Vstupujem do almendrónu (predrevolučné americké auto používané ako taxík – pozn. prekl.) a usádzam sa medzi ostatných cestujúcich, pozerajúcich sa na autobusovú zastávku, ktorú sme nechali za sebou s pocitom spokojnosti, že sme „tu” a nie „tam”. Desať pesos ma omína vo vrecku, ale predstava preplneného autobusu s malými oknami ma uisťuje, že som sa rozhodla správne. Auto má licenciu a je v ňom miesto pre desať pasažierov: dvaja pri šoférovi, traja v strede a ďalší traja vzadu, tam kde bol pôvodne kufor. Sklápacie operadlo sedadla sa ma dotýka vždy, keď niekto vystupuje. Ale nevadí to. Nič totiž nie je horšie, ako dusiť sa v „ťave”. (Camello je kubánsky kontajnerový náves pre tristo cestujúcich pripojený k ťahaču a používaný ako autobus – pozn. prekl.).
Otáčame sa pred policajným stanovišťom, na ktorom inkasujú pokuty výhradne od osobných áut. Máme šťastie, nezastavili nás. O chvíľu však šofér predsa len príde do činenia s políciou a stojí ho to desať chavitos. (Chavito, čiže malý Chavéz, je slangový výraz pre konvertibilné pesos – pozn. prekl.). Cestujúci debatujú, rozprávajú svoje hororové príbehy, postupne sa dostávame k téme, ku ktorej má každý čo povedať, čiže k stretnutiam s „anonymnými neurotikmi”, vysvetľujúcimi dôvody svojich nevyrovnaných myslí.
Vzniká atmosféra spiklenectva. Magický priestor 40-ročného chevroletu nám dáva slobodu podeliť sa so svojou nespokojnosťou. Témy sa striedajú v rýchlom tempe: hrozný stav ciest, znevýhodňovanie súkromného podnikania, nekonečné opakovanie tých istých vecí v televízii... Končí sa to slovami, ktoré mi spolucestujúci vrhne rovno do tváre: „Presne tak! A nikto nič nerobí!”
Prichádzame ku Capitoliu a naša spoločná cesta sa končí. Auto sa vracia na stanovište taxíkov a ja počujem šoféra kričať: „Dvacka do Santiaga de las Vegas!” Pani vedľa mňa ma totálne ignoruje a odchádza iným smerom. Pozerám sa na strom Ceiba, obkolesený zátarasami, ktorý kedysi zasadili do pôdy prinesenej zo všetkých krajín nášho kontinentu a potichu si šepkám: „...a za všetko dobré, čo ste pre nás urobili.”
.múzeum áut
Je jedna vec v našej každodennej realite, ktorá fascinuje turistov a prekvapuje zberateľov z celého sveta: množstvo starých áut, ktoré stále jazdia po našich uliciach. Práve v tejto chvíli vrčí na niektorej z havanských ulíc chevrolet z roku 1952 a cadillac starší než náš minister dopravy spoľahlivo slúži ako kolektívny taxík.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.