Tento parlament bude mať dva roky. V polovici júna 2006 vzišla zo slobodných volieb nevkusná väčšina – a nevkus sa stal normou.
Najhoršou zmenou za posledné dva roky nie je obávané rušenie reforiem – na to má táto vládna väčšina primálo odvahy, priveľa zbohatlíkov a takmer žiadne zaujímavé nápady. Ale najhoršou zmenou nie je ani horší obraz Slovenska vo svete – na to je už svet príliš cynický a obraz Slovenska ešte príliš rozmazaný ekonomickým rastom. Najhoršou zmenou je v skutočnosti nihilizmus a nevkus, ktoré už vrastajú do každého póru spoločnosti.
V prvom rade – to, čo bolo aspoň chvíľu úplne neprijateľné, je znova široko akceptované. Slota a Mečiar, tragikomické figúrky minulosti, sú dnes opäť vážení koaliční partneri, ktorých planými slovami sa znovu treba zaoberať. Tí dvaja už zasa veselo odpovedajú na otázky, ktoré sú im, zdá sa, celkom vážne kladené, zúčastňujú sa normálnych diskusií, verejne vtipkujú, hovoria o národe, hrozia a prognózujú.
A všetci tú ničotu musíme počúvať. Toto je jedna z dvoch kľúčových zodpovedností predsedu vlády – slobodne si tých dvoch vybral, a tým na dlhý čas zamoril atmosféru celého štátu. Týmto jeho jediným rozhodnutím dostali všetky zombie z obdobia mečiarizmu amnestiu podobnú tej Mečiarovej, takže nám tu znovu vychádzajú z hrobov a dokonca sa už znovu hlásia o nahrabaný majetok. Počuli ste už o Kúpeľoch Piešťany či Záchrannom systéme?
Druhá kľúčová zmena, ktorú priniesli dva roky Ficovej vlády, neamnestuje mečiarizmus, ale rovno komunizmus. A nejde teraz o Ficov tragický výrok, že November 1989 si vlastne ani nevšimol, hoci ten už veľmi dávno pred voľbami mnohé vysvetľoval. Teraz ide najmä o dvojročné masívne, každodenné a systematické privolávanie ducha neslobody spred roka 1989. Bol to duch nezákonnosti, neúcty k právam a morálneho nihilizmu, v ktorom jednotlivec neznamenal nič a kolektív, strana, masa či spoločnosť všetko. Lebo toto, nie sociálne istoty, bol komunizmus. A dnes je presne toto opäť oficiálny vládny duch. Len expresne – čo vás napadne pri mene Hedviga Malinová? A čo pri neuveriteľnom spojení „zákaz zisku“? A čo pri návrhu väzby za zvýšenie cien tovaru? A aký štát je schopný zinscenovať kauzu Valko-Rehák? A aký sa uchyľuje k vyvlastneniu? A v akom parlamente môže jeho predseda vyhlasovať iné zákony, než tie schválené? K tomuto nihilizmu a nevkusu patrí aj člen ÚV KSS ako deduško-radca STV, návrh zrušiť našu pamäť, slovensko-kubánska veselica, Harabin ako minister spravodlivosti a podpis numerológa Rafaela.
Ak sú však morálny nihilizmus a nevkus určujúcim obsahom posledných dvoch rokov, potom je otázka, prečo sa to po ôsmich rokoch Dzurindových „vkusných“ vlád stalo. Odpovede sú v zásade dvojakého typu – hlúpe a rozumné.
Tie hlúpe sú dve – málo pragmatizmu politikov bývalej vlády a novinári. K hlúpostiam sa patrí len stručne. Málo pragmatizmu bývalých koaličných politikov má byť v tom, že robili priveľa reforiem naraz, hoci pravda je, že ich robili skôr príliš pomaly a nedôsledne (najmä školskú, dôchodkovú a reformu odvodov). Chyba sa hľadá aj v tom, že KDH malo súhlasiť s SDKÚ a ísť po voľbách do vlády s HZDS, čím by znovu odstavili Fica, hoci pravda je, že by sa tým sami stali Ficom a tiež to, že HZDS je v dnešnej zostave oveľa prirodzenejšie. A novinári? Vraj mali písať viac v prospech bývalej vlády, hoci pravda je, že práve jej počiatočným favorizovaním jej najviac uškodili, pretože ju naivne zbavili ostražitosti.
Rozumná odpoveď na otázku o dnešnej katastrofe je táto – osem rokov vlád prinieslo naozaj dobré reformy, ale aj prevzatie nízkych spôsobov, ktoré zmazali rozdiely medzi reformátormi a silami minulosti. Začalo sa to dvojnásobnými platmi a zradou päťkoalície, končilo sa to Braniskom. Práve preto nie je povolebný dvojročný pochod nihilizmu a nevkusu len zodpovednosťou jeho autora Fica, ale aj jeho dláždiča Dzurindu.
Najhoršou zmenou za posledné dva roky nie je obávané rušenie reforiem – na to má táto vládna väčšina primálo odvahy, priveľa zbohatlíkov a takmer žiadne zaujímavé nápady. Ale najhoršou zmenou nie je ani horší obraz Slovenska vo svete – na to je už svet príliš cynický a obraz Slovenska ešte príliš rozmazaný ekonomickým rastom. Najhoršou zmenou je v skutočnosti nihilizmus a nevkus, ktoré už vrastajú do každého póru spoločnosti.
V prvom rade – to, čo bolo aspoň chvíľu úplne neprijateľné, je znova široko akceptované. Slota a Mečiar, tragikomické figúrky minulosti, sú dnes opäť vážení koaliční partneri, ktorých planými slovami sa znovu treba zaoberať. Tí dvaja už zasa veselo odpovedajú na otázky, ktoré sú im, zdá sa, celkom vážne kladené, zúčastňujú sa normálnych diskusií, verejne vtipkujú, hovoria o národe, hrozia a prognózujú.
A všetci tú ničotu musíme počúvať. Toto je jedna z dvoch kľúčových zodpovedností predsedu vlády – slobodne si tých dvoch vybral, a tým na dlhý čas zamoril atmosféru celého štátu. Týmto jeho jediným rozhodnutím dostali všetky zombie z obdobia mečiarizmu amnestiu podobnú tej Mečiarovej, takže nám tu znovu vychádzajú z hrobov a dokonca sa už znovu hlásia o nahrabaný majetok. Počuli ste už o Kúpeľoch Piešťany či Záchrannom systéme?
Druhá kľúčová zmena, ktorú priniesli dva roky Ficovej vlády, neamnestuje mečiarizmus, ale rovno komunizmus. A nejde teraz o Ficov tragický výrok, že November 1989 si vlastne ani nevšimol, hoci ten už veľmi dávno pred voľbami mnohé vysvetľoval. Teraz ide najmä o dvojročné masívne, každodenné a systematické privolávanie ducha neslobody spred roka 1989. Bol to duch nezákonnosti, neúcty k právam a morálneho nihilizmu, v ktorom jednotlivec neznamenal nič a kolektív, strana, masa či spoločnosť všetko. Lebo toto, nie sociálne istoty, bol komunizmus. A dnes je presne toto opäť oficiálny vládny duch. Len expresne – čo vás napadne pri mene Hedviga Malinová? A čo pri neuveriteľnom spojení „zákaz zisku“? A čo pri návrhu väzby za zvýšenie cien tovaru? A aký štát je schopný zinscenovať kauzu Valko-Rehák? A aký sa uchyľuje k vyvlastneniu? A v akom parlamente môže jeho predseda vyhlasovať iné zákony, než tie schválené? K tomuto nihilizmu a nevkusu patrí aj člen ÚV KSS ako deduško-radca STV, návrh zrušiť našu pamäť, slovensko-kubánska veselica, Harabin ako minister spravodlivosti a podpis numerológa Rafaela.
Ak sú však morálny nihilizmus a nevkus určujúcim obsahom posledných dvoch rokov, potom je otázka, prečo sa to po ôsmich rokoch Dzurindových „vkusných“ vlád stalo. Odpovede sú v zásade dvojakého typu – hlúpe a rozumné.
Tie hlúpe sú dve – málo pragmatizmu politikov bývalej vlády a novinári. K hlúpostiam sa patrí len stručne. Málo pragmatizmu bývalých koaličných politikov má byť v tom, že robili priveľa reforiem naraz, hoci pravda je, že ich robili skôr príliš pomaly a nedôsledne (najmä školskú, dôchodkovú a reformu odvodov). Chyba sa hľadá aj v tom, že KDH malo súhlasiť s SDKÚ a ísť po voľbách do vlády s HZDS, čím by znovu odstavili Fica, hoci pravda je, že by sa tým sami stali Ficom a tiež to, že HZDS je v dnešnej zostave oveľa prirodzenejšie. A novinári? Vraj mali písať viac v prospech bývalej vlády, hoci pravda je, že práve jej počiatočným favorizovaním jej najviac uškodili, pretože ju naivne zbavili ostražitosti.
Rozumná odpoveď na otázku o dnešnej katastrofe je táto – osem rokov vlád prinieslo naozaj dobré reformy, ale aj prevzatie nízkych spôsobov, ktoré zmazali rozdiely medzi reformátormi a silami minulosti. Začalo sa to dvojnásobnými platmi a zradou päťkoalície, končilo sa to Braniskom. Práve preto nie je povolebný dvojročný pochod nihilizmu a nevkusu len zodpovednosťou jeho autora Fica, ale aj jeho dláždiča Dzurindu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.