Hoci autor týchto riadkov nezmení ľahko svoje presvedčenie, že vstup Slovenska do eurozóny je veľký omyl, písať o tom je už márnivosť – po tom, čo minulý týždeň slovenské euro odklepli aj ministri financií EÚ, sa počuteľná debata o „za“ a „proti“ končí prv, než sa začala.
Slovensko bude jednoducho od prvého januára 2009 platiť eurami a ani tvrdohlavý eurorealista nemôže s vážnou tvárou veštiť, že Slovensko bezprostredne na to stihne ekonomická katastrofa. V tejto chvíli už ide o niečo celkom iné: aby na Slovensku aspoň časť spoločnosti začala chápať, v akej novej realite sa naša krajina ocitla. Doposiaľ totiž v kauze eura kráčame po vedľajšej koľaji.
Význam jednotnej európskej meny sa v politickej aj odbornej reči sploštil na bilancovanie ekonomických plusov a mínusov – a tak ho trhoví liberáli vítajú ako projekt, ktorý podporí biznis a rast obchodnej výmeny (čo naozaj podporí). Na eure je však dôležitejšia jeho politická podstata a účel, ktorý nám napokon jeho tvorcovia z veľkej časti odhalili. Zo zavedenia jednotnej európskej meny urobil v roku 1985 nový integračný cieľ niekdajší šéfkomisár Jacques Delors.
Tento Francúz už vtedy vyhlásil, že spoločná mena nemá Európu iba ekonomicky integrovať, ale má byť krokom k výstavbe politickej únie. Tomuto ostro oponovala Thatcherovej Británia, lebo si nepriala nadnárodný štát. No Európska komisia spolu s Francúzmi, Talianmi, krajinami Beneluxu a neskôr aj Nemcami o šesť rokov neskôr presadili vytvorenie tzv. Hospodárskej a menovej únie – čo bola prvá jednosmerka k euru. Do vytvárajúcej sa eurozóny napokon vstúpili aj predtým zdržanlivé štáty, zatiaľ čo Briti, Dáni či Švédi odmietli zaradiť vyššiu integračnú rýchlosť.
Fakt, že nosným cieľom eura nie je podpora ekonomiky, ale budovanie európskeho štátu, potvrdili aj najvýznamnejší projektanti jednotnej meny. Nemecký exkancelár Helmut Kohl kedysi povedal, že „euro je platobným prostriedkom, ale najmä prostriedkom európskej integrácie“. Ešte otvorenejšie to vyjadril niekdajší komisár pre hospodársku súťaž, Belgičan Karel van Miert: „Jednotná mena je silne federalizujúcim prvkom. V tom majú protivníci federatívnej Európy pravdu. Som presvedčený, že euro povedie k európskej hospodárskej vláde.“ A ešte krátko pred zavedením eura si vtedajší francúzsky premiér Lionel Jospin povzdychol: „Teraz potrebujeme hospodársku vládu eurozóny.“ Čo mal Jospin a mnohí iní na mysli, keď hovorili o hospodárskej vláde eurozóny? Odpoveď sa ponúka sama: cieľom bolo a je podriadiť jednému centru kľúčové kompetencie štátov, ktoré sa dosiaľ nepodarilo zintegrovať – napríklad dane či fiškálnu politiku. Francúzi s Nemcami už dotlačili pôvodne skôr vlažnú komisiu k tomu, aby pripravila návrh na harmonizáciu základu dane z príjmov právnických osôb. Pretože je jasné, že v celej EÚ sú podobné návrhy pre odpor Britov zatiaľ bez šance, Francúzom a Nemcom neostane nič iné, než ďalej tlačiť na krajiny eurozóny, ktoré tvoria integračné jadro. S argumentom, ktorý už v kuloároch zaznieva: jednotná mena si vyžaduje zjednotenie ďalších politík, inak bude eurozóna pre rôzne hospodárske cykly v jej členských štátoch nestabilná.
Najbližšie desaťročie môže teda vyzerať asi takto: vzhľadom na to, že podľa eurofilov sa integrácia nikdy nekončí, len čo sa v tomto roku podarí ratifikovať Lisabonskú zmluvu, prepukne centralizačný tlak na novej, opäť vyššej úrovni. Tým, že vstupujeme do eurozóny, dostávame sa pod bezprostredný vplyv jej nemecko-francúzskeho motora, ktorý nás bude hnať svojím smerom. Vízia dvojrýchlostnej Európy, na ktorú môžu staviť Nemci s Francúzmi, sa tak stáva pre Slovensko s Kriváňom na eure vážnou hrozbou: ako odoláme záujmu Nemcov a Francúzov vytvoriť minimálne v „eurozónovej“ EÚ európsku hospodársku vládu? Poučenie pre zajtrajšie dni teda znie – po omyle, ktorým bolo prijatie eura tak rýchlo a s takým náskokom pred susedmi, je načase rozmýšľať o Európe strategicky a bez naivných hesiel.
Slovensko bude jednoducho od prvého januára 2009 platiť eurami a ani tvrdohlavý eurorealista nemôže s vážnou tvárou veštiť, že Slovensko bezprostredne na to stihne ekonomická katastrofa. V tejto chvíli už ide o niečo celkom iné: aby na Slovensku aspoň časť spoločnosti začala chápať, v akej novej realite sa naša krajina ocitla. Doposiaľ totiž v kauze eura kráčame po vedľajšej koľaji.
Význam jednotnej európskej meny sa v politickej aj odbornej reči sploštil na bilancovanie ekonomických plusov a mínusov – a tak ho trhoví liberáli vítajú ako projekt, ktorý podporí biznis a rast obchodnej výmeny (čo naozaj podporí). Na eure je však dôležitejšia jeho politická podstata a účel, ktorý nám napokon jeho tvorcovia z veľkej časti odhalili. Zo zavedenia jednotnej európskej meny urobil v roku 1985 nový integračný cieľ niekdajší šéfkomisár Jacques Delors.
Tento Francúz už vtedy vyhlásil, že spoločná mena nemá Európu iba ekonomicky integrovať, ale má byť krokom k výstavbe politickej únie. Tomuto ostro oponovala Thatcherovej Británia, lebo si nepriala nadnárodný štát. No Európska komisia spolu s Francúzmi, Talianmi, krajinami Beneluxu a neskôr aj Nemcami o šesť rokov neskôr presadili vytvorenie tzv. Hospodárskej a menovej únie – čo bola prvá jednosmerka k euru. Do vytvárajúcej sa eurozóny napokon vstúpili aj predtým zdržanlivé štáty, zatiaľ čo Briti, Dáni či Švédi odmietli zaradiť vyššiu integračnú rýchlosť.
Fakt, že nosným cieľom eura nie je podpora ekonomiky, ale budovanie európskeho štátu, potvrdili aj najvýznamnejší projektanti jednotnej meny. Nemecký exkancelár Helmut Kohl kedysi povedal, že „euro je platobným prostriedkom, ale najmä prostriedkom európskej integrácie“. Ešte otvorenejšie to vyjadril niekdajší komisár pre hospodársku súťaž, Belgičan Karel van Miert: „Jednotná mena je silne federalizujúcim prvkom. V tom majú protivníci federatívnej Európy pravdu. Som presvedčený, že euro povedie k európskej hospodárskej vláde.“ A ešte krátko pred zavedením eura si vtedajší francúzsky premiér Lionel Jospin povzdychol: „Teraz potrebujeme hospodársku vládu eurozóny.“ Čo mal Jospin a mnohí iní na mysli, keď hovorili o hospodárskej vláde eurozóny? Odpoveď sa ponúka sama: cieľom bolo a je podriadiť jednému centru kľúčové kompetencie štátov, ktoré sa dosiaľ nepodarilo zintegrovať – napríklad dane či fiškálnu politiku. Francúzi s Nemcami už dotlačili pôvodne skôr vlažnú komisiu k tomu, aby pripravila návrh na harmonizáciu základu dane z príjmov právnických osôb. Pretože je jasné, že v celej EÚ sú podobné návrhy pre odpor Britov zatiaľ bez šance, Francúzom a Nemcom neostane nič iné, než ďalej tlačiť na krajiny eurozóny, ktoré tvoria integračné jadro. S argumentom, ktorý už v kuloároch zaznieva: jednotná mena si vyžaduje zjednotenie ďalších politík, inak bude eurozóna pre rôzne hospodárske cykly v jej členských štátoch nestabilná.
Najbližšie desaťročie môže teda vyzerať asi takto: vzhľadom na to, že podľa eurofilov sa integrácia nikdy nekončí, len čo sa v tomto roku podarí ratifikovať Lisabonskú zmluvu, prepukne centralizačný tlak na novej, opäť vyššej úrovni. Tým, že vstupujeme do eurozóny, dostávame sa pod bezprostredný vplyv jej nemecko-francúzskeho motora, ktorý nás bude hnať svojím smerom. Vízia dvojrýchlostnej Európy, na ktorú môžu staviť Nemci s Francúzmi, sa tak stáva pre Slovensko s Kriváňom na eure vážnou hrozbou: ako odoláme záujmu Nemcov a Francúzov vytvoriť minimálne v „eurozónovej“ EÚ európsku hospodársku vládu? Poučenie pre zajtrajšie dni teda znie – po omyle, ktorým bolo prijatie eura tak rýchlo a s takým náskokom pred susedmi, je načase rozmýšľať o Európe strategicky a bez naivných hesiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.