Pred niekoľkými dňami stáli v centre Nitry, neďaleko seba, dva objekty s výraznou priestorovou symbolikou. Na mohutnej budove nového obchodného centra stavebné práce nepretržite pokračujú. Intímny priestor, ktorý svojim spoluobyvateľom ponúkol výtvarník Daniel Dida, tu už nestojí.
Tento fakt neznamená len ukončenie jeho časovo ohraničeného projektu. Hovorí aj niečo viac. Tri týždne pútal pozornosť Nitranov neznámy objekt umiestnený pri obchodnom dome Tesco. Čierna unimobunka so zväčšeným symbolom únikového východu pôsobila na frekventovanom priestranstve, ako neznámy tajomný element vzbudzujúci zvedavosť. Išlo o inštaláciu študenta Akadémie umení v Banskej Bystrici Daniela Didu s názvom Únikový vchod. Tí, ktorí sa pristavili, našli na dverách text, v ktorom bolo napísané okrem iného: Máte možnosť vojsť do tohto priestoru, zatvoriť dvere a byť chvíľu sami, kde vás nikto nevidí, neobmedzuje, nič nechce...nech sa páči vstúpte... Vstúpte, či skôr uniknite.
Vošli ste dnu a zamkli dvere. Je tu trávnik a lavička. Do miestnosti vniká cez nepriehľadné okno mäkké svetlo. Biele steny sú popísané odkazmi predchádzajúcich návštevníkov, medzi nimi je aj v súčasnosti nezvyklé upozornenie autora: Tento priestor nie je monitorovaný kamerovým systémom.
Sadáte si na lavičku, vo vzduchu cítiť trávu. Ste sami, a predsa nie ste. Máte pocit akéhosi verejného osamotenia. Cez tenké steny unimobunky k vám doliehajú tlmené zvuky mesta. Rušná cesta, hlasná hudba z okoloidúceho auta, neďaleká stavba či vrava ľudí, to sú ruchy, na ktoré ste si už v meste zvykli a len málokedy si ich uvedomujete. V Didovom priestore to všetko pociťujete ako výrazný atak na chvíľkovú intimitu, ktorej sa vám tu dostáva. Občasné rázne stisnutie kľučky potenciálnym návštevníkom tento pocit len stupňuje. Koncentrovaným synekdochickým princípom „pars pro toto“ („časť za celok“) nám autor sprítomňuje každodenný vplyv okolia, ktoré sa nás dotýka, pred ktorým neraz hľadáme únik. Veľakrát márne.
Didov projekt reflektuje aktuálne problémy blízkych vzťahov človek verzus mesto a urbanizmus verzus ekológia. Vysadením trávnika v unimobunke a jej umiestnením na asfaltovej ploche v centre mesta autor poukazuje na tesnú závislosť prírody od človeka v mestskej štruktúre (a nielen v nej), čiže závislosť opačnú od tej archetypálnej. Inštalácia jedným dychom reaguje na dôsledok tohto vzťahu, ktorým je postupné miznutie zelene pod betónovými základmi novostavieb či redukcia jej plochy na minimum. Tým navyše dochádza aj ku kvalitatívnemu zhodnoteniu nášho celkového postoja k ekológii, čo sa odzrkadľuje na paradoxnom spútaní pôvodne nespútanej prírody, v stiesnenom priestore ľudskej „stavby“. Dida zároveň upozorňuje na kontroverznosť nášho postoja, pretože práve v prírode, a teda aj v jej mestských zlomkových častiach, ktorými sú napríklad parky, hľadáme často únik, samotu či jednoducho pokoj pred hlučným a hektickým rytmom mesta. Svojím počínaním si tak pod sebou pílime konár alebo aktualizovanejšie – strom.
Dida tematizuje samotu a únik. Dva fenomény, ktoré patria k sumáru ľudských potrieb, no napriek tomu, akoby sa na ne pri súčasnom plánovaní miest zabúdalo. Sme svedkami skôr opačného, jednostranného trendu, ktorý sa prezentuje tzv. obchodno-zábavnými centrami, čiže akýmisi umelo vytvorenými alternatívami k prirodzeným mestským centrám. Tiež do nich unikáme, no tentoraz za koncentrovanou sieťou služieb, ktoré nám ponúkajú veľa možností, ako stráviť voľný čas. Daniel Dida ich svojou inštaláciou nekritizuje. On len upozorňuje: samotu v nich nenájdete.
Autor je študent.
Tento fakt neznamená len ukončenie jeho časovo ohraničeného projektu. Hovorí aj niečo viac. Tri týždne pútal pozornosť Nitranov neznámy objekt umiestnený pri obchodnom dome Tesco. Čierna unimobunka so zväčšeným symbolom únikového východu pôsobila na frekventovanom priestranstve, ako neznámy tajomný element vzbudzujúci zvedavosť. Išlo o inštaláciu študenta Akadémie umení v Banskej Bystrici Daniela Didu s názvom Únikový vchod. Tí, ktorí sa pristavili, našli na dverách text, v ktorom bolo napísané okrem iného: Máte možnosť vojsť do tohto priestoru, zatvoriť dvere a byť chvíľu sami, kde vás nikto nevidí, neobmedzuje, nič nechce...nech sa páči vstúpte... Vstúpte, či skôr uniknite.
Vošli ste dnu a zamkli dvere. Je tu trávnik a lavička. Do miestnosti vniká cez nepriehľadné okno mäkké svetlo. Biele steny sú popísané odkazmi predchádzajúcich návštevníkov, medzi nimi je aj v súčasnosti nezvyklé upozornenie autora: Tento priestor nie je monitorovaný kamerovým systémom.
Sadáte si na lavičku, vo vzduchu cítiť trávu. Ste sami, a predsa nie ste. Máte pocit akéhosi verejného osamotenia. Cez tenké steny unimobunky k vám doliehajú tlmené zvuky mesta. Rušná cesta, hlasná hudba z okoloidúceho auta, neďaleká stavba či vrava ľudí, to sú ruchy, na ktoré ste si už v meste zvykli a len málokedy si ich uvedomujete. V Didovom priestore to všetko pociťujete ako výrazný atak na chvíľkovú intimitu, ktorej sa vám tu dostáva. Občasné rázne stisnutie kľučky potenciálnym návštevníkom tento pocit len stupňuje. Koncentrovaným synekdochickým princípom „pars pro toto“ („časť za celok“) nám autor sprítomňuje každodenný vplyv okolia, ktoré sa nás dotýka, pred ktorým neraz hľadáme únik. Veľakrát márne.
Didov projekt reflektuje aktuálne problémy blízkych vzťahov človek verzus mesto a urbanizmus verzus ekológia. Vysadením trávnika v unimobunke a jej umiestnením na asfaltovej ploche v centre mesta autor poukazuje na tesnú závislosť prírody od človeka v mestskej štruktúre (a nielen v nej), čiže závislosť opačnú od tej archetypálnej. Inštalácia jedným dychom reaguje na dôsledok tohto vzťahu, ktorým je postupné miznutie zelene pod betónovými základmi novostavieb či redukcia jej plochy na minimum. Tým navyše dochádza aj ku kvalitatívnemu zhodnoteniu nášho celkového postoja k ekológii, čo sa odzrkadľuje na paradoxnom spútaní pôvodne nespútanej prírody, v stiesnenom priestore ľudskej „stavby“. Dida zároveň upozorňuje na kontroverznosť nášho postoja, pretože práve v prírode, a teda aj v jej mestských zlomkových častiach, ktorými sú napríklad parky, hľadáme často únik, samotu či jednoducho pokoj pred hlučným a hektickým rytmom mesta. Svojím počínaním si tak pod sebou pílime konár alebo aktualizovanejšie – strom.
Dida tematizuje samotu a únik. Dva fenomény, ktoré patria k sumáru ľudských potrieb, no napriek tomu, akoby sa na ne pri súčasnom plánovaní miest zabúdalo. Sme svedkami skôr opačného, jednostranného trendu, ktorý sa prezentuje tzv. obchodno-zábavnými centrami, čiže akýmisi umelo vytvorenými alternatívami k prirodzeným mestským centrám. Tiež do nich unikáme, no tentoraz za koncentrovanou sieťou služieb, ktoré nám ponúkajú veľa možností, ako stráviť voľný čas. Daniel Dida ich svojou inštaláciou nekritizuje. On len upozorňuje: samotu v nich nenájdete.
Autor je študent.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.