Po tom, ako slovenskí spisovatelia vlastnou neschopnosťou spojenou s darebáctvom prišli o svoju budovu v centre Bratislavy, „kauza“ premeny klubu spisovateľov na nočný bar so striptízom nestojí ani za ťuk do klávesnice. Už len preto nie, že to nijaká premena nie je, akurát sa prestriedajú účinkujúci v tejto fraške.
Dať dokopy pár viet na danú tému ma popchlo zopár prejavov... no, poviem to slušne, absurdity. Najmä križiacka výprava za oslobodenie svojho klubu, na ktorú vyzýva časť spisovateľov, inak mentálne (a kde-tu ešte aj fyzicky) tých istých, ktorých v decembri 1989 na mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov nezaujímal étos Nežnej revolúcie, ani osudy ich dovtedy prenasledovaných kolegov, ale len a len budúcnosť vlastných materiálnych výdobytkov, nadobudnutých kolaborovaním s normalizačným režimom. Akosi som si nevšimol, že by dnešní odvážni bojovníci za svoj klub šepli – ako by sa to spisovateľom-humanistom patrilo – čo len slovo k ruskej anexii Krymu či agresii na východe Ukrajiny, k našej ľahostajnosti voči osudu migrantov či, aby sme nešli priďaleko, k situácii našich Rómov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.