Úroky z úspor a pôžičiek sú samozrejmou súčasťou okolitého sveta. Naháňame sa za percentami a vôbec nepremýšľame, čo je to vlastne za nápad, chcieť naspäť viac než bolo dané. Odkiaľ sa taká potreba berie?
Úrokom zvyčajne nazývame platbu nad pôvodný objem vložených či požičaných prostriedkov. Aj v tomto článku pod „úrokom" myslíme konkrétne množstvo statkov a nie ročnú percentuálnu úrokovú sadzu, ktorej sa tiež hovorieva „úrok". Moralisti všetkých dôb a krajín majú o pôvode úroku jasno: požiadavka úroku vychádza z toho najhoršieho, čo v ľuďoch je. V niektorých spoločenstvách je úrok priamo zakázaný a vo väčšine ostatných existujú písané či nepísané pravidlá obmedzujúce jeho výšku. Pôvodné latinské pomenovanie úroku „usura" je základom pre moderné slovo usury, úžera, ktoré má silne negatívny význam. Úplný historický príbeh úroku presahuje rámec článku, a tak sa obmedzíme na konštatovanie, že ani zákony a pravidlá, ani nálepka nemorálnosti nedokázali tento podivný jav odstrániť. Pod novým menom úrok (interest) je dnes všadeprítomný a má významný vplyv na fungovanie našej spoločnosti.
.hodnota a výmena
Na začiatok opíšeme dva základné procesy: ako ľudia hodnotia a ako prebieha výmena. Teória hodnoty dostala širší priestor v .týždni 18/2008, tu v skratke zopakujme, že konajúci človek si vyberá z dostupných možností tú, ktorá podľa neho najlepšie uspokojí jeho najnaliehavejšie potreby, pričom vzťah medzi možnosťami je nevyčísliteľný. Ide výhradne o uprednostnenie jednej možnosti pred druhou a nedá sa povedať, „o koľko" či „koľkokrát" je jedna naliehavejšia než iná. Toto hodnotenie je tiež subjektívne, založené na poznatkoch, skúsenostiach, nálade či rozmare konkrétneho človeka.
Druhým východiskom je výmena, ktorá je nutným predpokladom spoločenskej deľby práce. Každý sa venuje prevažne jednej činnosti a jej výsledky si vymení s ostatnými tak, aby pokryl všetky svoje potreby. Jedna z možností, ako takú výmenu zorganizovať, je nechať ľudí slobodne sa rozhodnúť, čo a za akých podmienok vymenia. Ak zabránime používaniu násilia a podvodov, čo sa moderným spoločnostiam do istej miery naozaj darí, takáto výmena prebieha pri podmienke obojstrannej výhodnosti. Teda tak, že istej veci sa dobrovoľne vzdáme len vtedy, keď výmenou za ňu získame čosi, čo subjektívne hodnotíme vyššie ako to, o čo sme prišli. Druhý človek sa na výmenu pozerá rovnako, ibaže preňho má nižšiu hodnotu to, čoho sa vzdáva on a viac si cení to, čo od nás výmenou získa. Poznamenajme, že „zisk" tu rozumieme v širšom zmysle úžitku – je ním napríklad aj dobrý pocit z darovania.
.vrátim ti viac
Teraz sa vráťme k úroku a predstavme si, že vlastníme povedzme jablká. Zároveň je tu niekto, kto nemá jablká ani nič, za čo by ich mohol kúpiť. Ak ten človek jablká chce, asi mu napadne požiadať o „jablkovú pôžičku", s tým, že požičané neskôr vráti. Ak vylúčime prípadný podvod a pre jednoduchosť zanedbáme aj obmedzenú trvanlivosť, tak sa ako vlastníci rozhodujeme medzi dvoma možnosťami: 1.) nechať si tie jablká, čo máme, a 2.) požičať ich, teda mať ich opäť k dispozícii až neskôr. Pri pár jablkách nám možno postačí, ak sa vráti naspäť rovnaké množstvo, ale ak by šlo o viac a na dlhšie, mohli by nám počas trvania pôžičky chýbať. Skutočná váha rozhodovania sa ukáže, keď namiesto jabĺk vezmeme niečo cennejšie, napríklad svoje úspory. Ľahko nahliadneme, že možnosť nechať si peniaze a mať ich k dispozícii asi uprednostníme pred ich bezúročným požičaním.
Aké možnosti má žiadateľ o pôžičku? Ak chce dostať to, čo potrebuje, musí zmeniť naše subjektívne hodnotenie tak, aby sa možnosť „požičať" dostala pred „nechám si to". Musí vyvážiť to, že „jablko tu a teraz" hodnotíme vyššie než „jablko neskôr". Vylúčili sme násilie a bavíme sa o slobodnej dohode, preto jediný spôsob, ako to urobiť, je prihodiť k požičanému niečo navrch. Teda situácia nie je symetrická, jeden z účastníkov má väčší záujem na uzavretí dohody, a to sa prejaví v cene. Ak sú predmetom dohody peniaze, tak cena týchto peňazí je presne úrok. Toto je zaujímavý výsledok: 1.) Vlastník nemá motiváciu požičiavať bez protihodnoty. 2.) Preto ten, kto si potrebuje požičať, ponúka „vrátim ti viac".
Samozrejme, bankového úradníka nepresviedčame, aby sme smeli vrátiť viac než bolo požičané. Je to však podobné ako pri nakupovaní, kde sme dohadovanie na tržnici vymenili za hypermarket. V ňom vyberáme z ponúkaného sortimentu a rozhodujeme sa, či tovar s danou cenou kúpiť, alebo nie. Rovnako pôžičku s ponúkaným úrokom si buď vezmeme, alebo nie. V obidvoch prípadoch je teda zákazník ten, kto transakciu uzavrie. A to spraví len vtedy, ak je zaplatenie ceny, respektíve úroku výhodnejšie ako ostatné jemu dostupné možnosti.
.úrok a úspory
Je ešte jeden predpoklad na požičiavanie, a to, že musí byť čo požičiavať. Niekto musí najprv nasporiť, aby mohol požičať inému. Úspory sú vlastne odložená spotreba. Signalizujú, že človek je ochotný počkať a svoju odmenu za už vykonanú prácu si užiť neskôr. Čím je úspor viac a na čím dlhšie obdobie ich ľudia požičiavajú, tým sú úrokové sadzby nižšie a naopak, nedostatok úspor ich dvíha.
Takto prirodzene vznikajúci úrok oznamuje časovú preferenciu ľudí. Predstavme si, že rozbiehame podnikanie. Kým sa jeho produkty dostanú k spotrebiteľom, prejde istý čas – niekde sú to týždne a mesiace, v iných odvetviach roky až desaťročia, ktoré treba preklenúť. Úrok nám umožňuje zrátať, či prostriedky vložené do projektu sú investované správne, alebo či by bolo výhodnejšie ich použiť inde. Keďže prirodzený úrok odráža ochotu ľudí požičiavať vlastné úspory, vypovedá o tom, ako dlho môže projekt trvať a aký výnos má priniesť. Pre podnikateľa, ktorý sa snaží uspokojiť želania spotrebiteľov, je tak úroková miera podstatným údajom.
.nie je úrok ako úrok
V súčasnosti sa prirodzený úrok z ekonomiky vytratil a namiesto neho máme úroky odvodené od základných úrokových sadzieb centrálnych bánk. Úradníci centrálnych bánk sa okrem potrieb vlád síce riadia aj ekonomickými teóriami a modelmi, ale úloha, pred ktorou stoja, je ťažká. Podchytiť túžby a rozhodovanie veľkého množstva ľudí a nahradiť ich matematickými rovnicami a počítačovými modelmi v nádeji, že to vyjde správne. Nuž, zatiaľ nie sme schopní zrátať ani to, či bude o týždeň pršať, a to počasie nemá slobodnú vôľu, ani schopnosť nezávisle konať.
Ak sa sadzba centrálnej banky trafí do prirodzenej úrokovej miery, nič sa nedeje. Vyššia sadzba tiež neprekáža, lebo dostatok úspor udrží komerčné pôžičky na úrovni prirodzeného úroku a centrálnu banku vlastne nebudeme potrebovať. Dôsledky prípadnej chyby opačným smerom však môžu byť vážnejšie, ako keď nevyjde predpoveď počasia. Umelo nižšia úroková sadzba spôsobí, že sa vzácne zdroje minú na nerentabilné projekty. Na konci bude produkt, za ktorý nik nebude chcieť zaplatiť žiadanú cenu. Ten čas, v ktorom nízka sadzba nafúkne bublinu zle investovaných prostriedkov, si síce užijeme, ale za taký žúr zaplatíme následnou krízou. No a krízy prinášajú mnohým ľuďom skutočné utrpenie. Na vysvetlenie snahy rozumieť aj takým emocionálne nezaujímavým veciam, za aké na prvý pohľad možno považovať úroky, je toto utrpenie hádam dostatočným dôvodom.
Autor sa venuje teóriám rakúskej ekonomickej školy.
Úrokom zvyčajne nazývame platbu nad pôvodný objem vložených či požičaných prostriedkov. Aj v tomto článku pod „úrokom" myslíme konkrétne množstvo statkov a nie ročnú percentuálnu úrokovú sadzu, ktorej sa tiež hovorieva „úrok". Moralisti všetkých dôb a krajín majú o pôvode úroku jasno: požiadavka úroku vychádza z toho najhoršieho, čo v ľuďoch je. V niektorých spoločenstvách je úrok priamo zakázaný a vo väčšine ostatných existujú písané či nepísané pravidlá obmedzujúce jeho výšku. Pôvodné latinské pomenovanie úroku „usura" je základom pre moderné slovo usury, úžera, ktoré má silne negatívny význam. Úplný historický príbeh úroku presahuje rámec článku, a tak sa obmedzíme na konštatovanie, že ani zákony a pravidlá, ani nálepka nemorálnosti nedokázali tento podivný jav odstrániť. Pod novým menom úrok (interest) je dnes všadeprítomný a má významný vplyv na fungovanie našej spoločnosti.
.hodnota a výmena
Na začiatok opíšeme dva základné procesy: ako ľudia hodnotia a ako prebieha výmena. Teória hodnoty dostala širší priestor v .týždni 18/2008, tu v skratke zopakujme, že konajúci človek si vyberá z dostupných možností tú, ktorá podľa neho najlepšie uspokojí jeho najnaliehavejšie potreby, pričom vzťah medzi možnosťami je nevyčísliteľný. Ide výhradne o uprednostnenie jednej možnosti pred druhou a nedá sa povedať, „o koľko" či „koľkokrát" je jedna naliehavejšia než iná. Toto hodnotenie je tiež subjektívne, založené na poznatkoch, skúsenostiach, nálade či rozmare konkrétneho človeka.
Druhým východiskom je výmena, ktorá je nutným predpokladom spoločenskej deľby práce. Každý sa venuje prevažne jednej činnosti a jej výsledky si vymení s ostatnými tak, aby pokryl všetky svoje potreby. Jedna z možností, ako takú výmenu zorganizovať, je nechať ľudí slobodne sa rozhodnúť, čo a za akých podmienok vymenia. Ak zabránime používaniu násilia a podvodov, čo sa moderným spoločnostiam do istej miery naozaj darí, takáto výmena prebieha pri podmienke obojstrannej výhodnosti. Teda tak, že istej veci sa dobrovoľne vzdáme len vtedy, keď výmenou za ňu získame čosi, čo subjektívne hodnotíme vyššie ako to, o čo sme prišli. Druhý človek sa na výmenu pozerá rovnako, ibaže preňho má nižšiu hodnotu to, čoho sa vzdáva on a viac si cení to, čo od nás výmenou získa. Poznamenajme, že „zisk" tu rozumieme v širšom zmysle úžitku – je ním napríklad aj dobrý pocit z darovania.
.vrátim ti viac
Teraz sa vráťme k úroku a predstavme si, že vlastníme povedzme jablká. Zároveň je tu niekto, kto nemá jablká ani nič, za čo by ich mohol kúpiť. Ak ten človek jablká chce, asi mu napadne požiadať o „jablkovú pôžičku", s tým, že požičané neskôr vráti. Ak vylúčime prípadný podvod a pre jednoduchosť zanedbáme aj obmedzenú trvanlivosť, tak sa ako vlastníci rozhodujeme medzi dvoma možnosťami: 1.) nechať si tie jablká, čo máme, a 2.) požičať ich, teda mať ich opäť k dispozícii až neskôr. Pri pár jablkách nám možno postačí, ak sa vráti naspäť rovnaké množstvo, ale ak by šlo o viac a na dlhšie, mohli by nám počas trvania pôžičky chýbať. Skutočná váha rozhodovania sa ukáže, keď namiesto jabĺk vezmeme niečo cennejšie, napríklad svoje úspory. Ľahko nahliadneme, že možnosť nechať si peniaze a mať ich k dispozícii asi uprednostníme pred ich bezúročným požičaním.
Aké možnosti má žiadateľ o pôžičku? Ak chce dostať to, čo potrebuje, musí zmeniť naše subjektívne hodnotenie tak, aby sa možnosť „požičať" dostala pred „nechám si to". Musí vyvážiť to, že „jablko tu a teraz" hodnotíme vyššie než „jablko neskôr". Vylúčili sme násilie a bavíme sa o slobodnej dohode, preto jediný spôsob, ako to urobiť, je prihodiť k požičanému niečo navrch. Teda situácia nie je symetrická, jeden z účastníkov má väčší záujem na uzavretí dohody, a to sa prejaví v cene. Ak sú predmetom dohody peniaze, tak cena týchto peňazí je presne úrok. Toto je zaujímavý výsledok: 1.) Vlastník nemá motiváciu požičiavať bez protihodnoty. 2.) Preto ten, kto si potrebuje požičať, ponúka „vrátim ti viac".
Samozrejme, bankového úradníka nepresviedčame, aby sme smeli vrátiť viac než bolo požičané. Je to však podobné ako pri nakupovaní, kde sme dohadovanie na tržnici vymenili za hypermarket. V ňom vyberáme z ponúkaného sortimentu a rozhodujeme sa, či tovar s danou cenou kúpiť, alebo nie. Rovnako pôžičku s ponúkaným úrokom si buď vezmeme, alebo nie. V obidvoch prípadoch je teda zákazník ten, kto transakciu uzavrie. A to spraví len vtedy, ak je zaplatenie ceny, respektíve úroku výhodnejšie ako ostatné jemu dostupné možnosti.
.úrok a úspory
Je ešte jeden predpoklad na požičiavanie, a to, že musí byť čo požičiavať. Niekto musí najprv nasporiť, aby mohol požičať inému. Úspory sú vlastne odložená spotreba. Signalizujú, že človek je ochotný počkať a svoju odmenu za už vykonanú prácu si užiť neskôr. Čím je úspor viac a na čím dlhšie obdobie ich ľudia požičiavajú, tým sú úrokové sadzby nižšie a naopak, nedostatok úspor ich dvíha.
Takto prirodzene vznikajúci úrok oznamuje časovú preferenciu ľudí. Predstavme si, že rozbiehame podnikanie. Kým sa jeho produkty dostanú k spotrebiteľom, prejde istý čas – niekde sú to týždne a mesiace, v iných odvetviach roky až desaťročia, ktoré treba preklenúť. Úrok nám umožňuje zrátať, či prostriedky vložené do projektu sú investované správne, alebo či by bolo výhodnejšie ich použiť inde. Keďže prirodzený úrok odráža ochotu ľudí požičiavať vlastné úspory, vypovedá o tom, ako dlho môže projekt trvať a aký výnos má priniesť. Pre podnikateľa, ktorý sa snaží uspokojiť želania spotrebiteľov, je tak úroková miera podstatným údajom.
.nie je úrok ako úrok
V súčasnosti sa prirodzený úrok z ekonomiky vytratil a namiesto neho máme úroky odvodené od základných úrokových sadzieb centrálnych bánk. Úradníci centrálnych bánk sa okrem potrieb vlád síce riadia aj ekonomickými teóriami a modelmi, ale úloha, pred ktorou stoja, je ťažká. Podchytiť túžby a rozhodovanie veľkého množstva ľudí a nahradiť ich matematickými rovnicami a počítačovými modelmi v nádeji, že to vyjde správne. Nuž, zatiaľ nie sme schopní zrátať ani to, či bude o týždeň pršať, a to počasie nemá slobodnú vôľu, ani schopnosť nezávisle konať.
Ak sa sadzba centrálnej banky trafí do prirodzenej úrokovej miery, nič sa nedeje. Vyššia sadzba tiež neprekáža, lebo dostatok úspor udrží komerčné pôžičky na úrovni prirodzeného úroku a centrálnu banku vlastne nebudeme potrebovať. Dôsledky prípadnej chyby opačným smerom však môžu byť vážnejšie, ako keď nevyjde predpoveď počasia. Umelo nižšia úroková sadzba spôsobí, že sa vzácne zdroje minú na nerentabilné projekty. Na konci bude produkt, za ktorý nik nebude chcieť zaplatiť žiadanú cenu. Ten čas, v ktorom nízka sadzba nafúkne bublinu zle investovaných prostriedkov, si síce užijeme, ale za taký žúr zaplatíme následnou krízou. No a krízy prinášajú mnohým ľuďom skutočné utrpenie. Na vysvetlenie snahy rozumieť aj takým emocionálne nezaujímavým veciam, za aké na prvý pohľad možno považovať úroky, je toto utrpenie hádam dostatočným dôvodom.
Autor sa venuje teóriám rakúskej ekonomickej školy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.