia. Hráva sa niekedy až do rána, tu, pár metrov od kapitalistického centra aj od zdochnutého skanzenu socializmu, tu sa v čriepkoch odohráva čosi skutočné, niečo ako život, les aj zátoka sú pravé, nefalšované, pôvodné miesta, kde nikomu neprekážame.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.